5. FEBRUAR 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

 

V čiernobalockých uličkách...

Foto: Štefan Vozár

 

 


Akútny pacient

   „Sestrička, pošlite sem ďalšieho.“

   „Nech sa páči, ďalší!“

   „Nazdar, synak!“

   „Dedko, čo vy tu? Potrebujete niečo?“

   „Nepotrebujem nič, môj zlatý, prišiel som si s tebou iba tak pohovoriť.“

   „Pohovoriť? Ale ja nemám vonkoncom čas na debaty. Videli ste, koľko mám v čakárni pacientov a nie hocijakých, ale akútnych.“

   „Tak, vidíš, aký si ty, na cudzích čas máš a na mňa, vlastného, nie. Tak si teda predstav, že som akútny, prišiel som s vypadnutou plombou alebo s boľavým zubom...“

   „Dedko, veď vy máte štátne zuby, čože vám môžem na nich... Netlačia vás? Sedia v poriadku?“

   „Netlačia, sedia. Ja ich tu, vnúčik môj, ani nemám, zabudol som ich doma v pohári.“

   „Tak, teda, príďte k nám popoludní domov, tam na vás budem mať čas.“

   „Ale ja sa nudím teraz, popoludní mám šachový krúžok a za tým hrá naše mužstvo futbalový zápas.“

   „Ozaj, veď dnes máme futbal! No, ja asi sotva pôjdem, mám tu roboty prinajmenšom do večera.“

   „Vnúčik môj, že ťa mám rád, garantujem ti, že na ten zápas dnes pôjdeš.“

   „To asi ťažko.“

   „Rob, čo ti poviem. Pusti vŕtačku a daj tam najvyššie otáčky... tak... dobre a teraz ja. Áááááúúú! Ááááúúúúú! Vezmi dlátko a kladivko a dobre s ním búchaj o stôl. A teraz zasa ja: Ááááúúú! Ááááúúú! Výborne, striedaj vŕtanie s búchaním a môžeš si aj zahrešiť, prípadne pokrič a zanadávaj. Vynikajúco! Sestrička, nakuknite do čakárne, ako to tam vyzerá?“

   „Ešte tam sedia dvaja a majú hrôzu v očiach.“

   „Tak si dajme ešte jedno kolo. Ááááúúú!... teraz sa tam mrknite.“

   „Je to dobré. Je tam prázdno. Tak, čo som ti vravel, vnúčik môj?“

   „Dedko, ty si génius, za to ťa na futbal odveziem autom. A, ozaj, na budúci týždeň je odveta, príď, prosím ťa, opäť na pokec!“

Emília Molčániová

 Autor hymny vzdoru a nádeje

   Dvadsaťjedenročný študent teológie Samo Tomášik sa za niekoľko dní, ba z večera do rána, stal slávnym. Zložil hymnickú pieseň Hej, Slováci! na nápev poľskej revolučnej piesne. Zložil ju v Prahe, kde sa cestou na štúdiá do Nemecka zastavil 2. novembra 1834. Navštívil české divadlo a bol rozčarovaný zložením i malým záujmom jeho obecenstva. Pieseň prvý raz uverejnili v roku 1838 v kalendári Belopotockého pod názvom Na Slovany! Za spievanie tejto piesne vládna moc trestala siedmimi mesiacmi ťažkého žalára. Rozširovali ju najmä štúrovci a po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 sa stala úradnou štátnou hymnou.

   Samo Tomášik bol dlhé roky kňazom v Chyžnom. Počas svojho pôsobenia sa zapájal do národného hnutia: s P. Jozeffym a ďalšími dejateľmi spolupracoval na tvorbe Slovenského prestolného prosbopisu, bol pri založení prvého slovenského gymnázia v Revúcej, Matici slovenskej daroval cenné rukopisy. V roku 1884 sa zúčastnil na oslavách 50. výročia jeho hymnickej piesne, kde ho prijali s ováciami.

   Literárne dielo Sama Tomášika, najmä jeho poézia, je spojovacím článkom medzi klasicizmom a romantizmom. Mnohé jeho básne znárodneli, napr. Hej, pod Kriváňom, Kolo Tatier čierňava, Ja som bača veľmi starý... Úspech u čitateľov mali aj jeho historické povesti z gemerských dejín: Sečovci, veľmoži gemerskí, Odboj Vešelínov, Malkotenti, Kuruci, Hladomra, Bašovci na Muránskom zámku a iné. Napísal aj Pamätnosti gemersko-malohontské, opísal pamiatky Muránskeho zámku (nemecky) a v rukopise zostal nedokončený román Barón Trenck, vodca pandúrov i jeho jediná dráma Svadba pod Kohútom. Túto hru dlho pokladali za stratenú. Jej odpis roky ležal až v moskovskom archíve. Prvý raz ju hrali breznianski ochotníci v roku 1982. Samo Tomášik bol aj plodným publicistom. Písal o problémoch v školstve a v cirkvi, písal príspevky s tematikou vlastivednou, historickou, politickou a hospodárskou. Toto všetko akoby ostávalo v tieni piesne Hej, Slováci! Podľa Vajanského „...i keby nebol ináč zapísal meno svoje do slovenskej spisby, stal by sa nesmrteľným a slávnym, zakiaľ nevyhynie posledný slovenský a slovanský zvuk zo sveta.“

   Samo Tomášik sa narodil 8. februára 1813 v Jelšavskej (gemerskej) Teplici a zomrel 10. septembra 1887 v Chyžnom. Pripomíname si 195. výročie jeho narodenia.

 

A. Prepletaná


Božena Bobáková

Na krídlach vetra 6.

O komediantoch

    Prišlo mi na rozum, že by som vám mohla porozprávať aj o svojom prvom stretnutí s potulným cirkusom.

   Pamätáte sa, detičky, keď sme hovorili o dojení mlieka, ako som chodila do maštale s hrnčekom, aby mi mama doň nadojila mlieko? Rada som ho píjavala také teplé, ako ho vypúšťala naša kravička. Bolo spenené a od tej mliečnej peny okolo úst som vyzerala ako šašo v cirkuse.

   No a už je to so mnou raz tak. Len čo si pomyslím: šašo v cirkuse, v myšlienkach sa ocitám v komediantskej búde na priestranstve pred obecnou krčmou, kde sa kočovný cirkus obyčajne rozložil.

   Cirkus neprichádzal každý rok.

   Preto keď sa zjavil, vzbudil naozaj poriadny rozruch.

   Dedinu priam prevrátil hore nohami.

   Každodenný kolobeh prác sa spomalil. Aj najsúrnejšiu robotu sa pri dobrej vôli podarilo trochu odsunúť. Taká veľká bola túžba nakuknúť aspoň na pár chvíľ do neobyčajného sveta kúziel a nevídaných zázrakov, čo doviezli komedianti.

   Toho roku ich veľa neprišlo – možno iba jedna početnejšia rodina.

   Lenže aká rodina!

   Každý jej člen vedel skákať a všelijako sa prehadzovať na zemi alebo aj ponad jeden, dva, tri do radu postavené stoly.

   Vedel sa vyšplhať na povraze hádam až do samého neba.

   Vedel si kľaknúť a zase vstať s celou vežou sklených pohárov.

   Vedel ju udržať na nose alebo na jednom prste a chodiť s ňou dookola.

   Vedel naraz prehadzovať veľa loptičiek a ani jedna mu nespadla na zem, pokým sám nechcel.

   Vedel...

   Komu by sa chcelo vyratúvať, čo všetko vedel.

   Bolo toho veľa.

   Väčšie i menšie komediančatá cvičili so stuhami a kruhmi tak rýchlo, až sa v očiach menilo.

   Dokázali si telo tak poskladať a poprekrúcať, ako keby ani kosti nemali.

   Ako keby boli z gumy alebo z mokrej hliny alebo z rezancového cesta.

   Šašo mal nielen širokánske biele ústa, ale aj nohavice. Jeho topánky merali hádam meter. Stále sa o ich pysky potkýnal, padal a zase vyskakoval, pričom náramne smiešne pišťal.

   Na Gašparka a jeho fígle by sa veľký – malý bol vydržal pozerať bez prestania hoci týždeň, keby občas nebol musel odbehnúť domov niečo porobiť, napríklad nachovať statok alebo dačo uvariť.

   Švárne, krásne vymaľované komediantské slečny si vzali na mušku dedinských mládencov. Žmurkali a usmievali sa na nich do tých čias, pokým ich načisto nezhypnotizovali.

   Popletení mládenci im potom ochotne donášali, na čo si komediantky len spomenuli: čerstvé vajcia, slaninu, ba možno aj nejakú dobre ukrytú údenú klobásu.

   Ani seno a obrok pre cirkusantské kone nesmel chýbať. Dedinskí gavalieri sa o všetko postarali.

   Slobodné dievčatá z dediny priam horeli zvedavosťou a nedočkavosťou. Čím skôr sa chceli dozvedieť, čo ich v najbližšej budúcnosti čaká. Či sa rýchlo vydajú alebo či nedajbože neostanú na ocot.

   Budúcnosť im mali vyveštiť biele myši, ktoré vedeli šikovne ťahať lósy – žreby z drevenej truhličky. Na lósoch si mohli prečítať svoj nastávajúci osud.

   Na komediantskej búde visela na hrubom zahnutom klinci klietka so zeleným papagájom, ktorý kričal:

   - Pozrrrite, aký som krrrásny. Krrrásny, ale sprrrostý.

   Kto ho počul, ušiam neveril. Krútil hlavou, div si ju neodkrútil. Je možné, aby sa vták naučil rozprávať ako človek?

   Podaktorí sa smiali, až sa za bruchá chytali.

   Slovom, veľa všeličoho nevídaného a neslýchaného ponúkal kočovný cirkus.

   Dnes by sme povedali: veľa atrakcií.

   Pravdaže nie zadarmo. Predsa každý špás niečo stojí a ani pán farár na kancli zadarmo nekážu.

   A keďže v dávnych časoch môjho detstva býval peniaz vzácny a každý, kto ho mal, si aj desaťkrát rozmyslel, či ho má z ruky pustiť alebo radšej nie, zvedavci doniesli, čo sa doma – akože zadarmo -. vyskytlo, lebo komediantom prišlo všetko vhod: kto trochu bryndze, kto pár zemiakov, za hrsť obilia alebo múky.

   Prípadne za kandličku mlieka.

   Vtedy som sa vlastne aj ja prvý raz dozvedela, že hrnček dobrého, chutného a nefalšovaného kravského mlieka nemusí znamenať pre každého takú samozrejmosť ako pre mňa, čo som ho mohla mať do vôle každý deň, lebo naša Ružoňa dobre dojila a ani u nás nebolo tak veľa detí ako po iných domoch.

   Nemohla by som pokračovať, milé moje publikum, keby som vám neporozprávala o svojom kamarátstve s najmladšou cirkusantkou z tejto kočovnej rodiny – s Jolantou.

   Najprv som si myslela, že sa ešte nenaučila vyslovovať k. Poznala som meno Jolanka, lebo tak sa volala moja mama, ktorá je, keď toto rozprávam, bohužiaľ už dávno na božom súde.

   Ale Jolanta?

   Najradšej by som ju bola prekrstila. Jolanta mi však vysvetlila, že sa narodila práve vtedy, keď ich cirkus bol na umeleckom turné v cudzej krajine.

   Nevedela som ani, čo znamená umelecké turné.

   Jolanta ma poučila:

   - Umelecké turné je práve to, že se stehujem z místa na místo. Teť sme na umeleckým turné po Slovensku a svoje kumšty ukazujem práve tady. Pobudnem zde asi týden a hajde dál za modrý obzory. Takový je náš život.

   Jolanta sa tvárila veľmi vážne, vyzerala skoro ako dospelá a ja som ju počúvala sťa proroka, div že nie s otvorenými ústami.

- No když sem se já narodila, byli sme von z republiky, takže tam sem taky dostala to cizí méno.

(Pokračovanie nabudúce)


Berezun už desať rokov priťahuje sprítomňovaním dávno minulých čias

   Na začiatku bolo nadšenie Vladimíra Tomčíka, Vojtecha Benka a Miroslava Kostru, ktorí sa poznajú od detstva. Zaujímala ich turistika a chodenie po hradoch. Keď sa v roku 1998 vybrali na šermiarsky festival na Krásnej Hôrke, očaril ich. Rozhodli sa, že aj oni budú šermovať. Nebolo to však jednoduché. K súčasnej popularite breznianskej skupiny historického šermu Berezun viedla dlhá cesta. Sprievodcu na nej nám robil Vladimír Tomčík.

   O šermovaní veľa nevedeli. Nemali kontakty. Nič. Začínali doslova od nuly. Po dlhšom zvažovaní padlo rozhodnutie, že skupina bude prezentovať obdobie od 9. do 15. storočia. Pustili sa preto do štúdia historických análov. Navštevovali knižnice. Zbierali a vstrebávali informácie. Názov Berezun, ktorý si vybrali, má historické korene siahajúce do čias Belu IV. Podkladom názvu je totiž listina z 11. augusta 1265, v ktorej uhorský kráľ Belo IV. určil povinnosti a práva poddaných na Liptove a vymedzil poľovný revír. V tejto listine sa Brezno spomína ako Berezun.

   „Potrebovali sme sa dozvedieť čo najviac o spôsobe života ľudí v stredoveku. Aké nosili kostýmy. Aké používali zbrane, závesníky na zbrane, ozdoby. Ako má vyzerať chudobný človek, šľachtic, rytier. Snažili sme sa vžiť do každodenných starostí a slastí stredovekého človeka, aby sme ich vedeli zinscenovať do našich scénok. Kostýmy sme si dali ušiť rôznym krajčírkam. Väčšina z nás sú zámočníci, takže niektoré zbrane si vieme spraviť sami, konkrétne dýky, podobne opasky, rôzne kapsy. Prvé krpce nám ušil Ľubo Medveď - Ondrík z Čierneho Balogu. Zohnali sme aj dobrého výrobcu mečov z Popradu. Teraz nám robí meče Robo Môc z Dobrej Nivy, je to jeden z najlepších výrobcov replík historických zbraní na Slovensku. Už máme kontakty s mnohými slovenskými i českými skupinami. Vlastne už nemáme problém, keď niečo potrebujeme. Zdvihneme telefón. Funguje internet. Teraz sa dá zohnať naozaj všetko,“ spomína Vlado.

   Čoskoro sa k partii pridáva Milan Iliev, ktorý kedysi šermoval v Banskej Bystrici v Cassanove, Miroslav Mundier, Roman Fáber, Janka Hranáková, Terka Giertlová, Igor Klein, Ján Klien, Roman Šiminský, František Maliak. Skupina oficiálne vzniká v roku 1999, kedy sa jej členovia v posledný októbrový víkend zišli na ustanovujúcej schôdzi. „Povedal by som, že od roku 1998 to bolo len tápanie. Keď sa s odstupom času pozerám na naše začiatky, musím sa pousmiať. Ale všetky začiatky sú ťažké. Čím dlhšie pôsobíme, čím viac literatúry sme preštudovali, tým o šermovaní vieme viac. Človek sa neustále učí.“

   Ako sme už spomenuli, v scénkach medzi „ostrými chlapmi“ účinkujú aj ženy: Vladova priateľka Janka Hranáková, s ktorou má 5-ročného syna Gorazda, a ako sa ukazuje, jablko nepadlo ďaleko od stromu. Od začiatku je s nimi Terka Giertlová, ktorá priviedla aj svoju 15-ročnú dcéru. Pridala sa k nim mladá 17-ročná slečna Sisa Medveďová a mladí chalani Juraj Makki a Samo Brveník. Šermuje s nimi ešte Hanka Šopoňová z Banskej Bystrice, v ktorej šľapajach kráčajú aj jej deti. Podľa  Vladových slov, z jej 16-ročného syna Matúša rastie osobnostne, ale aj šermiarsky silný človek. Cvičí už štyri roky a na svoj vek je zdatný. Absolvoval aj šermiarsku školu, ktorú na Slovensku organizujú dve šermiarske skupiny. Vyučuje v nich majster Peter Koza, ktorý je učiteľom a vzorom nielen Berezunu, ale množstva európskych šermiarov.

   V čom spočíva príprava? Dvakrát do týždňa trénujú v telocvični na Pionierskej 4: „Začíname rozcvičkou. Treba si rozťahať šľachy, svaly a hlavne kĺby, pretože pri šerme dosť trpia. Ak sa dakto nerozhýbe, môže rýchlo „stvrdnúť“, alebo si ublížiť - ako pri každom športe. Zbrane síce nie sú ťažké, majú okolo kilo, kilo a pol, ale je to vlastne predĺžená ruka. Dá sa povedať, že keď človek zabrzdí sek či mávnutie, alebo kryje a zle sa rozcvičí, môže mu vyskočiť aj kĺb. Nám sa našťastie stali len drobné úrazy, ale na tréningu po zlej príprave sa môže prihodiť zdurenina svalu alebo vykĺbenie ramena. Po rozcvičke nasleduje šermiarska klasika, krokovanie. Snažíme sa krokovať, aby to hlavne mladí dostali do krvi. Robíme základné seky, základné kryty a potom prechádzame na jednotlivé duely. Buď ich vymýšľame, ale sú aj duely podľa školy majstra Petra Kozu. Naučil nás základný postoj, základné kryty, základné údery, odvodené údery, rôzne finty a nuansy šermiarskeho umenia. Toto všetko sa dá použiť. Je to vlastne ako sebaobrana: údery, kryty, chvaty. Ide vlastne o komplexné bojové umenie. Je to ako každé iné svetové bojové umenie. V Európe sa naň akosi zabudlo, ale našťastie znovu sa začína objavovať,“ vysvetľuje Vlado.

   Ako vidieť, šerm nie je len o tom mať v ruke meč. Šerm je aj o zápase, o rôznych pákach so zbraňou, bez zbrane, o palici, o noži, o dýke, o rôznych dlhých, krátkych drevcových zbraniach a o štíte. Štít takisto nie je len defenzívna, ale aj ofenzívna zbraň. Podľa tohto nacvičujú duely. Volajú to síce duel, aj keď šermujú v kope štyria. Jednotlivé duely sa snažia vsadiť do scénok, ktoré si inscenujú: „Scénky trvajú od dvadsať do päťdesiat minút. Základom je dobrý námet. Vychádzame zo stredovekého života a zo zvyklostí stredoveku. Nedá sa totiž inscenovať scénka v krčme, keď predtým krčmy v pravom zmysle slova neboli. V zájazdných hostincoch veľakrát bitky neuznávali, pretože stáli mimo mestských brán, boli opevnené. V takýchto mini pevnôstkach ľudia mohli skloniť hlavu po dlhej ceste. Cítili sa bezpečne, preto tam väčšinou nevznikali konflikty ani bitky. Hlavne americké filmy pokazili myslenie slovenských ľudí a ich prístup k histórii. Našou snahou nie je naprávať krivdy týchto amerických filmov, ale ukázať, ako ľudia kedysi žili a obliekali sa. Snažíme sa ísť do tzv. Living History (oživenej histórie), aj keď nie vždy sa nám to darí. V rámci Living History vyrábame napr. rôzne zbrane. Začali sme sa vážnejšie zaoberať polovicou 15. storočia, rokmi 1430 - 1470. Zdá sa, že štyridsať rokov nie je veľa, ale - čo sa týka vývoja zbraní a aj celej politickej situácie v Európe - je to rozsiahle obdobie, v ktorom bolo dosť veľkých zmien. Vyrábame strelné zbrane, veľké dobíjacie aj mechanické zbrane. Napr. náš trebušet sa nachádza na hradisku v Starej Ľubovni. Miro Kostra robil trebušet, ktorý je na Trenčianskom hrade. Kedysi dávno sme vyrobili aj onager, ktorý je momentálne v Beckovskom múzeu. Vlani Miro a Roman robili baranidlo reálnej veľkosti vo francúzskom Baux de Provence. Výroba je na báze buď bartrového obchodu alebo na objednávku. Každá skupina má totiž niečo, čo rada ponúkne na výmenu.“

    Berezun je občianske združenie, a tak ako v neziskovej organizácii členovia si preplácajú iba cestovné náklady a čiastočne aj náklady na výrobu kostýmov a zbraní. Zvyšok financujú z vlastných zdrojov a z toho, čo si privyrobia na vystúpeniach. Pritom meče ani kostýmy nie sú lacná záležitosť. Len cena za meter flaušu, zamatu, vlny alebo ľanového plátna sa pohybuje od 300 do 700 korún, brokátu až od 1000 korún. Kostým však nerobí len kostým, ale aj doplnky, k najdrahším patrí šľachtická reťaz, rytiersky pás a zlaté ostrohy. Taký rytiersky pás, odliaty z mosadze, bronzu či tepaný, nekúpia lacnejšie ako za 6000 korún.

   Berezun pozývajú na vystúpenia mestá, obce, inštitúcie. Výnimkou nie sú celodenné či dvojdňové vystúpenia pozostávajúce z komplexného programu. Vyhľadávané sú spoločné vystúpenia niekoľkých skupín. Rok a šermiarsku sezónu Berezun otvára vždy v Lopeji na Slávnostiach svätého Juraja. Veľmi navštevované je stredoveké hradisko v Starej Ľubovni, ktoré postavili z eurofondov pod hradom a skanzenom ľudovej architektúry. Každý rok tam otvárajú sezónu hromadnou bitkou, miestni vymyslia zápletku a podľa nej sa stretne osemdesiat až sto šermiarov, ktorí vybojujú svoj boj. Po absolvovaní hromadnej bitky sa začínajú scénky jednotlivých skupín. Nevynechajú ani Beckovské letné slávnosti, čo je pre Berezun najprestížnejšia akcia.  V začiatkoch sa na nej podieľali aj organizačne na príprave kulís, čomu sa venujú dodnes. Za desať rokov existencie v priemere ročne absolvovali pätnásť až dvadsať vystúpení. Na pozvanie Európskeho vzdelávacieho centra v Závadke nad Hronom vystupovali aj v nemeckom Magdeburgu a spolu s Bludnými rytiermi z Beckova v Paríži. Spolupracujú s Horehronským múzeom, kde zorganizovali výstavu zbraní a v rámci Dní mesta Brezna účinkovali aj vo dvore múzea.

   Výborný kolektív Berezunu tvoria šikovní ľudia, ktorým šermovanie prináša vnútorné uspokojenie. Ináč by to ani nerobili, veď každoročne od mája do septembra skoro každý víkend trávia mimo domova. Všetci mali svoje záľuby, no teraz sa venujú výlučne šermu a všetkému, čo s ním súvisí. Študujú literatúru, manuálne zruční vyrábajú nože, opasky, prstienky, kapsičky, kožené náramky, kanóny a zbrane. Vlado nám prezradil, že pripravujú nábor nových členov. Záujemcovia sa určite nájdu. Hoci šermovanie je finančne a časovo náročný šport, priťahuje sprítomňovaním dávno minulých čias, keď si muži vydobýjali obdiv žien, slávu, povesť a majetok zbraňami.

(ng) Foto: archív skupiny

Vlado Tomčík „v plnej zbroji“

Časť skupiny na Dňoch Kremnice Poprava na Radvanskom jarmoku v B. Bystrici
Stavba trebušetu v Starej Ľubovni Miro Kostra a jeho kanóny Hromadná bitka - dobýjanie Beckova

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT