4. SEPTEMBER  2007 Strana 8

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

 Sme nablizku

Odhadnut svoje sily

   „Napiste, prosim vas, nieco o ludoch, ktori nevedia odhadnut svoje sily”. V telefonate nasledoval opis situacie, v ktorej jeden clovek takmer zmaril akciu skupiny len preto, ze vobec neodhadol svoje sily a chcel, aby sa mu skupina prisposobila.

   Vybavuje sa mi ina situacia. Stupame ako skupinka  nekonecnymi schodmi k parizskemu chramu Sacre Coeur, vedla mna kraca kamarat. Je po tazkej chorobe a vystup je pre neho namahavy. Jeho manzelka sa ho snazila odhovorit, ale on trval na tom, ze ide. Vedel, co robi. Vedel, ze sa podujal na nieco na hranici svojich sil. Nebolo to falosne hrdinstvo. Ani egoisticky rozmar. Chcel bojovat, vziat si nieco spat. Ked sme konecne zdolali aj posledny schod, podskocil si na jednej nohe ako maly chlapec: „Neveril som, ze to este niekedy dokazem”. Choroba poriadne zahryzla do jeho zivota a ten vystup bol jeho bojom o seba sameho.  
   Je vela ludi, ktori sa pustia do niecoho, co je na hranici ich sil. Mnohi su taki, ako spomenuty kamarat: pustia sa do niecoho, co je narocne, aby si potvrdili, ze este nieco znamenaju. Su aj ini - taki, ktori nedokazu zvazit, do coho sa pustaju. Ti prvi ocakavaju trochu tolerancie, ale stavaju na svojich silach. Ti druhi cakaju, ze sa cele dianie prisposobi im, oni sami nie su ochotni urobit ustupok, prisposobit sa. Niekedy je to egoizmus, niekedy vsak aj dosledok organickeho poskodenia mozgu. Vyssi vek, uraz hlavy, nador - poskodenie jemnych struktur mozgu sposobi, ze clovek sa stane nekritickym.
   Stala skupina dokaze poriesit svojho clena, ked vazne narusa jej fungovanie. V skupinach, ktore funguju dlhsie, sa ludia navzajom poznaju, vedia odhadnut, ako sa ten-ktory clen bude spravat v tej-ktorej situacii. Ani egoizmus, ani organicke poskodenie skupina neporiesi, ale moze si branit svoje fungovanie. Byt clenom skupiny znamena mat schopnost prisposobit sa. Ak ju niekto nema, alebo strati, skupina riesi svoje skupinove zaujmy vylucenim jednotlivca. Musi riesit, pretoze by prisposobenim svojich aktivit danemu jednotlivcovi stratila zmysel svojej existencie, ktorym je naplnanie potrieb svojich clenov. Horsie je to v skupine, ktora sa vytvori z viac-menej neznamych ludi pre nejaku akciu. Tu takyto jedinec moze narusit priebeh celej akcie, pretoze jednotlivec ho neusmerni a nahodna skupina ako celok malokedy dokaze efektivne zafungovat. Pokial tu nie je efektivny veduci, zostane nam akurat neprijemna spomienka a rozhodnutie „nikdy viac”.

Mgr. Marcela Skultetyova, psychologicka


 

Po dvojmesacnych prazdninach do skolskych lavic zasadlo asi 750 tisic ziakov zakladnych a strednych skol. So skolskymi povinnostami sa po prvykrat popasuje bezmala 52 tisic prvacikov.

Ilustracne foto: Stefan Vozar

 


Cesty za poznanim minulosti

   Muzeum SNP v spolupraci s Banskobystrickym samospravnym krajom, Krajskym skolskym uradom, mestom a OV SZPB v Banskej Bystrici minuly skolsky rok vyhlasilo 4. rocnik literarnej a vytvarnej sutaze Cesty za poznanim minulosti. Zorganizovali ju pri prilezitosti 62. vyrocia oslobodenia stredneho Slovenska pre ziakov a studentov skol zakladnych, strednych, specialnych, zakladnych umeleckych a skol s vytvarnym a umeleckym zameranim. Medzi ocenenymi v 2. kategorii (proza, 2. stupen zakladnych skol) bola Breznianka Michaela Bukovcova, v tom case 15-rocna ziacka Zakladnej skoly pri Detskej fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici. Jej pracu vam ponukame:

 

            Ako boli chodit po zemi...

   Niekedy je velmi tazke spravit co len jeden krocik. Nie to - chodit po zemi... Volam sa Miska. Mam patnast rokov. Moj pribeh sa zacal asi pred rokom. Zrazu som sa ocitla na onkologii a musela som sa vysporiadat s tvrdou realitou a rozporuplnymi pocitmi.
   Pamatam sa, ako keby to bolo len vcera. Oznamili mi sokujucu spravu: „Caka ta dlhodoba liecba na onkologii!“ Zostala som stat ako prikovana. Zdalo sa mi, ze na mna pada cely svet. Nebola som schopna vydat ani hlaska. S meravym pohladom som pozerala do neznama. Hlavou mi behali tisice myslienok a ja som nemohla spravit ziadny pohyb. Cele telo mi otazelo, nohy neposluchali. Boli to chvile, ked chodit po zemi bolo naozaj tazke, ba priam nemozne. Modlim sa, aby som sa uz nikdy v zivote nemusela trapit s takymi pocitmi. A najtazsie okamihy este len prisli, ked ma prijali na oddelenie plne bledych, vychudnutych deti s holymi hlavkami. Ja som vtedy mala dlhe kucerave vlasy. Bolo jasne, ze v kratkom case o ne pridem aj ja. Velmi rychlo som pochopila, ze hola hlava je minimum z tej bolesti, ktoru musi dieta na onkologii vydrzat. Vyrovnat sa s tym, ze mam onkologicke ochorenie. Vydrzat nekonecne hodiny lezat, ked tecie chemoterapia. Prekonat bolesti hlavy, bolesti v ustach znicenych od agresivnej liecby. Aj nasilu si prilozit k ustam slamku a vydrzat to bolestive stipanie pri kazdom dusku vody. Prekonat nechutenstvo a pokusit sa zjest aspon par hltov. Vydrzat bez rodiny, bez kamaratov, co najskor sa prisposobit a hladat blizke duse v nemocnicnom prostredi. A to vsetko v detskom veku, ked zivot by mal byt nadherne bezstarostny...
   Nesmutila som dlho. Pochopila som, ze placom by som si dni v nemocnici iba stazila. Postavila som sa k tejto chorobe „tvarou v tvar“ a povedala som jej: „Ako si prisla, tak odides!“ Mojim heslom dna sa stali zname slova: „Co ta nezabije, to ta posilni!“ A zacala som bojovat. Mala som stastie, lebo pri mne stali dobri ludia. Doktori, sestricky, ucitelky z nemocnicnej skoly - vsetci sa stali mojimi novymi kamaratmi. Vyhrala som tento narocny boj! Ale pocas mojej liecby mnohe deti prehrali. Vtedy sa nechcelo zit ani mne. Vtedy som si znova uvedomila, ako velmi boli chodit po zemi... Boli to najma chvile, ked zomreli Matka a Robko.
   Dnes som uz zdrava. Tesim sa, ze zas mozem chodit do skoly. Radostne prezivam kazdy den. Vazim si kazdu minutu prezitu s mojimi blizkymi. Viem mat radost z kazdej malickosti. To vsetko som sa naucila pocas liecby na onkologii.

 

 Sutaz o knihu

Fidel Castro: Zivotopis pre dva hlasy

   V spolupraci s vydavatelstvom Ikar sme pre vas pripravili sutaz, v ktorej traja z vas mozu knihu Fidel Castro: Zivotopis pre dva hlasy vyhrat.
  
Autor knihy Ignacio Ramonet sa narodil v galicijskej Redondele (1943), vyrastal v marockom Tangere a dnes je sefredaktorom prestizneho mesacnika Le Monde Diplomatique v Parizi. Je specialistom na geopolitiku a medzinarodne strategie a profesorom teorie komunikacie na Univerzite Denisa Diderota v Parizi. Fidel Castro ma 81 rokov a na Kube vladne nepretrzite vyse pol storocia. Pad berlinskeho mura, zanik Sovietskeho zvazu a historicky neuspech autoritarskeho statneho socializmu podla vsetkeho nezmenili sen tohto tolko kritizovaneho, nenavideneho, ale aj idealizovaneho vodcu a najdlhsie uradujuceho sefa statu, vytvorit na Kube spolocnost noveho typu. Castro a jeho „ostrov slobody“ prezili aj take kriticke chvile, akymi boli napriklad vylodenie Americanov v Zatoke svin v roku 1961 alebo oktober 1962, ked pre instalaciu sovietskych rakiet takmer vypukla tretia svetova vojna. Kuba odolava aj vyse styridsat rokov trvajucemu obchodnemu embargu a propagandistickej vojne, ktoru proti Castrovmu rezimu vedie Washington.
   Do zrebovania o tuto nesporne zaujimavu knihu vas zaradime, ak najneskor do 13. septembra do nasej redakcie dorucite listky s kuponom a spravnou odpovedou na otazku (nezabudnite na vase telefonne cislo). Mena troch vyzrebovanych vyhercov uverejnime 18. septembra.

(ag)

   Do zrebovania o knihu Dieta dzungle sme zaradili vsetkych, ktori spravne odpovedali, ze Sabine vyrastala v kmeni Fayu. Vyhrava ju Petra Jurosova z Brezna. Blahozelame.

 Otazka: Ako dlho vladne na Kube Fidel Castro?

 KUPON – FIDEL CASTRO


STRANA :

1

2

3

4

5

6

7

8

9

10

11

ARCHIV

TIRAZ

KONTAKT