V čiernobalockých
uličkách...
Foto: Štefan Vozár
Akútny pacient
„Sestrička, pošlite sem ďalšieho.“
„Nech sa
páči, ďalší!“
„Nazdar,
synak!“
„Dedko, čo
vy tu? Potrebujete niečo?“
„Nepotrebujem nič, môj zlatý, prišiel som si s tebou iba tak pohovoriť.“
„Pohovoriť? Ale ja nemám vonkoncom čas na debaty. Videli ste, koľko mám
v čakárni pacientov a nie hocijakých, ale akútnych.“
„Tak,
vidíš, aký si ty, na cudzích čas máš a na mňa, vlastného, nie. Tak si teda
predstav, že som akútny, prišiel som s vypadnutou plombou alebo s boľavým
zubom...“
„Dedko,
veď vy máte štátne zuby, čože vám môžem na nich... Netlačia vás? Sedia
v poriadku?“
„Netlačia,
sedia. Ja ich tu, vnúčik môj, ani nemám, zabudol som ich doma v pohári.“
„Tak,
teda, príďte k nám popoludní domov, tam na vás budem mať čas.“
„Ale ja sa
nudím teraz, popoludní mám šachový krúžok a za tým hrá naše mužstvo
futbalový zápas.“
„Ozaj, veď
dnes máme futbal! No, ja asi sotva pôjdem, mám tu roboty prinajmenšom do
večera.“
„Vnúčik
môj, že ťa mám rád, garantujem ti, že na ten zápas dnes pôjdeš.“
„To asi
ťažko.“
„Rob, čo
ti poviem. Pusti vŕtačku a daj tam najvyššie otáčky... tak... dobre a teraz
ja. Áááááúúú! Ááááúúúúú! Vezmi dlátko a kladivko a dobre s ním búchaj
o stôl. A teraz zasa ja: Ááááúúú! Ááááúúú! Výborne, striedaj vŕtanie s
búchaním a môžeš si aj zahrešiť, prípadne pokrič a zanadávaj. Vynikajúco!
Sestrička, nakuknite do čakárne, ako to tam vyzerá?“
„Ešte tam
sedia dvaja a majú hrôzu v očiach.“
„Tak si
dajme ešte jedno kolo. Ááááúúú!... teraz sa tam mrknite.“
„Je to
dobré. Je tam prázdno. Tak, čo som ti vravel, vnúčik môj?“
„Dedko, ty
si génius, za to ťa na futbal odveziem autom. A, ozaj, na budúci týždeň je
odveta, príď, prosím ťa, opäť na pokec!“
Emília Molčániová
Autor hymny vzdoru a nádeje
Dvadsaťjedenročný študent
teológie Samo Tomášik sa za niekoľko dní, ba z večera do rána, stal slávnym.
Zložil hymnickú pieseň Hej, Slováci! na nápev poľskej revolučnej piesne.
Zložil ju v Prahe, kde sa cestou na štúdiá do Nemecka zastavil 2. novembra
1834. Navštívil české divadlo a bol rozčarovaný zložením i malým záujmom
jeho obecenstva. Pieseň prvý raz uverejnili v roku 1838 v kalendári
Belopotockého pod názvom Na Slovany! Za spievanie tejto piesne vládna moc
trestala siedmimi mesiacmi ťažkého žalára. Rozširovali ju najmä štúrovci
a po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 sa stala úradnou štátnou hymnou.
Samo Tomášik bol dlhé roky
kňazom v Chyžnom. Počas svojho pôsobenia sa zapájal do národného hnutia:
s P. Jozeffym a ďalšími dejateľmi spolupracoval na tvorbe Slovenského
prestolného prosbopisu, bol pri založení prvého slovenského gymnázia
v Revúcej, Matici slovenskej daroval cenné rukopisy. V roku 1884 sa
zúčastnil na oslavách 50. výročia jeho hymnickej piesne, kde ho prijali
s ováciami.
Literárne dielo Sama Tomášika,
najmä jeho poézia, je spojovacím článkom medzi klasicizmom a romantizmom.
Mnohé jeho básne znárodneli, napr. Hej, pod Kriváňom, Kolo Tatier čierňava,
Ja som bača veľmi starý... Úspech u čitateľov mali aj jeho historické
povesti z gemerských dejín: Sečovci, veľmoži gemerskí, Odboj Vešelínov,
Malkotenti, Kuruci, Hladomra, Bašovci na Muránskom zámku a iné. Napísal aj
Pamätnosti gemersko-malohontské, opísal pamiatky Muránskeho zámku (nemecky)
a v rukopise zostal nedokončený román Barón Trenck, vodca pandúrov i jeho
jediná dráma Svadba pod Kohútom. Túto hru dlho pokladali za stratenú. Jej
odpis roky ležal až v moskovskom archíve. Prvý raz ju hrali breznianski
ochotníci v roku 1982. Samo Tomášik bol aj plodným publicistom. Písal
o problémoch v školstve a v cirkvi, písal príspevky s tematikou
vlastivednou, historickou, politickou a hospodárskou. Toto všetko akoby
ostávalo v tieni piesne Hej, Slováci! Podľa Vajanského „...i keby nebol ináč
zapísal meno svoje do slovenskej spisby, stal by sa nesmrteľným a slávnym,
zakiaľ nevyhynie posledný slovenský a slovanský zvuk zo sveta.“
Samo Tomášik sa narodil 8.
februára 1813 v Jelšavskej (gemerskej) Teplici a zomrel 10. septembra 1887
v Chyžnom. Pripomíname si 195. výročie jeho narodenia.
A. Prepletaná
Božena Bobáková
Na krídlach vetra 6.
O komediantoch
Prišlo mi
na rozum, že by som vám mohla porozprávať aj o svojom prvom stretnutí
s potulným cirkusom.
Pamätáte
sa, detičky, keď sme hovorili o dojení mlieka, ako som chodila do maštale
s hrnčekom, aby mi mama doň nadojila mlieko? Rada som ho píjavala také
teplé, ako ho vypúšťala naša kravička. Bolo spenené a od tej mliečnej peny
okolo úst som vyzerala ako šašo v cirkuse.
No a už
je to so mnou raz tak. Len čo si pomyslím: šašo v cirkuse, v myšlienkach sa
ocitám v komediantskej búde na priestranstve pred obecnou krčmou, kde sa
kočovný cirkus obyčajne rozložil.
Cirkus
neprichádzal každý rok.
Preto keď
sa zjavil, vzbudil naozaj poriadny rozruch.
Dedinu
priam prevrátil hore nohami.
Každodenný kolobeh prác sa spomalil. Aj najsúrnejšiu robotu sa pri dobrej
vôli podarilo trochu odsunúť. Taká veľká bola túžba nakuknúť aspoň na pár
chvíľ do neobyčajného sveta kúziel a nevídaných zázrakov, čo doviezli
komedianti.
Toho roku
ich veľa neprišlo – možno iba jedna početnejšia rodina.
Lenže aká
rodina!
Každý jej
člen vedel skákať a všelijako sa prehadzovať na zemi alebo aj ponad jeden,
dva, tri do radu postavené stoly.
Vedel sa
vyšplhať na povraze hádam až do samého neba.
Vedel si
kľaknúť a zase vstať s celou vežou sklených pohárov.
Vedel ju
udržať na nose alebo na jednom prste a chodiť s ňou dookola.
Vedel
naraz prehadzovať veľa loptičiek a ani jedna mu nespadla na zem, pokým sám
nechcel.
Vedel...
Komu by
sa chcelo vyratúvať, čo všetko vedel.
Bolo toho
veľa.
Väčšie
i menšie komediančatá cvičili so stuhami a kruhmi tak rýchlo, až sa v očiach
menilo.
Dokázali
si telo tak poskladať a poprekrúcať, ako keby ani kosti nemali.
Ako keby
boli z gumy alebo z mokrej hliny alebo z rezancového cesta.
Šašo mal
nielen širokánske biele ústa, ale aj nohavice. Jeho topánky merali hádam
meter. Stále sa o ich pysky potkýnal, padal a zase vyskakoval, pričom
náramne smiešne pišťal.
Na
Gašparka a jeho fígle by sa veľký – malý bol vydržal pozerať bez prestania
hoci týždeň, keby občas nebol musel odbehnúť domov niečo porobiť, napríklad
nachovať statok alebo dačo uvariť.
Švárne,
krásne vymaľované komediantské slečny si vzali na mušku dedinských
mládencov. Žmurkali a usmievali sa na nich do tých čias, pokým ich načisto
nezhypnotizovali.
Popletení
mládenci im potom ochotne donášali, na čo si komediantky len spomenuli:
čerstvé vajcia, slaninu, ba možno aj nejakú dobre ukrytú údenú klobásu.
Ani seno
a obrok pre cirkusantské kone nesmel chýbať. Dedinskí gavalieri sa o všetko
postarali.
Slobodné
dievčatá z dediny priam horeli zvedavosťou a nedočkavosťou. Čím skôr sa
chceli dozvedieť, čo ich v najbližšej budúcnosti čaká. Či sa rýchlo vydajú
alebo či nedajbože neostanú na ocot.
Budúcnosť
im mali vyveštiť biele myši, ktoré vedeli šikovne ťahať lósy – žreby
z drevenej truhličky. Na lósoch si mohli prečítať svoj nastávajúci osud.
Na
komediantskej búde visela na hrubom zahnutom klinci klietka so zeleným
papagájom, ktorý kričal:
-
Pozrrrite, aký som krrrásny. Krrrásny, ale sprrrostý.
Kto ho
počul, ušiam neveril. Krútil hlavou, div si ju neodkrútil. Je možné, aby sa
vták naučil rozprávať ako človek?
Podaktorí
sa smiali, až sa za bruchá chytali.
Slovom,
veľa všeličoho nevídaného a neslýchaného ponúkal kočovný cirkus.
Dnes by
sme povedali: veľa atrakcií.
Pravdaže
nie zadarmo. Predsa každý špás niečo stojí a ani pán farár na kancli zadarmo
nekážu.
A keďže
v dávnych časoch môjho detstva býval peniaz vzácny a každý, kto ho mal, si
aj desaťkrát rozmyslel, či ho má z ruky pustiť alebo radšej nie, zvedavci
doniesli, čo sa doma – akože zadarmo -. vyskytlo, lebo komediantom prišlo
všetko vhod: kto trochu bryndze, kto pár zemiakov, za hrsť obilia alebo
múky.
Prípadne
za kandličku mlieka.
Vtedy som
sa vlastne aj ja prvý raz dozvedela, že hrnček dobrého, chutného
a nefalšovaného kravského mlieka nemusí znamenať pre každého takú
samozrejmosť ako pre mňa, čo som ho mohla mať do vôle každý deň, lebo naša
Ružoňa dobre dojila a ani u nás nebolo tak veľa detí ako po iných domoch.
Nemohla
by som pokračovať, milé moje publikum, keby som vám neporozprávala o svojom
kamarátstve s najmladšou cirkusantkou z tejto kočovnej rodiny – s Jolantou.
Najprv
som si myslela, že sa ešte nenaučila vyslovovať k. Poznala som meno Jolanka,
lebo tak sa volala moja mama, ktorá je, keď toto rozprávam, bohužiaľ už
dávno na božom súde.
Ale
Jolanta?
Najradšej
by som ju bola prekrstila. Jolanta mi však vysvetlila, že sa narodila práve
vtedy, keď ich cirkus bol na umeleckom turné v cudzej krajine.
Nevedela
som ani, čo znamená umelecké turné.
Jolanta
ma poučila:
-
Umelecké turné je práve to, že se stehujem z místa na místo. Teť sme na
umeleckým turné po Slovensku a svoje kumšty ukazujem práve tady. Pobudnem
zde asi týden a hajde dál za modrý obzory. Takový je náš život.
Jolanta
sa tvárila veľmi vážne, vyzerala skoro ako dospelá a ja som ju počúvala sťa
proroka, div že nie s otvorenými ústami.
- No když sem se já narodila, byli sme von
z republiky, takže tam sem taky dostala to cizí méno.
(Pokračovanie
nabudúce)
Berezun už desať rokov
priťahuje sprítomňovaním dávno minulých čias
Na začiatku bolo nadšenie Vladimíra Tomčíka, Vojtecha Benka a Miroslava Kostru,
ktorí sa poznajú od detstva. Zaujímala ich turistika a chodenie po hradoch.
Keď sa v roku 1998 vybrali na šermiarsky festival na Krásnej Hôrke, očaril
ich. Rozhodli sa, že aj oni budú šermovať. Nebolo to však jednoduché. K
súčasnej popularite breznianskej skupiny historického šermu Berezun viedla
dlhá cesta. Sprievodcu na nej nám robil Vladimír Tomčík.
O šermovaní
veľa nevedeli. Nemali kontakty. Nič. Začínali doslova od nuly. Po dlhšom
zvažovaní padlo rozhodnutie, že skupina bude prezentovať obdobie od 9. do
15. storočia. Pustili sa preto do štúdia historických análov. Navštevovali
knižnice. Zbierali a vstrebávali informácie. Názov Berezun, ktorý si
vybrali, má historické korene siahajúce do čias Belu IV. Podkladom názvu je
totiž listina z 11. augusta 1265, v ktorej uhorský kráľ Belo IV. určil
povinnosti a práva poddaných na Liptove a vymedzil poľovný revír. V tejto
listine sa Brezno spomína ako Berezun.
„Potrebovali sme sa dozvedieť čo najviac o spôsobe života ľudí v stredoveku.
Aké nosili kostýmy. Aké používali zbrane, závesníky na zbrane, ozdoby. Ako
má vyzerať chudobný človek, šľachtic, rytier. Snažili sme sa vžiť do
každodenných starostí a slastí stredovekého človeka, aby sme ich vedeli
zinscenovať do našich scénok. Kostýmy sme si dali ušiť rôznym krajčírkam.
Väčšina z nás sú zámočníci, takže niektoré zbrane si vieme spraviť sami,
konkrétne dýky, podobne opasky, rôzne kapsy. Prvé krpce nám ušil Ľubo Medveď
- Ondrík z Čierneho Balogu. Zohnali sme aj dobrého výrobcu mečov z Popradu.
Teraz nám robí meče Robo Môc z Dobrej Nivy, je to jeden z najlepších
výrobcov replík historických zbraní na Slovensku. Už máme kontakty s mnohými
slovenskými i českými skupinami. Vlastne už nemáme problém, keď niečo
potrebujeme. Zdvihneme telefón. Funguje internet. Teraz sa dá zohnať naozaj
všetko,“ spomína Vlado.
Čoskoro
sa k partii pridáva Milan Iliev, ktorý kedysi šermoval v Banskej Bystrici
v Cassanove, Miroslav Mundier, Roman Fáber, Janka Hranáková, Terka
Giertlová, Igor Klein, Ján Klien, Roman Šiminský, František Maliak. Skupina
oficiálne vzniká v roku 1999, kedy sa jej členovia v posledný októbrový
víkend zišli na ustanovujúcej schôdzi. „Povedal by som, že od roku 1998
to bolo len tápanie. Keď sa s odstupom času pozerám na naše začiatky, musím
sa pousmiať. Ale všetky začiatky sú ťažké. Čím dlhšie pôsobíme, čím viac
literatúry sme preštudovali, tým o šermovaní vieme viac. Človek sa neustále
učí.“
Ako sme
už spomenuli, v scénkach medzi „ostrými chlapmi“ účinkujú aj ženy: Vladova
priateľka Janka Hranáková, s ktorou má 5-ročného syna Gorazda, a ako sa
ukazuje, jablko nepadlo ďaleko od stromu. Od začiatku je s nimi Terka
Giertlová, ktorá priviedla aj svoju 15-ročnú dcéru. Pridala sa k nim mladá
17-ročná slečna Sisa Medveďová a mladí chalani Juraj Makki a Samo Brveník.
Šermuje s nimi ešte Hanka Šopoňová z Banskej Bystrice, v ktorej šľapajach
kráčajú aj jej deti. Podľa Vladových slov, z jej 16-ročného syna Matúša
rastie osobnostne, ale aj šermiarsky silný človek. Cvičí už štyri roky a na
svoj vek je zdatný. Absolvoval aj šermiarsku školu, ktorú na Slovensku
organizujú dve šermiarske skupiny. Vyučuje v nich majster Peter Koza, ktorý
je učiteľom a vzorom nielen Berezunu, ale množstva európskych šermiarov.
V čom
spočíva príprava? Dvakrát do týždňa trénujú v telocvični na Pionierskej 4:
„Začíname rozcvičkou. Treba si rozťahať šľachy, svaly a hlavne kĺby, pretože
pri šerme dosť trpia. Ak sa dakto nerozhýbe, môže rýchlo „stvrdnúť“, alebo
si ublížiť - ako pri každom športe. Zbrane síce nie sú ťažké, majú okolo
kilo, kilo a pol, ale je to vlastne predĺžená ruka. Dá sa povedať, že keď
človek zabrzdí sek či mávnutie, alebo kryje a zle sa rozcvičí, môže mu
vyskočiť aj kĺb. Nám sa našťastie stali len drobné úrazy, ale na tréningu po
zlej príprave sa môže prihodiť zdurenina svalu alebo vykĺbenie ramena. Po
rozcvičke nasleduje šermiarska klasika, krokovanie. Snažíme sa krokovať, aby
to hlavne mladí dostali do krvi. Robíme základné seky, základné kryty
a potom prechádzame na jednotlivé duely. Buď ich vymýšľame, ale sú aj duely
podľa školy majstra Petra Kozu. Naučil nás základný postoj, základné kryty,
základné údery, odvodené údery, rôzne finty a nuansy šermiarskeho umenia.
Toto všetko sa dá použiť. Je to vlastne ako sebaobrana: údery, kryty,
chvaty. Ide vlastne o komplexné bojové umenie. Je to ako každé iné
svetové bojové umenie. V Európe sa naň akosi zabudlo, ale našťastie znovu sa
začína objavovať,“ vysvetľuje Vlado.
Ako
vidieť, šerm nie je len o tom mať v ruke meč. Šerm je aj o zápase, o rôznych
pákach so zbraňou, bez zbrane, o palici, o noži, o dýke, o rôznych dlhých,
krátkych drevcových zbraniach a o štíte. Štít takisto nie je len defenzívna,
ale aj ofenzívna zbraň. Podľa tohto nacvičujú duely. Volajú to síce duel, aj
keď šermujú v kope štyria. Jednotlivé duely sa snažia vsadiť do scénok,
ktoré si inscenujú: „Scénky trvajú od dvadsať do päťdesiat minút.
Základom je dobrý námet. Vychádzame zo stredovekého života a zo zvyklostí
stredoveku. Nedá sa totiž inscenovať scénka v krčme, keď predtým krčmy
v pravom zmysle slova neboli. V zájazdných hostincoch veľakrát bitky
neuznávali, pretože stáli mimo mestských brán, boli opevnené. V takýchto
mini pevnôstkach ľudia mohli skloniť hlavu po dlhej ceste. Cítili sa
bezpečne, preto tam väčšinou nevznikali konflikty ani bitky. Hlavne
americké filmy pokazili myslenie slovenských ľudí a ich prístup k histórii.
Našou snahou nie je naprávať krivdy týchto amerických filmov, ale ukázať,
ako ľudia kedysi žili a obliekali sa. Snažíme sa ísť do tzv. Living History
(oživenej histórie), aj keď nie vždy sa nám to darí. V rámci Living History
vyrábame napr. rôzne zbrane. Začali sme sa vážnejšie zaoberať polovicou 15.
storočia, rokmi 1430 - 1470. Zdá sa, že štyridsať rokov nie je veľa, ale -
čo sa týka vývoja zbraní a aj celej politickej situácie v Európe - je to
rozsiahle obdobie, v ktorom bolo dosť veľkých zmien. Vyrábame strelné
zbrane, veľké dobíjacie aj mechanické zbrane. Napr. náš trebušet sa nachádza
na hradisku v Starej Ľubovni. Miro Kostra robil trebušet, ktorý je na
Trenčianskom hrade. Kedysi dávno sme vyrobili aj onager, ktorý je momentálne
v Beckovskom múzeu. Vlani Miro a Roman robili baranidlo reálnej veľkosti vo
francúzskom Baux de Provence. Výroba je na báze buď bartrového obchodu alebo
na objednávku. Každá skupina má totiž niečo, čo rada ponúkne na výmenu.“
Berezun je občianske združenie, a tak ako v neziskovej organizácii členovia
si preplácajú iba cestovné náklady a čiastočne aj náklady na výrobu kostýmov
a zbraní. Zvyšok financujú z vlastných zdrojov a z toho, čo si privyrobia na
vystúpeniach. Pritom meče ani kostýmy nie sú lacná záležitosť. Len cena za
meter flaušu, zamatu, vlny alebo ľanového plátna sa pohybuje od 300 do 700
korún, brokátu až od 1000 korún. Kostým však nerobí len kostým, ale aj
doplnky, k najdrahším patrí šľachtická reťaz, rytiersky pás a zlaté ostrohy.
Taký rytiersky pás, odliaty z mosadze, bronzu či tepaný, nekúpia lacnejšie
ako za 6000 korún.
Berezun
pozývajú na vystúpenia mestá, obce, inštitúcie. Výnimkou nie sú celodenné či
dvojdňové vystúpenia pozostávajúce z komplexného programu. Vyhľadávané sú
spoločné vystúpenia niekoľkých skupín. Rok a šermiarsku sezónu Berezun
otvára vždy v Lopeji na Slávnostiach svätého Juraja. Veľmi navštevované je
stredoveké hradisko v Starej Ľubovni, ktoré postavili z eurofondov pod
hradom a skanzenom ľudovej architektúry. Každý rok tam otvárajú sezónu
hromadnou bitkou, miestni vymyslia zápletku a podľa nej sa stretne
osemdesiat až sto šermiarov, ktorí vybojujú svoj boj. Po absolvovaní
hromadnej bitky sa začínajú scénky jednotlivých skupín. Nevynechajú ani
Beckovské letné slávnosti, čo je pre Berezun najprestížnejšia akcia. V
začiatkoch sa na nej podieľali aj organizačne na príprave kulís, čomu sa
venujú dodnes. Za desať rokov existencie v priemere ročne absolvovali
pätnásť až dvadsať vystúpení. Na pozvanie Európskeho vzdelávacieho centra
v Závadke nad Hronom vystupovali aj v nemeckom Magdeburgu a spolu s Bludnými
rytiermi z Beckova v Paríži. Spolupracujú s Horehronským múzeom, kde
zorganizovali výstavu zbraní a v rámci Dní mesta Brezna účinkovali aj vo
dvore múzea.
Výborný
kolektív Berezunu tvoria šikovní ľudia, ktorým šermovanie prináša vnútorné
uspokojenie. Ináč by to ani nerobili, veď každoročne od mája do septembra
skoro každý víkend trávia mimo domova. Všetci mali svoje záľuby, no teraz sa
venujú výlučne šermu a všetkému, čo s ním súvisí. Študujú literatúru,
manuálne zruční vyrábajú nože, opasky, prstienky, kapsičky, kožené náramky,
kanóny a zbrane. Vlado nám prezradil, že pripravujú nábor nových členov.
Záujemcovia sa určite nájdu. Hoci šermovanie je finančne a časovo náročný
šport, priťahuje sprítomňovaním dávno minulých čias, keď si muži vydobýjali
obdiv žien, slávu, povesť a majetok zbraňami.
(ng) Foto: archív skupiny
