Morena – staroslovanska bohyna zimy a smrti – je znama aj v dnesnom folklore. Tradicne divadlo vynasania Moreny v prvu aprilovu nedelu mohli Breznania vidiet v podani detskeho folklorneho suboru Stastne detstvo. Utopenie Moreny tak zabezpecilo definitivny odchod zimy a privitanie jari.

Foto: Stefan Vozar

 Kamil Peteraj: Basnikmi su ludia, ktorym neukradli detstvo...

   Sme pacienti na tom zvlastnom are  Kde najdes iba zalubene tvare  Na tu diagnozu fajn sa lezi - nie som sam  Poseptam ti co sa paci v noci vsetkym dievcatam...  pise Kamil Peteraj v jednej zo svojich lubostnych basni v najnovsej zbierke Co sa septa dievcatam, ktora obsahuje texty, basne a sentencie o laske. Uspesny basnik a textar svoje najnovsie dielo obohatil aj vlastnymi, posobivymi fotografiami. Citatelovi sa tak dostava do ruk krasna, intimna knizka plna stavnatej lyriky. S Kamilom Peterajom sme sa o jeho novej zbierke nielen porozpravali, ale tiez sme mu polozili otazky, ku ktorym nas podnietili prave jeho basne. Ale hovorili sme aj o vselicom inom...

Vasa nova zbierka Co sa septa dievcatam je nadherna, ma krasnu dusu aj telo... Toto bude asi recnicka otazka, ale... ste s nou spokojny?
   - S knizkou som spokojny. Vydarila sa. To potesi kazdeho autora, najma, ak ide o knihu poezie. Knihy poezie maju byt pekne.

Knizku vam pokrstil Robo Grigorov. Preco prave Robo?
   - Robo Grigorov preto, lebo ho mam rad, je to vynikajuci spevak, v minulosti naspieval vela mojich textov a boli to velke hity. Takze mne sa to zdalo ako nieco velmi logicke.   

Komu ste venovali, chcete venovat svoju novu zbierku basni?
   - Nepovedal by som, ze kniha je niekomu venovana. A ked uz, tak potom citatelovi, resp. citatelom vsetkych vekovych kategorii. Snazil som sa ju napisat tak, aby bola citatelna a aby ludi neodstrasovalo uz slovo poezia.

Nezda sa vam, ze je tak trochu smutna? Zeby preto, lebo aj laska byva smutna?
   - Mne sa ta knizka nezda smutna, skor by som povedal, ze ide o poeziu, v ktorej uz ucinkuje zmudrenie - hoci, to zmudrenie spociva asi v tom, ze musime konstatovat to, co je v jednej basni: laske nik nepresiel cez rozum.

Ste aj autorom fotografii. Su zvlastne. Zaujimave, nevsedne a vobec nie tuctove... ta vasa fotomodelka. Kde ste ju objavili?
   - V Bratislave na Obchodnej ulici. Inak, rozlicne figurky vo fotografii nefunguju. Maju mrtve oci, takze s tym ich pohladom nic nenarobite. Preco tato alabastrova figurka funguje, je moje tajomstvo. Fakt je, ze ak sa mi podari vytvorit to, o com snivam, tak cyklus Alabastrova lady bude mat okolo 450 obrazov, kazdy krat styri fotografie. Som  riadny magor, vsak?

Co si predstavujete pod pojmom dievca?
   - Stred vesmiru. Moze byt nieco krajsie ako mile, prirodzene dievca? A este k tomu Slovenka?

A co sa teda septa dievcatam? Co septa, septaval, dievcatam Kamil Peteraj?
   - Na to nech pride kazdy sam. To je ta poezia. Niekedy banalna, dokonca trivialna, niekedy az prilis ornamentalna… v kazdom pripade to „nalievanie” do usi je skolou jemnocitu a otvaranim trinastej, najkrajsej komnaty.

Pamatate si, kedy a komu ste prvy raz posepkali nieco, co sa nezvykne a nema hovorit nahlas?
   - Tieto veci si muzi velmi nepamataju, za to o to viac si ich pamataju zeny. A rady to niekedy pripomenu. Aj s detailnym popisom casu a miesta.

Toto je otazka z vasej basne Otazky pre blaznov: Co je hlboke a co plytke?
   - Tazka otazka. V basni je o relativite vztahu: co je v ludskom vztahu dvoch to plytke a co hlboke? Casto na to prideme az po case, ale aj tak plati, ze jedno, aj druhe sa doplna. Banality byvaju zvycajne krasne, pravdy casto skarede. Tak si vyberte...

Aj tato: Co stratilo sa, co sa vracia?
   - Dalsia tazka otazka, pretoze k nej sa viaze hned dalsia, co zostalo a co sme navzdy stratili? Vracia sa spravidla to stratene, ale uz je to prebolene, ma to inu krasu, povedzme krasu sentimentu, toho, co vnimame az po rokoch.

A este: Co vam moze byt ukradnute a z coho mate strach?
   - Ukradnute? Takmer vsetko, okrem zakladnych veci, rodina, deti, krajina, v ktorej zijem, priatelia, samozrejme, zdravie. K zivotu stacia tieto veci a poznanie, ze bohaty je ten clovek, ktory ma dost. Len je tu otazka, co je to dost? Niekomu stacia k zivotu zakladne veci a je s nimi stastny a iny nema dost, ani ked vlastni sto mrakodrapov.

Tusim skoro kazda vasa basen podnecuje, provokuje klast otazky... Co by ste chceli vratit spat, tak naveky vekov ako za mlada?
   - Stastne detstvo. Lebo sa hovori, ze basnikmi su ludia, ktorym neukradli detstvo. A potom tu poeziu objavovania, ktoru ma clovek dovtedy, kym vselico nevie. Inak nic. Nemam pocit, ze by mi to opakovanie prinieslo az take velke stastie...

Myslite si, ze pre lasku sa treba obetovat? Presnejsie, ze jeden z dvoch sa musi obetovat, prisposobovat, ak chce, aby laska vydrzala?
   - O tom nepochybujte. Bez obeti nie je nic. Obet je solou lasky.

Na laske vraj najsmutnejsie je to, ze o nej mozno hovorit v minulom case. Ked muz povie, tak velmi som ju miloval a zena, tak velmi som ho milovala, no nie je to smutne? Preco asi lasky, o ktorych sme si mysleli, ze budu trvat vecne, koncievaju?
   - Je, ale ono to tak musi byt. V laske je najkrajsie to, co sme nedosiahli, a predsa to bolo tak blizko. Stastie bez smutku… ake by to bolo? A to iste plati o minulom case lasky. S odstupom casu ju vidime krajsiu. Poviem paradox. Len nenaplnene lasky boli, z romantickeho pohladu, naplnene. Ale su aj lasky stastne, to vtedy, ak je ich lodivodom, ktory ich vedie cez burky, priatelstvo.

Prezradite recept na „laskoliek“?
   - Laskoliek? A vy ten liek nepoznate? No teda! Predsa je to cas! Ten vas vylieci. A dokonale!

Padom sa nikdy nevratime na to miesto, odkial sme vzlietli... to ste velmi pekne povedali. Napisali. Ale stava sa nam ludom casto aj to, ze najprv padneme a az potom sa nam podari - ak sa podari - vzlietnut. Ktory asi je ten lepsi pripad?
   - Suhlasim s vami, ja vsak viac poznam tych prvych pripadov. Blaznovstvo lietania, cas, ked vam laska nadnasa srdce, to je nieco neopakovatelne. Po takom pade pride vytriezvenie. Ale aby sme zbytocne nefilozofovali, poviem to takto: potom uz clovek lieta nizsie nad zemou...     

Zatuzili ste niekedy pobozkat zabu v domnienke, ci tuzbe premenit ju na princeznu?
   - Brrr! To by som musel mat stopercentnu istotu!

Ako „riesite“ zensky plac?
   - Treba mu predist. Zenske slzy, a vobec slzy, nemam rad. Nech je ich cim menej.

My si vieme kruto nedat aj co by sme chceli... Preco sa zriekame tuzob a citov, preco ich odmietame, aj ked vieme, ci aspon tusime, ze by nas mohli urobit stastnymi? Zeby z trucu?
   - Ludia casto nechcu rozumiet jeden druhemu. Trucovanie a robenie si schvalnosti asi nie je cestou k stastiu. Najviac mi je vsak odporne, ak nejaka dvojica donekonecna analyzuje svoj vztah. A este do toho zatahuje aj inych. To vzdy konci zle. O vztahoch netreba tolko hovorit, treba ich zit. A nezabijat ich hlupostami.

Hovori sa, ze dobry a stastny zivot sa vzdy odrazi v tvari zeny. Kedy vas ako muza, ci chlapca, prvy raz zaujala zenska tvar? A co ste v nej videli?
   - Bola to tvar mojej mamicky, ked nas videla ako deti stastnych. A co som v nej videl? Svoje stastie.

Co sa asi tak odraza v tvari muza?
   - Na to nech odpovedia zeny. Ale chlap by mal mat na tvari nejaku tu jazvu z ulice ako symbol toho, ze je to spravny predator, pripraveny bit sa so zivotom o svoju pravdu.

Povedzte nam este, ako si prave zijete?
   - Zijem normalne, da sa povedat obycajne, to znamena v standardom pracovnom nasadeni. Zijem so svojou manzelkou, dvoma dospelymi synmi, trocha bokom od sveta medii... teraz som sa „vystrcil”,  pretoze mi vysla knizka. Odmietol som mnoho lukrativnych ponuk na rozlicne televizne vystupenia, tvrdim, ze autor ma byt skryty v tieni a ma zanho hovorit jeho dielo. Kedze neznasam svet celebrit a falosnej smotanky, je mi dobre v samote, uprostred obycajnych ludi. Mam rad „normalno”, nevyvysovanie sa, poeziu obycajneho zivota. A to zelam aj ostatnym.

Dakujeme za rozhovor.

Anna Gudzova      

Peterajovu zbierku uviedol do zivota Robo Grigorov. Krstilo sa cistou vodou...