Poctivy zlodej

   Do pohotovostnej miestnosti policajnej stanice vstupil muz v obleku a mlada dama, hiphopacka, vystredne oblecena a nezvycajne vycesana. Boli spolu sputani zeliezkami.

   „Prisli sme vo veci vreckovych kradezi,“ povedal muz, ked im policajt ponukol stolicku.

   „Meno,“ kratko ich vyzval sluzbukonajuci.

   „Aladar Kvackaj, narodeny v patdesiatom stvrtom, byvam na Harmancekovej 25.“

   „A pani?“

   „Slecna. Monika Strelena,“ odpovedala zena.

   „Predpokladam, ze ste tuto damu prichytili pri cine…“ povedal muz zakona Aladarovi.

   „Pri cine? Nuz, ano, dalo by sa to tak povedat,“ zavahal Kvackaj. „Ved preto som ju sem aj priviedol.“

   „Ale, nee,“ ozvala sa Monika, „to on ma chcel okradnut.“

   „Ale, slecna Strelena, ved som vam to uz vysvetlil, ze som vas chcel okradnut, aby vas uz nikto nikdy viac neokradol,“ branil sa Aladar.

   „No, moment, tak kto je tu vlastne vreckar?“ ozval sa muz v uniforme.

   „On,“ ukazala Monika prstom na Aladara. „A dokonca sa o to pokusal uz tretikrat!“

   „Mozete nam to vysvetlit?“ vysetroval dalej policajt.

   „Ano, ja som vreckar. Stary poctivy, neuplatny. Mam ukoncenu rekvalifikaciu tretieho stupna, som vo svojom odbore kapacitou. Svoje povolanie vykonavam uz patnast rokov a zatial som nemal ani jedinu reklamaciu.“ Aladar to vysypal jednym dychom ako keby bol na konkurze.

   „To nemyslite vazne, ved ide o trestny cin. A vy o tom hovorite, ako keby ste od nas cakali za to prinajmensom Nobelovu cenu,“ rozhorcil sa muz v uniforme.

   „Nie som si vedomy ziadneho protizakonneho konania. Mam platny zivnostensky list, vediem si podrobne uctovnictvo a danovy urad doposial nemal voci mne ziadne vyhrady. Poistenie mam predplatene na rok dopredu a moj trestny register je cisty…“

   „Pockajte, pomaly, akosi tomu nerozumiem. Vraveli ste, ze ste vreckar, ale ako moze byt vreckar poctivy?“

   „Naplnou mojej prace je okradnut nepozornych obyvatelov, ktori su lahostajni k svojmu majetku a dokladom. Potom si ich pozvem na pohovor do kancelarie a tam im vysvetlim, co robili zle a ako sa maju chranit pred vreckarmi. Vratim zufalym okradnutym doklady a penazenku, no 19 percent si uctujem za prednasku a skolenie. Spokojnost je vzdy obojstranna, ludia si daju povedat a su mi velmi vdacni, aspon zatial som nemal ziadne problemy a nestalo sa mi, aby som okradol dvakrat tu istu osobu. Vediem si o svojich klientoch podrobnu evidenciu,“ dokoncil vysvetlovanie Aladar.

   „A co pani Strelena?“ policajt nechapavo pokrutil hlavou.

   „Pocinanie pani Strelenej je trestuhodne v tom, ze je nepoucitelna. Musel som ju okradnut uz tretikrat, preto podavam na nu trestne oznamenie…“

Emilia Molcaniova

Erby obci Breznianskeho okresu (10)

Hronec

   Osadu Hronec zalozil na uzemi chraneneho kralovskeho uzemia - Zvolenskeho lesa - v roku 1357 kralovsky strazca reviru Pavel. O styri roky neskor mu udelil Ludovit Velky dedicne richtarstvo. Hoci bol Hronec zalozeny na valaskom prave, okolie ho predurcovalo k inym perspektivam. Od 16. storocia tu taziari podnikali v banictve a pri spracovavani zeleznej rudy. Existujuci zeleziarsky podnik prevzal do svojej spravy v roku 1580 stat. Z Hronca sa stala komorska osada - nazvana tak, ako susedne osady na Ciernom Hrone - handlom, s privlastkom zeleziarsky (Eisenhandlung), kde sa zelezo nielen vyrabalo, ale aj predavalo.
   Na prelome 17. a 18. storocia zeleziarsky podnik v Hronci zaznamenal mimoriadny rozmach - rozvija sa oceliarstvo, zlievarenstvo a kladu sa zaklady moderneho Hroncianskeho komplexu - centra zelezopriemyslu v uhorskej casti monarchie.
   Ziadna ina, nez symbolika zelezorudneho naradia nie je vystiznejsim motivom v erbe Hronca a preto novotvar obecneho znaku tvori stiepeny cierno-zeleny stit s farbami charakteristickymi pre banicke a hutnicke lokality a naradie typicke pre tieto odvetvia.

   Heraldicky popis erbu:
  V cierno-zelenom stiepenom stite zlate skrizene banicke kladivka prekryte striebornymi kliestami.

Pripravilo Horehronske muzeum

Fenomen Kuzmany

(200. vyrocie narodenia a 140. vyrocie smrti knaza, basnika a bojovnika za demokraciu)

   „Zalibilo se Panu zivota a smrti z casnosti teto do vecnosti povolati nejdustojnejsiho nekdy a vysokoceneneho muze Boziho Karla Kuzmanyho...“ - tak zacina svabachom pisany nekrolog, uverejneny v Cirkevnych listoch z roku 1866.
   Velky syn slovenskeho naroda a nas rodak skonal nahle pocas liecebneho pobytu v Turcianskych Tepliciach. Nemal ani sestdesiat rokov.
   Karol Kuzmany bol basnikom, prozaikom, literarnym teoretikom, redaktorom a vydavatelom almanachu Hronka, tvorcom duchovnych piesni, zakladatelom Spolku vseobecnej vzdelanosti v Banskej Bystrici, profesorom praktickej teologie vo Viedni, bojovnikom za demokratizaciu spravy evanjelickej a. v. cirkvi, jej superintendentom, ktory uporne bojoval proti jej madarizacii. Bojoval aj za slovenske skoly a napokon bol spolu s biskupom Stefanom Moysesom predstavitelom celonarodnej kulturnej ustanovizne - Matice slovenskej.
   Narodil sa v Brezne v rodine evanjelickeho farara Jana Kuzmanyho a Zuzany, rodenej Prievidzkej. Jeho narodenie privitalo pat surodencov, styri dalsie zomreli ako nemluvnata. O svojej rodine neskor zistil, ze fararom nebol len jeho otec, ale aj dedo, pradedo i prapradedo, dokonca aj stryko. Mnoho udalosti z desiatich rokov detstva v Brezne neskor zuzitkoval vo svojich dielach. Po skonceni zakladnej skoly v rodisku bol gymnazistom v Dobsinej, teologiu absolvoval na evanjelickom lyceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Okrem studia teologie sa intenzivne vzdelaval aj vo filozofii, historii a  matematike. Medzi studiami na strednej a vysokej skole kratky cas posobil ako vychovavatel v Novohrade. Pred odchodom na studia do Jeny navstivil v Pesti Jana Kollara, ktory mal neskor na jeho nazory aj tvorbu velky vplyv. V Nemecku navstevoval prednasky poprednych a vyznamnych profesorov nielen v Jene, ale aj v Lipsku, Halle a Berline. Po navrate domov v roku 1829 sa na necely rok usadil v Kezmarku, potom presiel do B. Bystrice za kaplana, odtial do Zvolena a znova do B. Bystrice za farara. V roku 1832 sa ozenil s Karolinou Zuzanou Kellnerovou, dcerou bystrickeho velkofarbiara. V manzelstve sa im postupne narodilo sest deti - traja chlapci a tri dievcata. Najstarsi syn Karol Ladislav bol lodnym inzinierom vo Viedni, stredny Pavel Michal riaditelom banky v Prahe a najmladsi Peter Jan bol horlivym narodovcom a ako obchodnik posobil v otcovom rodisku - Brezne. Synovia boli aj literarne cinni. Dcera Ludmila vydata Jesenska, zomrela v roku 1863 pri porode dcerky a jej manzel sa znova ozenil a mal z druheho manzelstva syna Jana. Teda vnucka Karola Kuzmanyho Ludmilka bola nevlastna sestra neskor znameho spisovatela Janka Jesenskeho. Druha dcera Kuzmanyovcov Hermina zomrela v roku 1853 a najmladsia Florka sa vydala do Prahy.
   V roku 1836 zacal Kuzmany vydavat Hronku. Tento casopis bol skolou sturovskej generacie a Hronkou vyvrcholilo prve obdobie jeho tvorby. Kuzmany sa medzi prvymi prihlasil k sturovskej slovencine.  V roku 1849 bol aj clenom deputacie slovenskych narodovcov na viedenskom dvore a  v  tom istom roku sa aj s rodinou stahoval do Viedne. V roku 1860 ho v Brezne zvolili za superintendenta evanjelickej a. v. cirkvi, preto sa vratil do Banskej Bystrice. Aj jeho aktivitam vo Viedni vdacime za zalozenie Matice slovenskej. Podielal sa aj na jej pripravnych a organizacnych pracach okolo jej zalozenia. Na jar v roku 1863 sa prestahoval do Martina, kde posobil ako farar a prvy podpredseda Matice slovenskej do konca zivota.
   Do literatury vstupoval Kuzmany po Bernolakovi, ale pred Sturom. V Hronke uverejnoval aj svoju poeziu, ktora sa este niesla v duchu klasicizmu, ale vo filozofickej uvahe O Krase uz nacrtava romanticku estetiku. V obrodeneckej generacii tak zaujima dolezite miesto aj po filozoficko-teoretickej stranke. Je akymsi spojovacim clankom medzi Kollarom a Sturom. Svojou uvahou O krase sa stava priekopnikom slovenskej estetiky. Na mladu generaciu najviac vplyvala jeho novela - „filozoficky roman“ Ladislav. Profesor Jan Stevcek o nej hovori: “...Za najzaujimavejsi povazujem dnes roman Karola Kuzmanyho Ladislav, kde sa o demokracii uvazuje zo stanoviska filozofie prava. Demokraciu chapal Kuzmany jednak ako sebavychovu, a jednak ako normu spolocenskeho spravania...“ (J. Stevcek: Demos kritos. In.: V Pasci (politicke uvahy), Bratislava, VSSS 1995, s. 36).
   A sam Kuzmany v Ladislavovi odporuca: „...Zi tak, aby tvoj zivot stvoril v tebe esteticke povedomie ludskosti tvojho zivota. Potom ta nikdy nic neohrozi, nic nesluci a nic bezhlavo neopoji: tvoja vola, tvoje citenie a pokoj tvojej duse sa naplni neprekonatelnou zmuzilostou; budes citit radost i zalost bez popretia citu ludskosti...“ Kuzmany teda otvaral cestu estetickym idealom, ktore potom stelesnila sturovska generacia. Karol Kuzmany napisal aj romanticku povest Lucatinska vila, v hexametroch basnicko-epicku sladbu Bela a najznamejsia je jeho hymnicka basen Kto za pravdu hori (Slava slachetnym). Este ako viedensky profesor napisal trojzvazkovu Prakticku teologiu. Napisal ju v nemcine a mala 1700 stran. Branil v nej prava narodnosti a bojoval proti zneuzivaniu cirkvi na politicke ciele.
   Zaujem o veci verejne bol u Kuzmanyho mnohostranny: v cirkevnej oblasti organizoval zbory podla patentu, ktory on sam vlastne pripravil; v kulturnej oblasti svojou spisovatelskou, basnickou a organizacnou pracou - pripravovatel, navrhovatel a prvy podpredseda Matice slovenskej, v politickej oblasti priamo angazovany za vec ludu a jeho mravny, hospodarsky, aj cisto ludsky pokrok. Jeho celozivotna cinnost je hodna obdivu a ucty.
   V roku 2002 vo vydavatelstve Matice slovensej vysla knizocka Pavla Vongreja Kto za pravdu...Fenomen Karol Kuzmany. Autor ju konci svojimi versami: Kuzmany? /Kus manny oaznej/ v pustovych ustach dedov/ na spasenie pred biedou/. Dedicstvo otcov/ na zachranu pred nocou. /Kus manny narodnej/ maticnej,/ a teda nasej manny. /Fenomen Kuzmany.
   Karol Kuzmany sa narodil 16. novembra 1806 v Brezne a zomrel 14. augusta 1866 v Turcianskych Tepliciach.

A. Prepletana