22. NOVEMBER 2005 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT


Vzacne obrazky

V minulom cisle sme uverejnili portret pravdepodobne manzelky tohto pana. Nechal sa portretovat zaroven s nou. Nepoznavate ani jeho?


Z etnografickeho zapisnika: PRISLOVIA

   o Ved by on aj skakal, keby mu mal kto nohy dvihat o Pravda sa vo vode neutopi, ani v ohni nezhori o Niet tazsej nose nad prazdne brucho o Ani vlastnej koseli never o Kto nema roboty, zacne si klebety o Kto je zivy, nech sa hybe o Ani kon netaha viac, ako moze o Kto kupil kona, berie aj uzdu o Co ludia radi pocuju, tomu i veria o Ak chces spat sladko, veceraj kratko o Cizmar sa tesi dratve a sedliak zatve o Dal Boh vtakom kridla a ludom ruky o Dobry sused lepsi ako rodina o Kovacove deti neboja sa iskier o Ked je muz len o malo krajsi nez cert, uz je dost pekny o Zly nevidi ruzu, ale trn o Co nikomu nepovies, to nikto nevie o Bez vodicky vadne kvet, bez roboty pustne svet o Nie kazdy kosec, co na pleci kosu nosi o Oklam blazna ako chces a mudreho ako vies o V hlade i pes psa zje o Za mladi hrdo, na starost tvrdo o Kto ma zdravie, pokoj, chleba, ten ma vsetko, co mu treba o Stari ludia rozum tratia o Laska vsetkemu nauci o Dobre dielo chvalit netreba o Viac ruk viac spravi o Z dubca narastie dub o

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis


Literarny pamatnik

   Brezniansky ucitel Adolf Peter Zaturecky, ktory sa preslavil svojou zbierkou Slovenske prislovia, porekadla a uslovia, vosiel aj do dejin slovenskeho skolstva a pedagogiky ako horlivy zostavovatel citaniek i ako vydavatel casopisu Dom a skola. Ako basnika pre deti ho oznacovali za netalentovaneho (knizky Hajicek a Vinsovnik), preto nefiguruje ako spisovatel pre deti ani v anutologiach a slovnikoch. Ale jeho vyznam pre detsku literaturu spociva v jeho clankoch, i ked nepravom nepovsimnutych. Patril k prvym literatom, ktorych trapila otazka spisby pre deti. V Riznerovej Bibliografii su zaznamenane jeho clanky: O Vinsovniku, Cim sa vsetko nase deti bavia, Sokolikov Robinson, Prispevok k zamedzeniu knih, takreceno krvavych a najvyznamnejsi clanok Chudobna, ale tiez blahonosna knihoven skolska (Radlinskeho kalendar Tatran, 1861). Zaturecky v clanku horli za budovanie skolskych kniznic, poukazuje na dosah citania knih, zaobera sa otazkou vhodnosti a nevhodnosti istych knih pre deti. Predtym sa v pedagogickych kruhoch nepocitalo s ludovou rozpravkou (Zaturecky ju nazyva poviestkou) ako s vhodnym citanim pre deti. Rozpravky sa ignorovali v citankach i v almanachoch pre deti – carovny svet rozpravok nezapadal do inventaru vtedajsich vychovnych cielov a metod. Aj Zaturecky mal este urcite obavy z posobenia rozpravky, ale je dolezite, ze ju uz zaclenil do detskeho citania ako organicku sucast. To bol v tych casoch priekopnicky cin. „Ked ma dieta citat o drakoch a carodejniciach, nech popredku vie, ze je to vymyslena vec...” - hovori. V clanku upenlivo apeluje na nadejnych tvorcov detskej knihy, aby pisali pre deti... Tento jeho clanok je dolezitym literarnym svedectvom a ukazuje, ako tazko sa rodila osobitna detska literatura u nas, kolko prekazok musela prekonat. A kredo Zatureckeho clanku je stale aktualne: „Jestli smieme ratat na daku buducnost nasho naroda, tedy musime zacat od deti, aby vedeli nielen nerozumne sa modlit, robotovat, jest a spat; aby boli nielen osvietenejsimi, pravdy schopnejsimi a majetnejsimi ako ich rodicia, ale aby sa tychto aj dake svetlo do mladej vrstvy chytilo.”
   S. H. Vajansky Zatureckeho Prislovia nazval “drahokamy narodnej mudrosti, narodneho ostrovtipu, humoru, zivotnej skusenosti, usecnosti a bohatosti jazyka...” A o autorovi hovori: “... o Zatureckom vsetci vedeli sme, ze je muz vysoko nadany a vzdelany, dopisovatel vsetkych vaznych slovenskych casopisov..., horuci patriot, znamenity pedagog, dusa zivo ozyvajuca sa na kazdy slovensky hlas, na kazdy slovensky pohyb... On i sebe postavil pamatnik, i narodu svojmu a literature a my vdacne... uznavame a hlasame jeho slavu, pevne presvedceni, ze zvuk mena jeho daleko zajde za hranice jazka slovenskeho! Vdaka mu za nesmrtelny vehlas v narode nasom!”
   Adolf Peter Zaturecky sa narodil 25. novembra 1837 v Liptovskej Sielnici, od roku 1869 az do svojej smrti 1. jula 1904 posobil ako ucitel v Brezne. Odpociva na breznianskom starom cintorine.

A. Prepletana

Albinka

(2)

   Hoci ma drobne nohy sta ladove cencule, chytro sa zohne, vyzuva otcovi topanky, vyklada mu nohy na gauc a zakryva ho starou dekou. Potom zhasne svetlo a ucupi sa pod svoj paplon. Obcerstvujuci spanok vsak k nej neprichadza. Zmatene a nastrasene myslienky sa zaoberaju matkou. Kde je? Co by ona, Albinka, robila, keby mama niekde zamrzla, alebo sa hodila pod auto, alebo sa chcela rozviest? Od tazkych problemov unavuje sa jej mozog a sada nan spanok. Coskoro sa vsak zobudza na vlastny krik, lebo ju prenasleduju zle sny. Nepocuje ju nik, otec spi necitnym spankom opilcov, matka sa tula bohviekde. V neskorej noci niet nikoho, kto by Albinku pozakryval, upokojil, pohladkal a nanovo ulozil spat.
   Na Vianoce sa Albinka tesila nevyslovne. Nezne sviatky radosti a pokoja, domacej lasky a pohody, zababusene do bielych snehovych perin, ligotave, slavnostne. V teplej cistej izbe vysoka borovica ovesana cokoladou a salonkami v strapatych sukniach. Drazdiva vona najrozlicnejsich dobrot a tradicnej kapustnice s hubami. Rozpalena mama pri sporaku, pokojna a usmievava aspon v tento vynimocny den. A ona, Albinka, s novou velkou babou v naruci, ktoru si nasla pod stromcekom.
  Vedela, ze pridu k nej na navstevu deti od susedov, aby poobdivovali jej vianocny stromcek. Vedela, ze potom pojde spolu s nimi, aby si navzajom popozerali, co komu Jezisko doniesol. Tesila sa na maleho braceka svojej najlepsej priatelky, bola zvedava, ci sa jej ten drobcek zasmeje. Aka skoda, ze aj ona nema maleho braceka alebo sestricku. Ako by ich len mala rada.
   V tento vianocny vecer sa zacalo diat cosi z minulosti uz zname, neobycajne slavnostne. Stichol poulicny ruch, zacali sa sviatky. Ruzove stvorce okien sa rozsvecovali do noci. Sviatocne naladeni ludia sadali k tradicnej vianocnej veceri. U Sevikov sa svietilo len v kuchyni. Vyobliekana Albinka kazdu chvilu vychadzala do predizby a obcas ukradomky sibla pohladom na mamu, ktora sa mracila, hnevala. Otca este doma nebolo. Mal sa vratit z roboty uz popoludni. Rodiny zasadali k veceri, len u Sevikov museli cakat na otca. Albinkina mama bola cim dalej, tym vacsmi roztrpcena, nazlostena. Albinka zasa naplnena zlym tusenim.
   - Jedz, Albinka, - povedala mama a nabrala na dva taniere po vareske polievky. Nuz, nebola to stedrovecerna hostina. Vtak na kridlach by bol odniesol, co obidve zjedli. Nebolo vzajomnych blahozelani, neboli ani oblatky, ani med, ani darceky sa nehladali nedockavo pod stromcekom.
   A nebol to ani vecer pokoja a radosti, ked sa na habkavy stisk klucky otvorili dvere dokoran a v nich sa zjavil tackajuci sa Jano Sevik. Zamutenym pohladom sa usiloval zmerat kuchynu, ale nevelmi sa mu to darilo. Hlava sa mu hompalala a musel sa dobre opierat o stenu, aby nespadol.
   Matka s dcerou bez jedineho pohybu hladeli nanho. Kozusinovu ciapku mal posunutu nabok a cierne vlasy mu viseli do cela v odpudzujucom neporiadku. Na lavej licnej kosti mu navrela belasa hrca. Na jej povrchu bola koza odrena a vymokala z nej krv. Touto krvou mal domazanu celu tvar. Akiste sa pokusal utriet si ju. Skusil urobit krok dnu, ale potocilo ho. Oboma rukami hmatkal po stene, obratil sa k nej tvarou a kolembal sa na neistych nohach dobru minutu. Otvoril usta, vysiel mu z nich nezrozumitelny zvuk. Teplota bytu spolu s alkoholom ho omamovala. Ruky mu klesli k bokom, kolena sa mu podlomili, velke telo sa zacalo sklanat nabok, potom so zadunenim kleslo na dlazku.
   - Bodaj ta certi uchytili, - zahromzila Sevikova, trasuc sa od zlosti. - Ked ja este drhnem na takeho netvora. Ked ta uz zla zraca nemetala iducky sem!
   Jano sa padom trochu spamatal. Zacal nemotorne vstavat zo zeme. Stvornozky sa doplazil k stolu, chytil sa dosky a postavil sa. Zbadal prazdne taniere.
   - Tak vy ste ma necakali s vecerou, - povedal ticho, zlovestne. - Tak! - zreval hlasom divej selmy a tresol pastou po stole. - Mna necakali! Mna, otca!
   Ukrutne zaskripal zubami. Schytil tanier a smaril ho do steny. Crepy sa rozleteli s rinkotom.
   - Juuuj! - skripal zubami. - Necakali ma!
   Uz ho tak neklatilo. Zlost a zurivost akoby ho drzali na nohach.
   Na plosine schodista a v otvorenych dverach predizby bolo pocut detske hlasy. Deti sa tlacili do dveri, hotove kazdu chvilu ujst. Zvedavo nakukali na Albinku a na jej otca, ako zurivo kope do stolicky. Zavadzala mu, preto ju zdvihol a z celej sily tresol o zem.
   Teraz Sevikova vysypala zo seba cele vrece jedovatych nadavok. Zobdalec vyskakovala do muza ani rozpajedeny kohut a drazdila ho este vacsmi, hoci uz aj tak salel dost. Zo stolovej dosky vytrhol noz a vrhol sa k zene. Lenze ta, pripravena na najhorsie, ani lasica vybehla von dvermi. Jano bodol z celej sily do prazdna. Znovu padol s roztiahnutymi rukami na zem. Pri pade poranil nozom Albinku do nozky, ktora stala este vzdy na tom istom mieste, kde ju prikoval otcov prichod.
   Ostra bolest ju prebrala.
   - Jaj, boli, - zaupela. Zazmurkala mihalnicami a poobzerala sa vokol. Uvidela orypanu stenu, crepy z taniera, triesky z polamanej stolicky. Zacitila tazku vonu prepotenych siat, otcovho tela, tabaku, palenky.
   Zacala sa triast. Deti v predsieni si vsimli, ako podupkava, staby stala na rozpalenej platnicke, ako kruti driekom a rozhadzuje ruckami, ako jej neviditelna past krivi tvar, huzve do zalostnej masky, miesi ju na nepoznanie. Albinka kvicala, plakala a vydavala zvuky podobne krcovitemu smiechu.
   Strasne.
   Strasny bol cely tento byt, tato kuchyna plna crepin – i vedlajsia izba, kde sa hrdo vypinal pozlateny vianocny strom.
   Albinkine kamaratky a kamarati ho ani nevideli. Neboli nan zvedave. Krocik za krocikom pomaly cuvali. V Albinkinom zachvate bolo nieco, od coho sa nemohli hned odputat. No potom naraz vzali nohy na plecia a utekali domov vyrozpravat rodicom, co sa u nestastnych Sevikov zasa porobilo.
   Po domoch a bytoch sa rozsvecovali vianocne sviecky, hudba znela zo vsetkych stran.
   Teploruzove stvorce okien davali tusit, ze vsade za nimi je utulne, vsade vladne pokoj a sviatocna nalada.
   Takmer vsade.

Bozena Bobakova


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT