Vietor a pero
Lyrizmus
slovenskej prozy, inspirovany povodne literaturou severskych narodov, sa
stal v dvadsiatom storoci jednym z fenomenov slovenskeho povodu. Oskar Cepan
ho pomenoval naturizmom a Jan Stevcek lyrizovanou prozou. Mozeme sa s nim
stretnut v dielach M. Figuli, D. Chrobaka a inych, ale hlavne v diele
Frantiska Svantnera. Jeho nevsedny epicky talent pozname zo znamych noviel,
ale je aj povodcom romanoveho opusu, ktory sa svojim vyvinovym zasahom do
dejin modernej slovenskej prozy premenil na jeden z jej zakladnych kamenov.
Na milnik jej umeleckej dozretosti.
Na otazku
zmyslu a funkcie zivota cloveka i spolocnosti Svantner v romane Zivot bez
konca odpoveda: „ ... Podoba sa (zivot) rieke bez pociatku a konca. Preteka
priestorom bez oddychu, rovnako mocne a nezadrzatelne, ako siel rajom
i Golgotou, nema koryta, nema miery, riadi sa vlastnymi zakonmi, vytvarajuc
na svojej ceste podivuhodne tvary, ktore neznamenaju len vonkajsi a vnutorny
obsah tohto sveta, ale aj jeho najpodstatnejsi zmysel.“
Zaujimavy
je aj osud romanu. Frantisek Svantner zacal Zivot bez konca pisat v roku
1947 a dopisal ho 29. aprila 1949. Teda viac ako devatstostranovy roman
napisal za necele dva roky! Roman mal viacero verzii, ale autor si nakoniec
zvolil tu pokojnejsiu, menej dramaticku, lebo mal k nej vzory
v bezprostrednej blizkosti. Spisovatelova manzelka pochadzala z rodiny
bohatej na dramaticke udalosti. Jej otec Juraj Roland Kobanyi sa narodil
v sedmohradskom Arade a v Bystrej bol ucitelom. Tam sa ozenil s Irenou
Zvarikovou. Po vypuknuti prvej svetovej vojny narukoval a dostal sa do
Ruska. Presiel Sibirou a cez Vladivostok sa mal vratit domov, ale ochorel
a zomrel v zajateckom tabore nedaleko Vladivostoku. Jeho zena Irena mala
s nim syna Tibora a dceru Mariu, spisovatelovu manzelku. Po vojne sa znova
vydala za Viliama Sedibu a mala s nim devat deti, z ktorych dve zomreli.
Rodokmen Sedibovcov siahal az k rodu srbskych Obrenovicovcov. Viliam bol
tiez dobrodruzna povaha a prezil vselico. Po vojne sa usadil s rodinou ako
klampiar v Hronci a neskor sa odstahoval do Trnavy, kde pracoval
v Coburgovych zavodoch. Irenina stara matka Katarina bola horarskou dcerou.
Rastla v Hornej Lehote a priatelila sa so Samom Chalupkom. Irenina matka
Maria skladala piesne a v Bystrej ju volali „mudrou Marinou“. Vsetky tieto
postavy ako prototypy nasli v obmenach miesto v romane: Roland Kobanyi je
Nandor Lang, Viliam Sediba posluzil ako vzor pre Alpara, Irena pre Paulinku
a jej matka Maria pre pani Herminu. Mariin muz je v hlavnych crtach Matus.
Tetka Nanka bola sestrou spisovatelovho otca a Tono jej vnukom. Roman Zivot
bez konca vysiel prvykrat az v roku 1956 na sedemsto deviatich stranach,
boli v nom vynechane niektore pasaze, napr. aj ta o pohrebe ucitela
samovraha. Roman vysiel este v rokoch 1958, 1963, 1969, ale az vydanie
v Slovenskom spisovatelovi v edicii Zlaty fond slovenskej literatury z roku
1979 ho uvadza v plnom zneni.
Frantisek
Svantner bol bystrym vnimatelom kras a tajomstiev prirody a cloveka a jeho
pracovnymi nastrojmi boli len vietor a pero. Bystriansky rodak Frantisek
Svantner sa narodil 29. januara 1912 a zomrel pri operacii mozgoveho nadoru
v Prahe 13. oktobra 1950. Prial si zakoncit svoju zivotnu put spopolnenim.
Sedemnasteho oktobra 1950 bola v Strasniciach posledna rozlucka. Na
smutocnych obradoch ucinkovali spevaci z opery prazskeho Narodneho divadla,
zaspievali Hospodin je muj pastyř z Dvořakovych Biblickych piesni
a Solveiginu piesen z Peer Gynta od Griega, ktoru mal Svantner mimoriadne
rad a casto si ju spieval. Spev doplnili Smetanove Lesne rohy. So zosnulym
sa rozlucil evanjelicky duchovny, pretoze katolicka cirkev vtedy
nedovolovala este pohreb spopolnenim. V tomto akte sa naplnil vyznam onej
vynechanej pohrebnej pasaze zo Zivota bez konca. Autor akoby bol predvidal
vlastne finale. Na pohrebe sa okrem manzelky a ucinkujucich nezucastnil nik.
Frantisek Svantner si nezelal svojou smrtou vyrusovat blizkych.
A. Prepletana
Ckavka
„Pan
doktor, poradte nieco na ckavku. Taku dlhodobu, co trva uz dva dni.“
„Ckanie…
ckanie... Nebojte sa, skusime nieco. Viete, ono to vyzera niekedy ako
banalita, ale moze to mat ovela vaznejsiu fyziologicku pricinu. Sestricka,
vezmeme pacientovi krv. Celu biochemiu, vratane mineralogramu, vnutorneho
prostredia a krvneho obrazu…“
„Ale, pan
doktor, ved ja…“
„Pan
Hruska, snad sa len nebojite. Ved ste boli vojakom. Pozrite sa, sikovna
sestricka vam to pichne, ani nic neucitite.“
„Nuz,
dobre, hadam ma to nezabije.“
„No, tak,
a je to. Vlastne nie je to, som vedla. Este raz… Ej, do kelu, nemozem tu
zilu za toho pana najst. Skusim este raz. Kde len moze byt? Tak naposledy…
Pan doktor, nejde to, tento pacient vari ani nema zily. Ani by som sa
necudovala, ved je biely ako cinkvajs.“
„Neprekaza, obviazte mu tu ruku a skusime nieco ine. Citam tu v literature,
ze niekedy je ucinna liecba sokom.“
„Coze? Pan
doktor, ja len chcem vediet, co na ckavku, ale ja ju…“
„Nebojte
sa, nieco uz vymyslime, lekarska veda znacne pokrocila, nic v medicine nie
je neriesitelne. Pozrite sa, jedno silnejsie zaucho azda znesiete… No, co?
Pomohlo?“
„Ako to
mozem vediet? Viem len to, ze na jedno ucho nepocujem. Taku ste mi vypalili,
ze mi stena dala druhu.“
„Nic to,
skusime nieco na psychickej baze…“
„Pan
doktor, preco sa na mna zahanate nozom… Pomoc!“
„No,
sestricka, pacient nam omdlel, mozno, ze predsa len bude ta liecba uspesna…
Vstavame, dobre rano… otvorte oci, pan Hruska, no vyborne, tak ako?
Pomohlo?“
„Neviem…“
„Akoze,
neviete? Nadychnite sa a uvidite.“
„Ako to
mozem vediet? Uz hodnu chvilu sa vam pokusam povedat, ze sice chcel by som
vediet, co je dobre na ckavku, ale ma ju moja stara mama…“
„To ste
mali povedat hned.“
„Ale, ci
som mohol? Nikdy ste mi nedali dohovorit.“
„Dobre,
tak starej mame vypiseme recept a vas, pan Hruska, s tym prasknutym
bubienkom posleme na usne…“
Emilia Molcaniova
Vzorom jej bol zivot
„Ani jeden
zo slovenskych spisovatelov nie je natolko urcovany uz hmotnou tvarnostou
svojho rodneho kraja ako Timrava. Je to vrcharsky kraj so skalnym chotarom
a skalnatymi rolickami... Je to kraj s dubovymi a bukovymi lesmi v dialke,
kraj uzkych udoli a krivolakych ciest. Kraj a poda, s ktorymi sa treba
borit...“ (A. Matuska)
Zivot
Bozeny Slancikovej-Timravy bol velmi skromny a prosty. „Neviem o sebe nic
zvlastneho napisat. Ziadne napadne udalosti sa nestali v mojom zivote...“,
tvrdi sama vo svojom zivotopise. Narodila sa v Polichne ako dvojca s bratom
Bohusom. Prezila tu krasne tvorive obdobie. Po otcovej smrti sa prestahovala
do Abelovej a potom do Lucenca. Vyrastla na fare v Polichne, v obci, kde sa
zachovali tradicie, zvyky a krasny kroj, aj ked obec bola, ako mnoho inych,
chudobna. Chudoba sa odrazala aj v ich rodine, so svojimi piatimi
surodencami neraz aj Bozenka pocitila biedu. Otec mal bohatu kniznicu a bol
vzdelany, sam svoje deti ucil. Timrava od ludi pocula a odpozorovala vela
porekadiel, ludovych piesni a humornych pribehov, ktore vyuzila v literarnej
tvorbe. V jej diele je mocny rytmus kraja, ktory nema roviny, dediny su
hniezda a cesty serpentiny. Cely svoj zivot prezila v razovitych dedinkach
Novohradu.
Ako mlade
dievca rok chodila do skoly v B. Bystrici, aby si osvojila madarcinu
a nemcinu a naucila sa „mestskemu chovaniu“. Neskor bola kratky cas
„spolocnicou“ pri vdove Pavle Orzsaghovej v Dolnom Kubine, co opisala
v novele Skusenost, v ktorej kritizovala slovenske mestiactvo. V Abelovej
ucila v materskej skole. Tento jej pobyt opisal Dusan Kraus v knizke
Z Abelovskych dni.
Vo svojej
mladosti Timrava napisala asi stostyridsat basni, ale dalej sa poezii
nevenovala. Jej domenou boli prozy: Za koho ist?, Skusenost, Velke stastie,
Hrdinovia, Tapakovci a ine. Temy cerpala z prostredia dedinskych ludi aj
z prostredia ludi „panskych“ - statkarov a dedinskej inteligencie
a opisovala ich osudy a vzajomne vztahy.
Spisovatelske meno si zobrala z obecnej luky Timrava (Cimrava) s pramenistou
studnickou, ku ktorej rada chodievala. Odkaz jej diela je nadcasovy, je
stale zivy, lebo stredom jej zaujmu bol clovek. Druheho oktobra sme si
pripomenuli 140. vyrocie jej narodenia. Zomrela 27. novembra 1951 v Lucenci.
(Podla clanku S. Balaka:
Polichno vonia Timravou, Pravda na vikend, 1997), metodicky material: K.
Rosenbaum: Narodna umelkyna Timrava, Bratislava, osvetove stredisko, 1955)
(ap)
Z etnografickeho
zapisnika
Pranostiky na Terezu,
Havla, Hedvigu a Lukasa
o Na
Tereziu (15. oktober) kazdy svec hrozno obera o Svata Terezia z rosicky
vyraba perlicky o Na Tereziu uz kazdy obera, pretoze cukru uz do vina
nepribudne o Po svatej Tereze mraz po streche lezie o Po svatej Tereze mraz
za nechty zalezie o Svaty Havel (16. oktober) na poli prace zastavuje o Od
Gala (Havla) chvila uz nestala o Galovo zito a Urbanov oves, co z toho bude,
potom mi povedz o Galovo zito nebude bito o Zelenu o Gale kto ma oziminu, od
radosti moze spravit hostinu o Svata Hedviga (17. oktober) kabat si oblieka
o Na den svatej Hedvigy v pivnici uz maju byt zemiaky o Na svatu Hedvigu,
maj uz doma kapustu i repu o Do svateho Lukasa (18. oktober) maju byt uz
oziminy zasiate o Svaty Lukas prinasa hojnost chleba i kase o J. Pupis
Cesta cez
Podbrezovu je zatazena viac ako dialnica
Hviezdy
nad brezou v erbe Podbrezovej symbolizuju sest miestnych casti - Lopej,
Skalicu, Vajskovu, Stiavnicku, Chvatimech a Podbrezovu. Ing. Jan Steller,
rodak z Lopeja, je tretim sluzobne najstarsim starostom Horehronia. Do
funkcie nastupil pred patnastimi rokmi, ked jeho predchodca sa vzdal
„starostovania“ v polovici volebneho obdobia. Byvaly stavbar v samosprave
zacinal ako zastupca starostu a zazil situaciu, ked pocas dvoch tyzdnov v
roku 1992 odisiel z obecneho uradu starosta aj prednosta. O tazkom zaciatku
hovori, ze zostal ako „sam vojak v poli“. Nevzdal sa a spoluobcania ho
zvolili do funkcie starostu este styrikrat. Po volbach bola prva uloha
starostu a jedenastich poslancov obecneho zastupitelstva vypracovat a
schvalit spolocny volebny program. Snazia sa, aby z neho co najviac splnili,
no limituju ich financne prostriedky, ktore maju k dispozicii.
Narocne investicne
akcie
Starosta
vysvetluje: „Investicne akcie ako cisticka odpadovych vod, kanalizacia,
inzinierske siete, cesty su financne narocne. Jednou z najvacsich bolo
vybudovanie kanalizacie v Podbrezovej, ktoru sme financovali z vlastnych
zdrojov a dost nas to financne vycerpalo. Prostriedky sme zdruzili aj so
Zeleziarnami Podbrezova, pretoze na kanalizaciu potrebovali napojit stary
zavod. V centralnej casti Podbrezovej nie su odkanalizovane dve ulice, ale
projekt je spracovany. “ Styridsat
milionov ich bude stat kanalizacia v Lopeji, nalavo od Hrona „zhltne“
zberac dalsich 23 milionov. „Pri vstupe do Europskej unie sa stat
zaviazal, ze do roku 2015 odkanalizuje vsetky obce do dvetisic obyvatelov.
Bohuzial, pomoc zo strany statu je minimalna. Cakame a dufame, ze sa nam
podari ziskat financne prostriedky z teraz schvalovanych operacnych
programov na ochranu zivotneho prostredia. Pred rokom 1989 sa vodovody a
kanalizacie budovali iba vo velkych mestach ci obciach v regionoch
blizkych Bratislave. Ludia, ktori doteraz nemali problem s likvidaciou
splaskovych vod a nic ich to nestalo, sa musia napojit na kanalizaciu a este
za to platit. Pytaju sa, naco to je dobre. Zmena sa prejavi za par rokov na
okolitej prirode. Staci pozriet, ako ozil Hron v porovnani s
predchadzajucimi mozno dvadsiatimi rokmi. Likvidacia tuheho komunalneho
odpadu, ciernych skladok, separovanie zberu – myslim, ze sa poberame
spravnym smerom, aj ked pre ludi to nie je take zaujimave,“ hodnoti Ing.
Jan Steller.
Nie je to vyhra
V Lopeji
rozbiehali plynofikaciu prave v case, ked nastupil do funkcie. Plyn dostali
do Skalice a aj do Podbrezovej, splynofikovali celu obec az po Vajskovu,
nedokoncena je cast pod kostolom. No lacne plynove vykurovanie odvtedy
zdrazelo, hoci stale je najekologickejsie. „Ceny energii sa vyrovnali a
nie je to „vyhra“. Ludia sa vracaju k pevnemu palivu alebo kombinuju viacere
druhy vykurovania, aby usetrili. Po splynofikovani kazdej casti sme opravili
cesty. Ked zemina usadla, vsade sme do dvoch rokov urobili novy asfalt.
Podbrezova je specificka tym, ze sa sklada zo siestich casti a je najmladsou
horehronskou obcou. Dominantne su tri casti – Stiavnicka, Lopej a
Podbrezova. Snazime sa, aby zivot nasich obyvatelov bol co najpestrejsi.“
Kazdorocne pripravuju Jarnu slavnost svateho Juraja a Lopejsky jarmok, ktory
bude tento vikend. V Podbrezovej sa nachadzaju po dve farnosti, cintoriny,
kostoly, po tri materske skoly, kniznice a kluby dochodcov. Samostatnym
pravnym subjektom je zakladna skola, do ktorej dochadzaju deti z Hornej a
Dolnej Lehoty. Pobocku skoly maju v casti Stiavnicka, aby ziaci prveho az
stvrteho rocnika zo sidliska nemuseli prechadzat cez nebezpecnu hlavnu
cestu. V prenajme od Zeleziarni maju kino v dome kultury, mesacne premietaju
dva filmy. Deti do 15 rokov maju na detsky film vstup zadarmo, na film pre
dospelych maju zase bezplatny vstup dochodcovia. Umoznuje im to spolupraca
so Zeleziarnami, ktore sa podielaju na prevadzkovych nakladoch kina spolu s
obcou.
Materska obec Lopej
buduci
rok oslavi 650. vyrocie zalozenia. „V roku 1358 tuto obec zalozil richtar
Petrik pri Vajskovskom potoku. Na uzemi Lopeja sa pred
stosestdesiatimideviatimi rokmi zacali presunom z Hronca budovat zeleziarne,
obec Podbrezova vznikla ovela neskor, v roku 1953 politickym rozhodnutim
Zboru poverenikov. Obce v okoli Lopeja (najma Valaska, Horna a Dolna Lehota)
odclenili cast svojich katastrov a na uzemi Lopeja vznikla obec Podbrezova.
Sme vtesnani do uzkej doliny v blizkosti Hrona, tazko sa nam rozvija.
Podbrezova - to je rieka, zeleznica, cesta a kopce z oboch stran. Plany
komplexnej bytovej vystavby z minulosti boli pekne, ale sa nerealizovali,“
konstatuje starosta.
Problematicka v Podbrezovej je doprava. Prave Lopej je na statnej ceste I/66
z Banskej Bystrice do Brezna prvym usekom, ktory prechadza obcou. Vyznacuje
sa castymi nehodami, rovnako aj horny vstup v smere od Chvatimechu.
„Kazdorocne niekolkokrat pisem pracovnikom dopravneho inspektoratu, aby
castejsie merali rychlost autam prechadzajucim Podbrezovou. Vodic, ktory ma
rychle zahranicne auto a nedodrziava „sestdesiatku“, nebude respektovat ani
rychlost znizenu na 50 km/h, hoci to poslanci zapracovali do navrhu zakona.
Jedinym riesenim by bolo mechanicke spomalenie retardermi alebo kruhovymi
objazdami. Nieco, co donuti vodicov spomalit, inak si poskodia auta. Myslim
si, ze cesta cez Podbrezovu je zatazena viac ako dialnica v Liptove. V
schvalenom uzemnom
plane VUC sa navrhuje obchvat Podbrezovej, ale ci sa bude
realizovat rychlostna komunikacia z Banskej Bystrice do Brezna mimo nasho
uzemia, to nevie nikto, lebo priority sa v sucasnosti menia. Suvisi to s
budovanim dialnic cez Slovensko. Momentalne sa robi rekonstrukcia statnej
cesty I/72 z Podbrezovej cez Bystru a Myto na Liptov, ktora nezodpoveda
oznaceniu cesta prvej triedy.“ Starostu mrzi, ze cerpacia stanica
Slovnaftu v Skalici je zatvorena, investicie na zosuladenie s podmienkami
ochrany zivotneho prostredia boli pre prevadzkovatela privysoke.
Cast Lopeja, materskej
obce, z ktorej sa Podbrezova vyclenila v roku 1953
Aby vyrastli dobri
Podbrezovcania
Podbrezova s okolitymi obcami,
rozlozenymi na svahoch Nizkych Tatier zaciatkom 90. rokov zalozila
Mikroregion Chopok – Juh. Zameriaval sa na rozvoj cestovneho ruchu, ale
casom sa vyskytli aj ine spolocne zaujmy, ako likvidacia komunalneho odpadu,
riesenie dopravnej situacie... Vsetky plany upravuju podla financnych
moznosti mikroregionu. „Situacia je neporovnatelna s rokom 1992, obec
teraz zamestnava 51 ludi. Zabezpecujeme opatrovatelsku sluzbu, prevadzkujeme
materske skoly a zakladnu skolu, dve zariadenia spolocneho stravovania, po
presune kompetencii na samospravu sa sprisnili podmienky prace na uradoch.
Europske smernice su narocnejsie v oblasti financii, evidencie,
pracovno-pravnych vztahov, bezpecnosti prace, poziarnej ochrany, zdravotnej
starostlivosti... Nezamestnanost u nas klesa rovnako ako v celom state. Z 80
% su to ludia dlhodobo nezamestnani, s nizkym vzdelanim a takmer
nezamestnatelni. Dost nam „pomaha“ v tomto smere vystahovavanie mladych ludi
za pracou. Onedlho budeme narodom dochodcov.“ V Podbrezovej funguje
sukromne stredne odborne uciliste hutnicke a druhy rok sukromne gymnazium,
snahou Zeleziarni Podbrezova, ktore ich zriadili, je zachovat vazby skoly a
fabriky, omladenie pracovneho kolektivu a stimulacia mladeze, aby zostala v
regione. Najviac prestarnuteho obyvatelstva je na sidlisku Kolkaren. Naopak
najmladsi vekovy priemer ma sidlisko Stiavnicka. „Treba sa venovat detom,
aby z nich vyrastli dobri Podbrezovcania. Darmo nieco vybudujeme, ked to
niekto vzapati bezdovodne znici. V prazdnej budove zakladnej skoly sme
nedavno otvorili kulturno-spolocenske centrum, priestory sme dali do
prenajmu folklornemu suboru Klasok. Mladi mozu rozvijat svoje volnocasove
aktivity najma v tanecnej oblasti. Boli by sme radi, keby sa tam dvere nikdy
nezavreli a privitame vsetkych, ktori maju chut urobit nieco pre ktorukolvek
vekovu skupinu obcanov.“
Sportovci
su
sustredeni v a. s. ZP Sport Podbrezova, ktora zastresuje oddiely futbalistov,
cyklistov, kolkarov, volejbalistov, golfistov... Prevadzkuje aj jedine letne
kupalisko s vyhrievanou vodou v regione. „Obec Podbrezova uzko
spolupracuje so Zeleziarnami, aj ked „gro“ zamestnancov nie je odtialto.
Fabrika zivi Podbrezovu, v mnohych veciach supluje aktivity, ktore by mala
robit obec. Ma vlastny socialny program a siroko rozvinute zaujmy v oblasti
sportu. V areali zavodu maju zamestnanci svoje zdravotne stredisko,“
doplna Ing. Steller. Zdravotnu starostlivost obyvatelov Podbrezovej
zabezpecuju detsky, vseobecny a zubny lekar, ich ordinacie su umiestnene v
dome sluzieb vedla obecneho uradu. Nasli sa priestory aj pre lekaren. Na
sidlisku Kolkaren ordinuje gynekolog a v zakladnej skole pediater. V byvalej
podbrezovskej nemocnici fabrika planuje vybudovat dom socialnych sluzieb,
urceny seniorom aj zamestnancom zavodu.
(pl)
|
 |
 |
 |
| Skalica patri poctom
obyvatelov k mensim castiam Podbrezovej |
„Najmladsie“ sidlisko
Stiavnicka vzniklo pred tridsiatimi rokmiPo etapach dokoncuju
sportovu halu |
Uciliste v tomto roku
oslavi 70. vyrocie zalozenia |
