Pred stopatdesiatimi rokmi Bozena Nemcova navstivila Horehronie

Vyznamny literarny historik Jaroslav Vlcek v roku 1912 strucne a vystizne charaterizoval vztah slavnej ceskej spisovatelky Bozeny Nemcovej k Slovensku takto: “Bozena Nemcova je i nasa!”. Velka spisovatelka na svojich styroch cestach na Slovensko v rokoch 1851, 1852, 1853 a 1855 tu neprezila ani cely rok, ale podnety a motivy, ktore ziskala, sa uplatnili vo vsetkych jej pracach.
Pred stopatdesiatimi rokmi, na jesen 1855 vykonala Nemcova cestu na Slovensko pre nu najdolezitejsiu, zial poslednu. Bola to jej prva cesta na Horehronie do oblasti Brezna a Gemera, lebo na troch cestach v minulosti bola najdalej v Banskej Bystrici. Uskutocnila ju v roku, ked dokoncila Babicku, ktoru ceska verejnost prijala s pochopenim. Nemcova predpokladala, ze z honorarov za Babicku a druhe vydanie rozpravok sa bude moct niekolko mesiacov liecit na Sliaci, zit na slovenskych dedinach, studovat zivot ludu a pokracovat v kontaktoch so slovenskymi vlastencami v zaujme upevnovania cesko-slovenskej vzajomnosti.
Jej znami jej cestu schvalovali, no peniaze jej neposkytli. Lenze honorare boli take ubohe, ze pokryli len najdolezitejsie vydaje pocetnej rodiny (styri deti). Cesta Nemcovej by sa vobec nemohla uskutocnit, keby nedostala 250 zlatych od mecenasa Hanusa Kolovrata Krakovskeho. A tak vdaka tomuto daru mohla poziadat o pas aspon na tri mesiace a 27. augusta 1855 odcestovat z Prahy, stastna, ze na cas unikne krutemu zapasu s domacou biedou.
Cestu z Prahy do Viedne vykonala vlakom. Vo Viedni intervenovala za manzele, ktoreho rakuske urady v roku 1853 degradovali za jeho vlastenecke postoje v revolucii v rokoch 1848 - 49. Po jednodnovej zastavke v Bratislave pokracovala vlakom do Sturova, navstivila Ostrihom a odisla dostavnikom cez Levice a Bansku Stiavnicu na Sliac, kde prisla 4. septembra. Najala si lacnu manzardku, zacala sa liecit a pracovat na Pohorske vesnici. Na obedy chodila ku katolickemu knazovi Stefanovi Zahorskemu v Hajnikach, ktoreho poznala uz od navstevy v roku 1852, rovnako ako i dalsich vlastencov. Pocas pobytu na Sliaci navstivila Zvolen, Bansku Bystricu a bola na Radvanskom jarmoku.
Preto sa Nemcova rozhodla 4. septembra odist do Brezna, kde ju pozyval MUDr. Gustav Kazimir Zechenter, ktory od roku 1853 posobil v Brezne. Nemcova sa ubytovala v hostinci U jelena.
Zechenter zoznamil Nemcovu s evanjelickym fararom Janom Chalupkom, dramatikom, prozaikom a vynikajucim satirikom a spolu navstivili fararovho brata, tiez knaza Sama Chalupku, basnika, prislusnika Sturovej basnickej skoly v Hornej Lehote, ktory Nemcovej ukazoval vykopane starozitnosti a pozyval ju na dlhsi pobyt, aby si mohla zapisovat ludove rozpravky. Zechenter doviezol Nemcovu do niektorych dedin: boli v Bacuchu, kde poznala zivot drvostepov, v Polhore a v Podbrezovej, kde bola od roku 1853 v prevadzke valcovna, ktora ako prva v Uhorsku zacala vyrabat zeleznicne kolajnice a Nemcova sa oboznamila s pracou robotnikov. Velky dojem na nej zanechala dvojdnova navsteva Cierneho Balogu, kde poznala svojraznych drvostepov - Handelcov.

Jan Cervinka

(Pokracovanie)

Prechadzky historickym Breznom (6)

Ulice nielen identifikovali urcite prostredie (podobne ako svoju ulohu plni rodne meno, priezvisko), ale mali aj komunikacny vyznam. Typy ulic ako vtedajsia Cesta k stadionu (Frana Krala, 1983) a terajsia Hronska, Zeleznicna, Mostarenska sa stavali orientaciou vzhladom na okolite objekty (sportovy areal, ulica pri Hrone, dopravny podnik, byvaly zeleziarsky vyrobny komplex). Rovnako tiez Sekurisova ulica (byvala Besna), ktora prechadza pozdlz objektu kasarni, kde sa dodnes nachadza pomnik venovany velitelovi tejto posadky - mjr. Samuelovi Sekurisovi.
Porovnaj tiez ulice v B. Bystrici: Rudlovska cesta (podla nedalekeho pramena), Narodna (je tam Narodny dom), Cesta k Smrecine (cesta k zavodu Smreciny), Ulica prof. Saru (vedie k Slovenskemu rozhlasu).
Napr. ulica Za kostolom pod Dubravkou (dnesna Cintorinska) novymi ucelovymi stavbami stracala svoj povodny charakteristicky vyznam (postavenim rimskokatolickeho a evanjelickeho kostola koncom 18. storocia), preto sa logicky premenovala na Cintorinsku ulicu (takisto vystavbou noveho mestskeho cintorina zaciatkom 20. storocia). Dalsim impulzom pomenovania ulic bol prechod od nestandardnej podoby k uradnej; Mladeznicka ulica (ako stredisko mladeze, kde vzniklo odborne uciliste, sportova hala), podobne Pionierska (na mieste predlzenej Ulice V. Sirokeho) a Skolska ulica (areal zakladnych skol). S uvedenym stavebnym rozvojom Brezna po oslobodeni vznikaju vacsie lokalne celky - sidlisko Sever, Zapad (zoskupene do blokov, vchodov), Mazornikovo, budovali sa stvrte - Dr. Clementisa, kapitana Nalepku, pri ktorych si intenzivnejsie moznosti budovania bytovych jednotiek umerne vyzadovali vlastne odlisujuce nazvy ulic, a nie len prostrednictvom popisnych cisel domov pri sidliskach. Ved napriklad mestska stvrt Mazornikovo dlho pouzivala vzite nazvy (Stary/Novy Mazornik, Mazornik (ovo) a jeho casti: kolonia, nad obchodom, pole). Dodnes pretrvali oznacenia poukazujuce na veduci smer (Mazornik - plavaren, Mazornik SAD/razcestie/zdroj, Mazornik - otocka ako konecna zastavka na sidlisku), ake najdeme na informacnych tabulkach primestskych spojov.
Medzi Breznanmi sa dlho udrzali tradicionalisticke nazvy cerpane od chotarnych terennych utvarov (vrchy, doliny, potoky), kde z 15 povodnych si svoj vyznam dodnes udrzali ulice: Banisko (zauzivane volebne ako Cesta k nemocnici/Nemocnica), Zidlovo, Brezenec, Pod Horkou (pocas svojej existencie nezmenene), Kiepka, Podkorenova (1 zmena v priebehu rokov 1981 - 1990; Novobydzovska, Partizanska). V roku 1981 boli vystriedane ulice Besna na Sekurisovu, Brezenec na Brezensku, Draksiar na Stromovu, Podchamarova na Budovatelsku, Kulbova na Kozmonautov, Pytlova na Kratku, Uplzlie na Mliekarensku, Rovne/Vrchdolinka na Cestu osloboditelov (navrh na Balocku cestu) a narecove Smdato na Potocnu.
Je otazne ako posudzovat take ulice, ktore stratili uz vazbu na konkretny objekt, ktory ich urcoval, napr. Mostarenska (sice budova zavodu existuje, no neplni povodnu funkciu vyroby a dnes nadobudla podnikatelsky - sukromnicky charakter). Spada sem tiez Ulica Hradby (znamy Chobot ako uzka hradobna ulicka), ktora stratila svoj obranny ucel, no do dnesnych dni vytvara naznak opevnenia mesta z JZ strany.
Ako sa pomenovanie uplatnuje v spolocenskej komunikacii - v administrativnom i hovorovom smere? Mnohe uice casto pri korespondencnej podobe stracaju uradny charakter (zachyteny pri evidencii obyvatelstva, resp. pri oficialnych menach ulic). Nachadzame pritom oslabenu poziciu takehoto pouzitia nazvov s preferovanim ich vzitej a strucnejsej podoby: Namestie M. R. Stefanika (miesto Namestie gen. M. R. Stefanika), Clementisova + c. domu (spravne Ulica Dr. Clementisa), pri starsich uliciach: Ulica marsala Malinovskeho (dnesna Malinovskeho ul.), Mala stanica (teraz Stanicna ul.) a i. Pri premenovaniach ulic dochadza aj k stavu, ze nove ulice nadobudaju velakrat neformalny vyznam, zretlne je to napr. v pripade, ked povodne ulice boli odvodzovane od terennych nazvov a nahradzovane (Novobydzovska ulica premenovana spat na Kiepku). U nas takto zludoveli kopce, spomenieme Kiepku, Zidlovo, Banisko, dolinu Draksiar (potok, oblast bani), ktore sa stali potom urcujuce pri vzniku ulic. Nadalej prevladaju ulice podla dolin Rury a Draksiar, hoci sa tieto tradovane chotarne nazvy a od nich pochadzajuce ulice v roku 1981 zmenili: Rury - Zahradna, Draksiar - Stromova. Domace a spominane hovoriace oznacenia typov ulic sa vracaju spat a premietaju do sucasnosti, ake vznikali v castiach sidliska Mazornikovo. Na ilustraciu uvedieme sposob rozlisenia domov, kedy sa na otazku, kde byvas - mohlo odpovedat aj v takomto zmysle: “Tam v Dolnej” (cize v dolnom rade domov, neskor s mladsou vystavbou > Dolna/Horna ul.). Podobne uzemie pri nedalekom potoku, kde rastu vrby > Vrbova, rodinne domy v okoli > Polna (najmladsia z ulic), ako aj Kratka, Nova.
Fakt, ktory zachytila I. pamatna kniha - kronika (s. 248) o tom, ze v meste vsetky mozne pozemky boli uz zludovene, nam dosvedcuju pretrvavajuce mena ulic, ake sa ujali este v 50. rokoch 20. storocia (Burgundija, Venecia) a dodnes sa stali pamatnymi nielen pre “huganov”, ale i pre sucasnu generaciu. V zavere si vsimnime Hreblayovo konstatovanie (c. d. 1944, s. 110): “Pri vyberacke za lepsich cias rozhodovala aj ulica. Tak napr. dievcatu z Velkej ulice nechcelo sa vydavat do Venecie a zas dievcatu z Venecie bolo mile, ked dostalo pytaca z Velkej ulice.”

Marek Locek

 Venecia - jedno z predmesti Brezna v 20. rokoch 20. storocia. V pozadi vznikajuca zastavba na Kiepke a Klepusi.

Foto: Archiv Horehronskeho muzea