Sme nablizku
Odhadnut svoje sily
„Napiste, prosim vas, nieco o ludoch, ktori nevedia odhadnut svoje
sily”. V telefonate nasledoval opis situacie, v ktorej jeden clovek takmer
zmaril akciu skupiny len preto, ze vobec neodhadol svoje sily a chcel, aby
sa mu skupina prisposobila.
Vybavuje
sa mi ina situacia. Stupame ako skupinka nekonecnymi schodmi k parizskemu
chramu Sacre Coeur, vedla mna kraca kamarat. Je po tazkej chorobe a vystup
je pre neho namahavy. Jeho manzelka sa ho snazila odhovorit, ale on trval na
tom, ze ide. Vedel, co robi. Vedel, ze sa podujal na nieco na hranici
svojich sil. Nebolo to falosne hrdinstvo. Ani egoisticky rozmar. Chcel
bojovat, vziat si nieco spat. Ked sme konecne zdolali aj posledny schod,
podskocil si na jednej nohe ako maly chlapec: „Neveril som, ze to este
niekedy dokazem”. Choroba poriadne zahryzla do jeho zivota a ten vystup bol
jeho bojom o seba sameho.
Je vela
ludi, ktori sa pustia do niecoho, co je na hranici ich sil. Mnohi su taki,
ako spomenuty kamarat: pustia sa do niecoho, co je narocne, aby si
potvrdili, ze este nieco znamenaju. Su aj ini - taki, ktori nedokazu zvazit,
do coho sa pustaju. Ti prvi ocakavaju trochu tolerancie, ale stavaju na
svojich silach. Ti druhi cakaju, ze sa cele dianie prisposobi im, oni sami
nie su ochotni urobit ustupok, prisposobit sa. Niekedy je to egoizmus,
niekedy vsak aj dosledok organickeho poskodenia mozgu. Vyssi vek, uraz
hlavy, nador - poskodenie jemnych struktur mozgu sposobi, ze clovek sa stane
nekritickym.
Stala
skupina dokaze poriesit svojho clena, ked vazne narusa jej fungovanie. V
skupinach, ktore funguju dlhsie, sa ludia navzajom poznaju, vedia odhadnut,
ako sa ten-ktory clen bude spravat v tej-ktorej situacii. Ani egoizmus, ani
organicke poskodenie skupina neporiesi, ale moze si branit svoje fungovanie.
Byt clenom skupiny znamena mat schopnost prisposobit sa. Ak ju niekto nema,
alebo strati, skupina riesi svoje skupinove zaujmy vylucenim jednotlivca.
Musi riesit, pretoze by prisposobenim svojich aktivit danemu jednotlivcovi
stratila zmysel svojej existencie, ktorym je naplnanie potrieb svojich
clenov. Horsie je to v skupine, ktora sa vytvori z viac-menej neznamych ludi
pre nejaku akciu. Tu takyto jedinec moze narusit priebeh celej akcie,
pretoze jednotlivec ho neusmerni a nahodna skupina ako celok malokedy dokaze
efektivne zafungovat. Pokial tu nie je efektivny veduci, zostane nam akurat
neprijemna spomienka a rozhodnutie „nikdy viac”.
Mgr. Marcela Skultetyova, psychologicka
Po dvojmesacnych
prazdninach do skolskych lavic zasadlo asi 750 tisic ziakov zakladnych
a strednych skol. So skolskymi povinnostami sa po prvykrat popasuje bezmala
52 tisic prvacikov.
Ilustracne foto: Stefan
Vozar
Cesty za poznanim minulosti
Muzeum SNP v spolupraci s Banskobystrickym samospravnym krajom, Krajskym
skolskym uradom, mestom a OV SZPB v Banskej Bystrici minuly skolsky rok
vyhlasilo 4. rocnik literarnej a vytvarnej sutaze Cesty za poznanim
minulosti. Zorganizovali ju pri prilezitosti 62. vyrocia oslobodenia
stredneho Slovenska pre ziakov a studentov skol zakladnych, strednych,
specialnych, zakladnych umeleckych a skol s vytvarnym a umeleckym zameranim.
Medzi ocenenymi v 2. kategorii (proza, 2. stupen zakladnych skol) bola
Breznianka Michaela Bukovcova, v tom case 15-rocna ziacka Zakladnej skoly
pri Detskej fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici. Jej pracu vam ponukame:
Ako boli chodit po zemi...
Niekedy je velmi tazke spravit co len jeden krocik. Nie to - chodit po zemi... Volam sa
Miska. Mam patnast rokov. Moj pribeh sa zacal asi pred rokom. Zrazu som sa
ocitla na onkologii a musela som sa vysporiadat s tvrdou realitou
a rozporuplnymi pocitmi.
Pamatam
sa, ako keby to bolo len vcera. Oznamili mi sokujucu spravu: „Caka ta
dlhodoba liecba na onkologii!“ Zostala som stat ako prikovana. Zdalo sa mi, ze na mna pada cely svet. Nebola som schopna vydat ani hlaska. S meravym
pohladom som pozerala do neznama. Hlavou mi behali tisice myslienok a ja som
nemohla spravit ziadny pohyb. Cele telo mi otazelo, nohy neposluchali. Boli
to chvile, ked chodit po zemi bolo naozaj tazke, ba priam nemozne. Modlim
sa, aby som sa uz nikdy v zivote nemusela trapit s takymi pocitmi.
A najtazsie okamihy este len prisli, ked ma prijali na oddelenie plne bledych, vychudnutych deti s holymi hlavkami. Ja som vtedy mala dlhe
kucerave vlasy. Bolo jasne, ze v kratkom case o ne pridem aj ja. Velmi
rychlo som pochopila, ze hola hlava je minimum z tej bolesti, ktoru musi
dieta na onkologii vydrzat. Vyrovnat sa s tym, ze mam onkologicke ochorenie.
Vydrzat nekonecne hodiny lezat, ked tecie chemoterapia. Prekonat bolesti
hlavy, bolesti v ustach znicenych od agresivnej liecby. Aj nasilu si prilozit k ustam slamku a vydrzat to bolestive stipanie pri kazdom dusku
vody. Prekonat nechutenstvo a pokusit sa zjest aspon par hltov. Vydrzat bez
rodiny, bez kamaratov, co najskor sa prisposobit a hladat blizke duse
v nemocnicnom prostredi. A to vsetko v detskom veku, ked zivot by mal byt nadherne bezstarostny...
Nesmutila
som dlho. Pochopila som, ze placom by som si dni v nemocnici iba stazila.
Postavila som sa k tejto chorobe „tvarou v tvar“ a povedala som jej: „Ako si prisla, tak odides!“ Mojim heslom dna sa stali zname slova: „Co ta nezabije,
to ta posilni!“ A zacala som bojovat. Mala som stastie, lebo pri mne stali dobri ludia. Doktori, sestricky, ucitelky z nemocnicnej skoly - vsetci sa
stali mojimi novymi kamaratmi. Vyhrala som tento narocny boj! Ale pocas
mojej liecby mnohe deti prehrali. Vtedy sa nechcelo zit ani mne. Vtedy som
si znova uvedomila, ako velmi boli chodit po zemi... Boli to najma chvile,
ked zomreli Matka a Robko.
Dnes som
uz zdrava. Tesim sa, ze zas mozem chodit do skoly. Radostne prezivam kazdy
den. Vazim si kazdu minutu prezitu s mojimi blizkymi. Viem mat radost
z kazdej malickosti. To vsetko som sa naucila pocas liecby na onkologii.
Sutaz o knihu
Fidel Castro: Zivotopis
pre dva hlasy
V spolupraci s vydavatelstvom Ikar sme pre vas pripravili sutaz, v ktorej
traja z vas mozu knihu Fidel Castro: Zivotopis pre dva hlasy vyhrat.
Autor knihy Ignacio Ramonet sa narodil
v galicijskej Redondele (1943), vyrastal v marockom Tangere a dnes je
sefredaktorom prestizneho mesacnika Le Monde Diplomatique v Parizi. Je
specialistom na geopolitiku a medzinarodne strategie a profesorom teorie
komunikacie na Univerzite Denisa Diderota v Parizi. Fidel Castro ma 81 rokov
a na Kube vladne nepretrzite vyse pol storocia. Pad berlinskeho mura, zanik
Sovietskeho zvazu a historicky neuspech autoritarskeho statneho socializmu
podla vsetkeho nezmenili sen tohto tolko kritizovaneho, nenavideneho, ale aj
idealizovaneho vodcu a najdlhsie uradujuceho sefa statu, vytvorit na Kube
spolocnost noveho typu. Castro a jeho „ostrov slobody“ prezili aj take
kriticke chvile, akymi boli napriklad vylodenie Americanov v Zatoke svin
v roku 1961 alebo oktober 1962, ked pre instalaciu sovietskych rakiet takmer
vypukla tretia svetova vojna. Kuba odolava aj vyse styridsat rokov
trvajucemu obchodnemu embargu a propagandistickej vojne, ktoru proti
Castrovmu rezimu vedie Washington.
Do
zrebovania o tuto nesporne zaujimavu knihu vas zaradime, ak najneskor do 13.
septembra do nasej redakcie dorucite listky s kuponom a spravnou odpovedou
na otazku (nezabudnite na vase telefonne cislo). Mena troch vyzrebovanych
vyhercov uverejnime 18. septembra.
(ag)
Do
zrebovania o knihu Dieta dzungle sme zaradili vsetkych, ktori spravne
odpovedali, ze Sabine vyrastala v kmeni Fayu. Vyhrava ju Petra Jurosova z Brezna.
Blahozelame.
Otazka: Ako dlho
vladne na Kube Fidel Castro?
KUPON – FIDEL CASTRO
