(k 45. vyrociu umrtia Antona Hreblaya)

   „Brezno a jeho okolie je jednym z najkrajsich miest Horehronia. Je neobycajne bohate na prirodne krasy, patri medzi najrazovitejsie miesta stredneho Slovenska a je vyznamnym strediskom cestoveho ruchu.“ ...pise v uvode prvej publikacie o Brezne Brezno a okolie Anton Hreblay. Aj ked autor v tom istom uvode uvadza, ze jeho brozurka nie je prvou publikaciou o Brezne, nepodarilo sa mi zistit, aku starsiu mal na mysli.
   Ucitel a vlastivedny pracovnik Anton Hreblay je rodakom z Brezna, kde vychodil ludovu a mestiansku skolu. Potom studoval v Ucitelskom ustave v Klastore pod Znievom a na Hudobnej akademii v Pesti. Po studiach posobil ako funkcionar osvetovych a ucitelskych spolkoch, okrem ucitelovania bol aj riaditelom skoly a v B. Bystrici vyucoval aj hudbu a spev. Cely zivot sa venoval vlastivednemu vyskumu – zaujimal ho hlavne narodopis, skolstvo a turistika. Jeho prace a clanky boli publikovane v Zborniku MSS, Zborniku MS, Narodopisnom věstniku csl. a Hronskych novinach. Publikaciu Brezno a okolie vydal v roku 1928 (Karolovi Raposovi Mesto Brezno narodnemu bohatierovi vyslo v roku 1929) a druhe vydanie v roku 1954. V roku 1938 mu vysli Dejiny r. k. ludoveho skolstva v B. Bystrici. Monografia Brezna z jeho pera zostala v rukopise, ktory je ulozeny v Horehronskom muzeu.
   Anton Hreblay sa narodil 18. januara 1882 v Brezne a zomrel 2. juna 1961 v B. Bystrici.

A. Prepletana

Historia v symboloch

   Z televiznej obrazovky su nam zname obrazy vojenskych druzin, pochodujucich pod zastavami s jednotnym znakom, aj vyjavy z rytierskych turnajov o ruku krasnej princeznej. V jednom, aj druhom pripade hral dolezitu ulohu znak. Na vojenskych zastavach odlisoval bojujucu druzinu slachtica, na brneni a ostatnych doplnkoch rytiera – plasti, prilbe, kopiji a postroji kona – zladenymi vo farbach znaku, svojou jedinecnostou presne identifikoval konkretnu osobu, napriek jej zahalenej tvari.
   V kriziackych vypravach v 11. storoci sa zrodil a v stredovekych turnajoch ziskaval svoju vynimocnost a zmysel symbol – znak osoby, neskor preneseny do erbu.
Vlastnit svoj znak (erb, rodovy znak) bolo povodne vysadou slachty. Bol originalny, symbolizoval rod, potvrdeny erbovou listinou (armalesom), stal sa predmetom dedicstva a reprezentoval konkretnu osobu.  Popri slachte dostala v obdobi feudalizmu pravo pouzivat vlastny erb, vlajku a pecat aj cirkev a od 13. storocia dalsia stavovska skupina – mesta. Pouzivanie mestskych erbov bolo postupne prerusene administrativnymi zmenami koncom 19. storocia a po zavedeni noveho spravneho poriadku v roku 1923 zanikla aj platnost erbovych pecati miest. Erby obci mali svojich predchodcov uz v 18. storoci, kedy pod vplyvom hospodarskych zmien panovnicky Marie Terezie dostavali niektore poddanske dediny svoje znaky, spravidla s vyobrazenim stylizovaneho polnohospodarskeho  naradia. Zavislost na panstvach neumoznovala obciam v minulosti pouzivat svoj znak ako reprezentacny symbol.
   Ozivenie tvorby erbov nastalo opat koncom 20. storocia. V zmysle zakonov o obecnom zriadeni z rokov 1990 a 2001 ziskali mesta a obce moznost pouzivat  vlastnu  symboliku  –  erb,  vlajku,  pecat  obce a  zvucku. Svojim   erbom a vlajkou maju pravo i povinnost oznacit nielen budovu sidla samospravnych organov, ale aj zasadaciu miestnost zastupitelstva a miestnost starostu. Peciatkami s erbom potvrdzuju obce pisomnosti suvisiace s vykonom vlastnej samospravy. Skumanim erbov sa zaobera jedna z pomocnych vied historickych – heraldika. Ta, okrem vlastneho vyskumu historickych  erbov, dohliada  zaroven na cistotu  sucasnej heraldickej tvorby v zmysle zasad uplatnovanych uz v casoch stredovekej, tzv. zivej heraldiky. Zakladom erbu ostava stit, tvarovo vychadzajuci zo stredovekych vojenskych stitov a na nom umiestnene znamenia – symboly (erbove figury), zobrazovane v styroch farbach (modra, cervena, cierna, zelena) a dvoch kovoch – zlate a striebre (nahradzanych zltou a bielou farbou). Pri kombinacii farieb a kovov plati pravidlo kladenia farby na kov a kovu na farbu.
   Pri navrhoch obecnych symbolov sa vychadza najcastejsie z historickych predloh – motivov a symbolov na pecatiach obci. Upravene, alebo bez zmien sa vsadenim do stitu, vyberom farebnych kombinacii a definovanim obsahu, stavaju navrhovanym erbom. Ak predloha neexistuje, zvoli sa novy navrh (novotvar) erbu tak, aby jeho znamenia vystizne a nezamenitelne charakterizovali obec. Navrh erbu je zalezitostou obce, ktora ho vypracuje sama, alebo zveri vyhotovenie kompletnej dokumentacie (ideovy a vytvarny navrh) odbornikom, zvacsa archivarom a vytvarnikom.
Na dodrziavanie heraldickych zasad pri navrhovani erbu dohliada Heraldicka komisia Ministerstva vnutra SR, ktora v pripade neporusenia principov odporuci erb na schvalenie obecnemu zastupitelstvu (ma konecne a rozhodujuce slovo) a na zapis do Heraldickeho registra. Kedze je zaroven poradnym organom, moze navrhnut upravy, pripadne zvoli novy navrh.
Od farieb erbu – zakladneho symbolu obce – sa odvodzuju farby vlajky v poradi dolezitosti: farba hlavnej erbovej figury, vedlajsich figur, farba stitoveho pola. Vyber farebnych kombinacii a proporcnost pruhov  stanovuje len Heraldicka komisia (poradie farieb zacina vo vodorovnej  polohe vlajky na hornom okraji listu, pri zvislej  polohe vlavo). Okrem tychto najdolezitejsich symbolov (vratane pecate) si moze obec zvolit dalsie – koruhvu, kratku zastavu, znakovu zastavu, velku koruhvu, standardu starostu.
   Strnast sucasnych erbov obci v Breznianskom okrese koreni v symboloch historickych pecati .V ich pripadoch sa existujuci  a vyhovujuci historicky pecatny symbol po heraldickej uprave stal erbom. Novotvary dnes pouziva jedenast obci v okrese. Obce Drabsko, Sihla a Lom nad Rimavicou zatial pouzivaju znak, pecat aj vlajku so statnym znakom SR.
   Ak sa chcete dozvediet viac, pozyvame vas na vystavu do Horehronskeho muzea. V nasledujucich cislach Horehronia vam predstavime postupne erb kazdej obce.

Ivica Kristofova, Horehronske muzeum

Co sa pise v starych knihach

(1)

   Uz ste niekedy mali v ruke naozaj staru knihu? Tym nemyslim taku spred dvoch – troch rokov, ale taku, ktora ma aspon sto rokov.
   Prednedavnom sa mi dostala do ruk kniha Vaclava Peřinku Vesele putovani po Slovensku a verte ci nie, aj jej citanie bolo vesele.
   Peřinka na zaciatku minuleho storocia krizom – krazom presiel cele Slovensko a vsetko, co pocul a videl, si zapisal. O Dubovej a Dubovcanoch napriklad napisal, ze vraj kedysi davno, ked chudobni Dubovcania chodili za pracou do Pesti, ktosi premenoval Dubovu na Garam Szent Miklos (prekl. Sv. Mikulas nad Hronom alebo Hronsky Svaty Mikulas). Ked sa Dubovcania vracali domov, na tabuli citali nove meno az strpli: „Ej, ta dedina sa celkom ponasa na nasu Dubovu, ale zbludili sme, zbludili! Boze moj, kde sa teraz obratit, aby sme prisli domov? Kde sme my to len prisli do cudzieho kraja?“ Nuz, takto si mozno vzdychli nasi prastari otcovia. A mozno nie, mozno to len tak ktosi o Dubovcanoch povedal, aby ich nahneval.
   Ved aj o inych obciach sa vselico povravelo aj popisalo. Na Mytovcanov sa vraj kricalo: „Mytovcania, hrmi!“ Raz im vraj spadla truhla z nosidiel a pretoze cintorin mali na vrsku, sklzla dolu po snehu. Niektori ludia vraj za nou kricali: „Ta dolu hrmi!“ (t. j. uteka, bezi)
   Hronec vraj volakedy volali „zabiarnou“, lebo na jar tu vzdy vychytali vsetky zaby a vedeli z nich spravit chutnu pecienku. No vidite, a ze vraj maju vo Francuzsku na zabie stehienka patent.
   O Hroncanoch sa tiez hovorilo, ze to boli vysoki chlapi silnych kosti, dozivali sa aj 90 – 100 rokov, a to vsetko z ovseneho chlebika a postruhnikov a nie raz tu bolo vidno sedivych starcov cifrovat v tanci ako mladikov.
   Nabuduce si precitate, co sa kedysi hovorilo o Breznanoch a cim je povestny Valastiansky vrstek.
(spracovane podla knihy V. Peřinku Vesele putovani po Slovensku, Praha, 1934)

Zuzana Kovacova, studentka PF UMB v B. Bystrici 

Zatmenie slnka