Kto sa smeje naposledy ...

   Filip Haluzina si robil srandu z kade koho. Nebolo by dna, kedy by si z niekoho nevystrelil. Nie kazdemu sa vsak jeho humor pozdaval a casto mu vraveli: „Daj si pozor, aby ta ten smiech nepresiel. Moze sa stat, ze natrafis na niekoho, kto nebude mat pren pochopenie.“ Filip bol vsak hrdina a nepocuval. Aj nadalej si spestroval zivot svojimi strelenymi kuskami. Az raz padla kosa na kamen…

   Haluzina sa vracal z dovolenky az z druhej polovice zemegule. Spoznal exotiku tamojsich koncin, bol ako cokolada a idealne oddychnuty. Zacnelo sa mu opat po nejakej „kujonovine“. A tak si kupil v miestnom obchode dva kilogramy sklenarskeho gitu na tmelenie okennych tabuli, zabalil ich do igelitu, urobil z nich uhladne balicky a kazdy previazal tenkym spagatom.

   „Vystrelim si z colnikov, budu si mysliet, ze som paserakom drog.“ Balicky si vlozil do kufra na samy vrch a v duchu sa rehotal, aku dobre zrezirovanu komediu opat zazije. Mal vsak totalnu smolu. Narazil na ambiciozneho, no neskuseneho mladeho policajta, ktory chcel mat zasluhy za kazdu cenu, a tak sa s Filipom dlho nebabral. Zobral dolicny predmet a viedol ho v zeliezkach rovno za mreze. A to mal Haluzina este obrovske stastie, ze ho chytili az nasi colnici. V jeho dovolenkovej destinacii by bol dostal rovno trest smrti.

   Zacalo sa vysetrovanie a vsetko, co k tomu patri. Policajne organy sice neskor potvrdili, cim argumentoval Haluzina, ze prenasa iba obycajny git, ale vysetrovanie uz bolo natolko rozbehnute, ze nebolo cesty spat. Priznat, ze policajti nerozoznaju drogy od gitu, by bolo nepripustne. Zvlast ked islo o synacika samotneho policajneho riaditela. Policajti sa predsa nemylia. A tak dostal nas hrdina nadielku osem rokov v najprisnejsej skupine.

   Myslite si, ze ho humor uz konecne presiel? Omyl. Mal totiz obrovske stastie. Bola mu sice pridelena cela na prizemi bez vody a kanalizacie, ale co bolo hlavne, bez betonovej podlahy, iba s udupanou hlinou. Filipov zmysel pre kreativitu tento fakt zaregistroval a ocenil hned pri vstupe do cely. Bol by v tom cert, aby som im aj tentokrat nepresiel cez rozum, hovoril si. A nasledovala klasika. Po nociach usilovne kopal podzemny tunel a predstavoval si, ako jedneho dna svojim husarskym kuskom opat niekoho napali. To jedine mu dodavalo chut do tvrdej driny. Po dvoch rokoch konecne dosiahol vysnivany ciel. Ocitol sa v mestskej kanalizacii. Uz videl namrzene tvare svojich vaznitelov, predstavoval si, ako si biju hlavu o stenu, ako ich za utek vazna postupne degraduju, zatial co on „vzal roha“ priamo spred ich nosa.

   Nuz a teraz, kedy by  to clovek najmenej ocakaval, teraz, ked dosiahol to, o com dva roky po nociach snival a na com tak tvrdo pracoval, teraz ho odrazu humor presiel. Bolo to tesne po navsteve postara v jeho byte. Dostal list od samotneho riaditela vaznice. Cital: Dakujeme Vam za prikladnu pomoc pri sanacii nasho ubytovacieho zariadenia. Vasim pricinenim sme mohli konecne vybudovat kanalizaciu uz i v poslednej nasej cele. Dalej Vam s potesenim oznamujeme, ze amnestia, vyhlasena prezidentom republiky, sa tyka aj Vas…

Emilia Molcaniova

 Erby obci Breznianskeho okresu (7)

Dolna Lehota

   Osadu zalozil v roku 1358 dedicny richtar Petrik z Predajnej a viac ako sto rokov niesla v nazve jeho meno. Obyvatelstvo sa tak ako v okolitych obciach zaoberalo polnohospodarstvom, chovom dobytka, furmancenim pre erarne zelezohutnicke podniky. V 18. - 20. storoci patrila Dolna Lehota medzi tzv. cipkarske obce. Podomovi obchodnici s cipkami, hrncinou, hrebenarskym tovarom, modrotlacou a nozmi boli znami nielen v Uhorsku, ale aj na Balkane. K dolovaniu sa obyvatelia vratili v 19. storoci, zlato a striebro vsak nahradila antimonova ruda spracovavana vo Vajskovej.
   Dolna Lehota pouzila pre svoj erb historicku predlohu z obecnej pecate datovanej rokom 1706. Je na nej v heraldike oblubeny a casty vyjav - svaty Juraj zabijajuci kopijou draka. Kult tohto svatca sa siril najma v 14. storoci a stal sa patronom viacerych miest a dedin.           
   Heraldicky popis erbu:
   V modrom stite na vlavo otocenom striebornom zlatohrivom zlatosedlanom koni sediaci strieborny rytier s cervenym trojitym chocholom na prilbe, zlatou, striebrohrotou kopijou, zabijajuci cerveneho draka so zlatou zbrojou.

Pripravilo Horehronske muzeum

Vnucka i zena basnika Janka Krala zili na Horehroni

Hrob Marie Kralovej je v Polomke

   Dvadsiateho tretieho maja 1876 namocil pero do tmaveho atramentu najstarsi syn Janka Krala, Vladimir a napisal smutocne oznamenie, v ktorom sa hovorilo, ze „nezabudnutelny muz a otec Jan Kral, byvaly hlavny trestny sudca Tekovskej stolice a byvaly diplomovany pravotar, 54-rocny, zomrel“.

   Basnik a revolucionar Janko Kral podlahol nakazlivej chorobe, pravdepodobne tyfusu alebo cholere. Na cintorine v Zlatych Moravciach sa s nim rozlucili jeho najblizsi znami...rozlucili sa s nim ako s najzaujimavejsim a najoriginalnejsim basnikom Sturovej skoly, duchom nepokojnym, revolucionarom, buricom, i ako s clovekom a basnikom, ktory okrem vynikajucich basni v ludovom style napisal niekolko sugestivnych balad a romanci, vela bojovnych a prilezitostnych versov. Svojich sucasnikov, ktori o nom o. i. tvrdili, ze vedel naspamat celeho Shakespeara, prevysoval hlbkou citu a vyraznostou romantickeho idealizmu.

Tajomny „divny Janko“

   Zachovali sa podobizne vsetkych sturovcov, no nezachovala sa ani jedna portretna fotografia Janka Krala. Takto nas to ucili v skole, takto sa to traduje fakticky dodnes... Vsetci Kralovi potomkovia tvrdili, ze basnik kazdeho, kto ho chcel fotografovat ci portretovat, rozhorcene odmietol. Jeho fyziognomia zostala teda iba v mysliach pamatnikov, priatelov a najblizsich. Podla vnucky Ireny dedo mal „od tuheho fajcenia  cierne zuby, oci mal belase, bol cervenej tvare a bielych sedivych vlasov, chodieval s palicou a dlhou fajkou“.

   Cize...pod hrudami hliny zmizla pred stotridsiatimi rokmi i  basnikova podoba, ktoru si, ako tiez mnohe epizody svojho zivota, vzal do hrobu. Zomrel tajomny Janko Kral, „divny Janko“ (Jan Rob-Ponican), basnik-burlivak, ktory v rokoch meruosmych radikalne a revolucne „spojil poziadavky socialne s nacionalnymi potrebami a pravami svojho ludu“.

Odhalena tvar?

   Nech uz bol portret Janka Krala akykolvek, predsa nam ho najvernejsie zachoval vo svojej poezii on sam. Nebola to antropologicka podoba crt jeho tvare, zovnajsku, ale obraz jeho duse...

   Pred niekolkymi rokmi vzrusil vsak nasu verejnost predsa len jeden objav: udajne nasli zatial jedinu fotografiu sturovskeho basnika Janka Krala (!). Nevsedny dokument spolu s inymi fotografiami a listami objavil  v roku 1973 na povale jedneho domu v Hlbokom bratislavsky zberatel Emil Mana. Fotografia je v majetku Matice slovenskej v Martine a jej pracovnici dokazuju, ze je na nej skutocne Janko Kral, basnik, podivin, samotar... Do ruk historikov sa dostali i dalsie zaujimave fakty a vyznania, ktore sa tykaju osudov basnikovej rodiny. S niektorymi som sa zoznamil aj ja.

Vnucka ucila na Horehroni

   Obrazkovy tyzdennik Slovenka uverejnil v roku 1982 clanok J. Mesiarkina, ktory v nom spomina na svoju ucitelku:

- ...Pred skoncenim prvej svetovej vojny som chodil do tretej triedy ludovej v Polomke, kde nas ucila mlada ucitelka, ktoru sme nazvali „Kralkou“, menom, co sme vyslovovali s patricnou uctou a vaznostou...

   Po case vsak zo skoly odisla.  Marne ju v triede vyckavali. Viac jej nebolo. Nikto nepovedal, kam odisla a preco. Dr. Rudo Brtan v studii Po stopach Janka Krala neskor pise:

-...Vnucka Janka Krala, Irena Kralova, ucitelka, dvanast rokov ucila v Polomke, odkial ju nase urady v roku 1919 vystahovali aj s manzelom Samuelom Paalom do Madarska. Ked prisli na omyl, marne sa ospravedlnovali, ona uz bola rozhodnuta odist...

   Irena Paalova, rodena Kralova, naposledy skutocne byvala so svojou dcerou v Sarvasi. Zomrela v roku 1972. Podla menovacich dekretov vyucovala sedem mesiacov v Nagy Becskereku (Rumunsko), tri roky v Klastore pod Znievom a dvanast rokov v Polomke.

Basnikovu manzelku pochovali v Polomke

-...Mamicka sa s oteckom spoznali v Polomke, kde otecko zastupoval choreho ucitela Pravlika, - spomina pravnucka basnika Janka Krala, Irena. - Ked potom vyzdravel, vtedy este slobodny Samuel Paal, sa vzdal miesta v skolskych sluzbach a odisiel dostudovat  do Kecskemetu, aby nadobudol kvalifikaciu ucitela pre mestianske skoly. Na mamu nezabudol, vratil sa do Polomky a v roku 1913 sa zosobasili v rumunskom Turde. V roku 1915 sa im narodil chlapcek. Po roku vsak maly Zoltan zomrel. Ja som sa narodila v roku 1917 u starych rodicov v Turde. Po niekolkych tyzdnoch ma mamicka doniesla na Polomku...

A co Maria Kralova, manzelka basnika-burlivaka?

   Janko Kral zanechava mladu vdovu, sotva 42-rocnu a styri deti. Nezaopatreneho 15-rocneho syna Ivana, chlapcov Mladena a Vladimira este na studiach a 19-rocnu dceru Anastaziu. Utrpenie matky vrcholi, ked jej zomieraju aj dvaja zo synov – Ivan a Vladimir. Krute rany a zlomene srdce. S nimi odchadza k svojmu poslednemu synovi Mladenovi do Nagy Enyedu. Ked sa v roku 1916 priblizoval front k Turdu, vdova Maria Kralova uznala za rozumnejsie prestahovat sa k vnucke na Horehronie – do Polomky. Tu vsak tazko ochorela a uz sa z choroby nespamatala, 30. septembra 1916, vo veku osemdesiatjeden rokov umiera. Jej hrob je v Polomke...

   Telesne pozostatky basnika Janka Krala preniesli v roku 1940 do Martina, na Narodny cintorin...

Pavol M. Kubis