Koncom tohto skolskeho roka Zakladna skola Karola Raposa na Skolskej ulici v Brezne oslavi 90. vyrocie svojej existencie. Zastupcovia tejto skoly sa preto rozhodli s jej historiou v niekolkych pokracovaniach oboznamit aj sirsiu citatelsku verejnost.
Stavebny pozemok, na ktorom je postavena skolska budova, lezi v severnej casti mesta - pod upatim vrchu Skalka. Zo severu a zapadu susedili s nou v tom case nezastavane priestory zahrad. Od vychodu a juhu hranicila s castou Ulice Chobot. Tento pozemok vybrali na stavbu skoly, lebo dookola bolo dost volneho priestoru zo vsetkych stran, co vyhovovalo zasadam pedagogickym a zdravotnym. Uznali to aj odporcovia, ktori chceli skolu postavit na namesti. Cez pozemok pretekal jarok na odvadzanie vody, a preto si kanalizacne prace vyziadali zalozenie 51 kusov 36 cm sirokych rur na odvod vody do hlavneho kanalu. So stavbou skoly sa zacalo 13. aprila 1909 pod dozorom Ing. Alfreda Demetera. Budovu postavili v roku 1910 s pomocou obyvatelov mesta. Vykurovalo sa pecami, vetranie zaistovali zaluzie, ktorych pozostatky sa este v triedach nachadzaju. Pre nevhodne pocasie nebola budova dokoncena 1. decembra 1909 ako sa povodne pocitalo, ale az v maji 1910.
Budova skoly je pamatnikom niekolkonasobnej prestavby obsahu a cielov vyucovania. Rok 1910 zdoraznuje, ze je svedkom poslednych rokov Rakusko-uhorskej monarchie, teda i madarizacie breznianskych deti. Uz od odovzdania svojmu ucelu - 26. juna 1910 - ako statna skola sluzila na vzdelavanie najmladsich obyvatelov mesta s povinnou sestrocnou dochadzkou. Deti majetnejsich chodili do mestianskej skoly. Porazka Rakusko-Uhorska, vznik CSR v roku 1918 znamenali i pre skolu velke zmeny. Vyucovat mohli len ti ucitelia, ktori zlozili svoj slub novej republike.
V roku 1919 podla skolskej kroniky dostala skola nazov Statna ludova skola v Brezne s 1. az 6. rocnikom. Vo vsetkych rocnikoch sa osobitne vyucovali chlapci a osobitne dievcata. V roku 1920 pripisom ministerstva skolstva boli zrusene 5. a 6. triedy a bol nariadeny prechod vsetkych ziakov do mestianskej skoly.
Velka zmena nastala v skolskom roku 1939 - 1940, kedy boli ziaci deleni podla nabozenstva. Veducim nabozenstvom bolo rimsko-katolicke, cim sa vnasali do vychovy rozpory. Cela vychova prebiehala potom do roku 1939 - 1940 bez vacsich zmien.
Po vyhlaseni SNP vecer 28. augusta 1944 zisli z hor slovenski partizani, ubytovali sa v skolskej budove a zotrvali tam az do konca septembra. Hned po odchode partizanov prisla do budovy skoly Statna rota 2. skupiny Ceskoslovenskej armady a bola tu do 24. oktobra. Od 25. oktobra do 8. novembra obsadilo skolsku budovu nemecke vojsko. Budova bola uvolnena na vyucovanie zaciatkom decembra. Stvrteho decembra sa skutocne aj zacalo vyucovat, 6. decembra Nemci zaistili riaditela skoly Adolfa Schustera, ktoreho potom zastupovala odborna ucitelka Maria Kudelova. Vyucovanie trvalo len desat dni, lebo od 16. decembra si tu zariadili Nemci vojensku nemocnicu.
V januari 1945 v budove zariadili madarsku vojensku nemocnicu. Bola tu do konca mesiaca. Do tretice, po oslobodeni mesta Cervenou armadou (koncom januara), si tu Rumuni zariadili tiez nemocnicu, ktora tam bola az do 29. marca 1945. Na jar 1945 sa zacalo v skole vyucovat. Vyucovanie trvalo od 4. aprila do 28. juna 1945. Bola tu stredna dievcenska skola, neskor od 1. septembra 1953 zriaduju osemrocnu strednu skolu.
(Pokracovanie)
V maji 1966 sa zacalo zavadzat ustredne kurenie, a to vybavenim celej skoly radiatormi s potrubim - bez zapojenia na kotolnu, pretoze kotolna sa musi pristavit. Pocas hlavnych prazdnin mali prace s ustrednym kurenim vo vnutri budovy ukoncit. V troch triedach boli urobene kabinety postavenim priecky. Pracu cez prazdniny nedokoncili. Robili este podlahu a ine dokoncievacie prace. K decembru 1966 prace v budove skoly ukoncili. Do konca skolskeho roka prebiehala oprava budovy zvonku, natery okien a ine. Zacala vystavba kotolne hned pri skolskej budove, dielne, sklenika a satni.
V skolskom roku 1968/69 bolo zavedene ustredne kurenie, ktore ukoncilo starosti s vykurovanim v triedach. V ramci ozdravnych opatreni bola v skole v jednej miestnosti zriadena zubna ambulancia. Stalo sa tak pocas druheho polroka skolskeho roku 1970/71.
Skolsky rok 1971/72 sa zcal zvlast radostne, lebo ziaci dostali do uzivania novu budovu strednej skoly. Vybudovali ju obcania mesta v ramci sutaze Etapa 50 pod vedenim n. p. Mostaren Brezno v uzkej spolupraci s mestskym narodnym vyborom v rekordnom case - za styri mesiace. Budova mala hodnotu 1 milion 428 211 korun. Prveho septembra 1971 ju odovzdal do uzivania predseda mestskeho narodneho vyboru Rudolf Zilinka riaditelke skoly Alzbete Kachnicovej. Na tomto slavnostnom akte sa zucastnili pocetni hostia na cele s riaditelom Mostarne Janom Pikulom a zastupcov odboru skolstva okresneho narodneho vyboru.
Prvy znamy riaditel skoly bol Karol Peprny v skolskom roku 1919 - 1920. Po nom nastupili Karol Rapos, ktory v tejto funkcii zotrval osem rokov. V skolskom roku 1928-29 riaditelom skoly sa stal Jan Repka a vykonaval ju devatnast rokov. V roku 1949 nastupil Jozef Alaksa a funkciu vykonaval dva roky. Potom nastupila prva zena riaditelka Anna Pekarova a funkciu tiez vykonavala dva roky. Po nej tuto funkciu prevzal Adolf Achuster, ktory na tomto poste zotrval osem rokov.
Dna 19. maja 1959 po polnoci vypukol v skolskej dielni poziar. Okolo jednej hodiny ho zbadal strazny vojak z kasarni a telefonoval na poziarnu straznicu. Poziarnici prisli a poziar medzi druhou a tretou hodinou uhasili. Riaditel skoly prisiel na miesto nehody asi o pol tretej. Bezpecnost uz bola na mieste - pri poziari. Zaistovala pricinu poziaru a prisla k tomuto zaveru: "V pondelok 18. maja 1959 zastupujuca skolnicka Veronika Koziakova riadila prizemie budovy ako obvykle. V dielni (rohova trieda) zapalila v peci papiere a odisla riadit dalsie triedy. Pred odchodom z budovy, asi o 20. hodine. presvedcila sa spodnymi dvierkami, ci je uz papier zhoreny. Zaistila, ze ano, dvierka - spodne nechala otvorene, triedu zamkla a odisla. Pravdepodobne v peci bola vyhoreta diera pri dvierkach, papiere, alebo aj struzliny nad touto vyhoretou dierou tleli, az vyrazili von, ohen padol na naolejovanu dlazku a postupne tlel dalej. Okolo 1. hodiny 19. maja rozhorel sa plamenom, vyrazil obloky a vyvinul sa vysoky poziar (odhad asi 1000°C), takze zhorelo vsetko, niektore zelezne suciastky i sklo sa roztavili. Skoda na zariadeni bola si 45 000 Kcs, na budove asi 4000 Kcs."
Rok 1960/61 bola zaujimavy z niekolkych hladisk: o ziaci zacali dostavat ucebnice a pomocky zadarmo, o bola dobudovana nova skola v meste, s cim suviseli aj zmeny v skole - cast ziakov zostala v skole a cast presla do II. ZDS na Sturovej ulici (byvala JSS), cim sa odstranilo zmenne vyucovanie, ktore bolo od roku 1953, kedy sa zriadila osemrocna stredna skola, o Brezno prestalo byt okresnym mestom.
V skolskom roku 1965/66 sa robila generalna oprava skoly. Pocas letnych prazdnin sa nanovo o prerobila elektroinstalacia skolskej budovy. V jesennom obdobi sa v generalnej oprave pokracovalo. Bola zavedena vodoinstalacia po celej budove, bez umyvadiel a kohutikov. Na prizemi vymienali postupne okna, dvere a podlahu. Pre nedostatok okien sa v januari praca prerusila a do konca skolskeho roku 1965/66 nebola obnovena.

Mgr. Danka Jarabova

Sen
Kto na sny veri, nikdy nie je vesely... (Prislovie)
Pravda to vzdy nemusi byt. Uz aj preto, ze ked sa prebudime, mnohe sny sa stratia. Ani za svet si nevieme spomenut, co sa nam v spani "motalo". Odbornici hovoria, ze su to lahke sny. Tie tazsie, "zive", zostanu nam aj den-dva pred ocami. Napriklad, taky sen o neznej, skromnej zene udomacni sa v nasom podvedomi ovela dlhsie. Vynara sa, ked berieme do ruk knihu, ked listujeme v obrazkovom casopise, ked chodime ulicami mesta, pripadne prejdeme dedinou, v ktorej zila, literarne tvorila.
Tou zenou, ktoru pripomenul sen, je spisovatelka Terezia Vansova (1857 - 1942). Osemdesiatpat rockov si nabrala na plecia. Takmer cele polstorocie z 19. a podobny pocet z 20. storocia. Dve trvalejsie bydliska mala. Tri desiatky rokov s rannym slnieckom sa vitala na Rimavskej Pile a o rok viac zas v Banskej Bystrici. Zena - narodovkyna, o ktorej sa v slovenskych citankach pre mestianske skoly prinasali len oznamy. Lipa IV z roku 1937 aj 1935 su slova: - Zalozila prvy slovensky zensky casopis Dennica, v ktorej tiez svoje drobne prozy uverejnovala. Ma citatelmi oblubeny roman Sirota Podhradskych a Kliatba.
Vansova ma bohatu literarnu tvorbu. Zacinala versami Moje piesne, v prozaickej tvorbe okrem uvedenych romanov ma vela crt, poviedok, noviel, ba prispela aj k rozvoju slovenskej dramatickej tvorby. Najcastejsie sa hravala hra Svedomie. Z najcitanejsich jej knih su Danko a Janko, Z fary a zo skoly (spomienkove prozy), Jan Vansa.
Stratme slovo o Dennici, ktoru Vansova redigovala (zaplnala poucnymi clankami) od roku 1989 - 1914. Casopis musel presvedcit, lebo proti nemu bola i spisovatelka E. M. Soltesova (... ci je pre zeny vobec potrebny...), L. Podjavorinska na Brezovej (1911) vyhlasuje, ze (... ucennost nekrasli zenu, ked ju nechvali domacnost...), J. Skultety oznacil casopis (... za pokutny platok...) a ani S. H. Vajansky nebol Dennicou spociatku nadseny...
Vansovej vytrvalost, huzevnatost vyhrala. Dennica sa dostavala do slovenskych rodin vo vacsom pocte ako Slovenske pohlady. Nakoniec sa aj zeny spisovatelky "pokmotrili" a spolocnymi silami rozvijali zenske hnutie na Slovensku. Zalozili i spolok slovenskych zien Zivenu. Aj dnes sa s nim stretavame. I v nasom meste nam zeny pripravia dvakrat v roku (k Vianociam a Velkej noci) krasne vystavy svojich rucnych prac.
Vansova rada snivala. Ten staly, zivy sen, sen zivota bohatsieho, nez aky kazdodennost prinasa, sprevadzal ju az do smrti. Nielen Vansova, ale aj hrdinky jej diel obcas snicek maju. Hla, Darinka Trnavska (Suplikant) sen, ktory ... "zaviedol ju v rodne kraje. Zdalo sa jej, ze ide polnym chodnikom; po bokoch vlnilo sa vyklasene zito, spev hrabaciek a popri nej kracal Zariecsky... Nie je to cesta prava!" Musela to hlasito povedat, lebo sa zobudila na zvuk vlastneho hlasu.
Vansova, zena, bez vyssieho skolskeho vzdelania, iba s kulturou srdca, verna iskre ducha, kolko dala narodu, kolko vyznamnych ludi ju ctilo. Za vsetkych Janko Alexy. Navsteva v Banskej Bystrici: - Vkrocime do rodinnej verandy. Spisovatelka prichadza. Slachetny, uboleny zrak, srdecny usmev. Tesi sa nasej navsteve. Rozhovor: "Naposledy som napisala pre film librelo. Je v nom slovenska dedina a kus zbojnickej romantiky. Len tazko najst spolocnost, ktora by sa o slovensku vec zaujimala..."
Skoro tak, ako dnes. Kniha sa napise, tazko sa vytlaci, tazsie predava, najma to, co je slovenske.
Vansova ma aj pestry slovnik slov. Do kompozicie diela vclenuje hovorove slova (tazat, podriekla, mamovka, hostec, dada, tapla, kelo...).
Citatel si moze povedat, ze sme uviedli z kazdeho ako "macik", ale sny su uz raz take. Raz ich drzime, inokedy uletia, ale...
Zoberme do ruk niektoru jej novelu. Ona ju pisala s laskou, je v nej kus slovenskeho zivota, je v nej stelesnena sama autorka. Vzdajme uctu povodcovi, zene, redaktorke Dennice, spisovatelke Terezii Vansovej.

Cerpal z rodneho kraja a z detstva
"...Tatranske stity vzdycky so stitom. Vy z kamena. Aj nad koliskou z dreva. Zobrali ste ma do rucisk a formovali ako drevo rezbarovo dlane. Nic na vas nie je hladke. Vas svet je hrcavy ako moj. Raz tazny a raz vzletny..."
Narodil sa 20. maja 1940. Zakladnu skolu vychodil v rodisku, potom maturoval na PSES v B. Bystrici a titul inziniera ziskal po studiach na Elektrotechnickej fakulte SVST v Bratislave. Rok posobil na Prirodovedeckej fakulte v Bratislave. V roku 1975 sa stal redaktorom literarneho mesacnika Romboid a v roku 1976 jeho sefredaktorom. Od polovice roku 1955 bol zastupcom generalneho riaditela Sekcie umenia ministerstva kultury Slovenskej republiky, kde posobil do volieb 1998.
Prve basne publikoval uz v rokoch vysokoskolskych studii v Smene a Mladej tvorbe. Knizne debutoval basnickou zbierkou Suradnica (1963). Prevladaju v nej spolocensky angazovane basne so silnymi inspiracnymi zdrojmi rodneho kraja a zazitkov z detstva. V druhej basnickej zbierke Vodoznak (1969), ktora je cyklom sonetov, v zbierke Modre obdobie (1973) tematicky opat siahol po motivoch rodneho kraja a detstva. V roku 1978 vysiel vyber z jeho poezie pod nazvom Zelezo po zeleze a v dalsej zbierke Pramienok (1980) sa prejavil ako basnik silneho socialneho citenia a obcianskej angazovanosti, ktora bola podmienena jeho zivotnou skusenostou. Hlboku sondu do medziludskych vztahov predstavuje basnicka skladba Medzimesto (1983). Autor v nej poeticky ucinne vyuzil charakteristicke znaky telefonickeho rozhovoru. M. Kovacik venoval cast svojho basnickeho usilia aj tvorbe pre deti a prekladaniu. Pre deti napisal leporelo Presypacie hodiny, zbierku basni Vrabeceda a Basnicky zo psiny. Prejavil sa v nich ako basnik hravosti jazyka a rymu, objavnej metaforickosti a tematickej vynachadzavosti. Ako prekladatel pripravil vybery z poezie polskeho basnika J. Kochanowskeho - Renesancna lyra a ruskeho basnika R. Rozdestvenskeho Radar srdca. Prelozil aj klasicku polsku dramu S. Vispianskeho Svadba. Pre televiziu napisal rozpravkove hry O stastnej princeznej, Zub mudrosti, serial vecernikov Rozpravky z makovnika a opat rozpravku Zlatohlaska. Je tiez autorom desatdielnej rozhlasovej dramatizacie romanu jeho rodaka F. Svantnera Zivot bez konca (1980).
K vyznamnemu jubileu zelame panu Kovacikovi este vela zdravia a tvoriveho elanu a dufame, ze potesi milovnikov poezie svojou novou zbierkou.

A. Prepletana