Moja detska mysel bola plna slov a fantazie...

Myslienku vyslovila Ludmila Podjavorinska, prva, slovenska poetka, ktora, ako sama priznava "zivot som spoznavala iba z knih. K tomu vela samoty a smadnej dychtivosti ..." Skromnost citit z kazdeho slova. Treba povedat, ze pracovala ona kolko jej zdravotny stav dovolil, ved okrem literarnej aj kulturno-osvetovu cinnost vykonavala ci uz v rodisku v Bzinciach, alebo v Novom Meste nad Vahom.
Ludmila Podjavorinska (1872 - 1951) mala desat surodencov. Ona bola osma, ale vychovali sa len styria. Dalsi predcasne pomreli. Sama prve dva roky zivota prezila vacsinou v nemocniciach crevnych a ocnych chorob.
Doma mali bohatu kniznicu. Deti si navzajom citali. Zivotnou radostou jej boli rozpravky a skola. Hravo sa ucila, a tak doma "brusila" jazyk nemecky, rusky a aj madarsky. Z toho, co pocula, videla, zazila, precitala ... zacala svoje myslienky davat na papier. Spociatku do versov, potom sa pustala i do prozy. Spomina, ze "ked som patnastrocna napisala svoj prvy lubostny vers, matka len tak, ze ma nedala klacat na polienko." Podjavorinska ma niekolko prvenstiev v slovenskej literature. Prva zena poetka, ako patnastrocna casopisecky publikovala crtu Na Stedry den (1887); je zakladatelkou literatury pre deti; je stalicou v zenskom stvorhviezdi narodnej kultury (Soltesova, Vansova, Timrava); je stavitelkou nevycerpatelnej studnice zivej vody - ludovej slovesnosti.
Podjavorinska vela publikovala v casopisoch Slovenske pohlady, Zivena, Dennica, Narodne noviny. Viedla culu korespondenciu. Len v roku 1895 napisala okolo 150 listov. Vacsinou to boli listy tykajuce sa literarneho, kulturneho, narodneho diania (J.Skultety, T. Vansova, M Kukucin, E.Soltesova...). Znacne ju to vycerpalo, ale nevzdavala sa. Aj tak samotu odhanala od seba. Zvlast si spomina na priatela Jana Lesku, evanjelickeho farara z Dolnych Bziniec, dlhorocneho priatela Riznerovcov. S laskou hladela na Karola Salvu (tlaciar a vydavatel v Ruzomberku), ktory jej vydal zbierku basni Z vesny zivota (1895). Vdaku vzdavala aj J. Skultetymu, ktory ju v tvorbe povzbudzoval. Pravda, boli to aj dalsi. L. Podjavorinska, obcianskym menom Riznerova, mala vzory vo Vajanskom, Hviezdoslavovi, ale rada citala aj Somolickeho, Horala, Kycerskeho. Poslednemu venovala i verse. Hned v uvode uvadza o umeleckej spolupatricnosti: "Notili sme s dusou vrelou, slavikom Ty a a ja vcelou".
Literatura (poezia, proza, versiky pre deti) stala sa Podjavorinskej jedinou laskou a istotou. Hovori, ze..."verse pisala som obycajne pri vareni. Mala som nachystanu ceruzku, papier a kym som miesila na rezance, zrodila sa myslienka, sypali sa rymy..."
Verse od varesky a od valka cielili na najvyssi stupen slovenskeho basnickeho Olympu. Nedostizne majstrovstvo dosiahla v baladach: Gajdos Filuz, Siroty, Cakanka... Cast balady Filuz v pekle venovala S.Krcmerymu.
V poviedkovej tvorbe, rane obdobie autorkinho vyvinu, roky 1890 - 1900, ide o originalne zobrazenie zivota ludu v jeho socialnom postaveni. Narocnejsie beletricke prace vyplyvali zo stavu slovenskej prozy na konci minuleho a zaciatku dvadsiateho storocia. Citanie jej knih je pozitkom i dnes v case globtelov a internetov. Z mnozstva crt aspon tieto: Slavny cech, Sokovia, Na prievoze, Z domova, Zena...
L. Podjavorinska bola aj na Sliaci (1926,1932). Tam napisala i basne Nemodlenec a Poetova dusa. Podjavorinskej diela si povsimli i hudobni skladatelia. K zhudobneniu ich viedla nielen blizkost k ludovym folklornym zriedlam, ale aj vysoka humannost a poetickost jednotlivych titulov. Napriklad J.L.Bella zhudobnil Gajdosa Filuza, M.Schneider - Trnavsky do vokalnej zbierky Drobne kvety zaradil styri uryvky z diela Podjavorinskej. Dalej to boli V.Figus - Bystry, M.Moyzes...
A kto by nepoznal recnovanky, versiky, prozicky pre deti. Nielen deti, ale aj ucitelia, rodicia si ich citali. Uvedme: Zajko Bojko, Cin - Cin, Carovne skielka, Baranok bozi, Versiky pre malickych...
L. Podjavorinska je na viditelnom mieste v pokore pravdy, v chrame slovenskeho slova ma tiez stale miesto. Jej literarny odkaz je stale zivy a aktualny. Chytme ho do ruk a ocami sa s nim pozhovarajme. A potom porovnavajme. Co sa zmenilo, co sa vylepsilo a v com sme nenapravitelni...

Kalendar

Nie mu je nahlo. Este tisic liet a tisic jari, jeseni i zim vyckavat bude na priazen tych klim. Ved neprisiel sem predsa na vylet?!

(Kalendar)

Jan Kostra, slovensky basnik, vo versoch Kalendara prinasa myslienky ako v zime caka na jar, potom na leto, jesen a opat sa prihlasi chlad.
Darmo. Zit treba podla kalendara, ten udava dni mesiacov a s nimi aj povinnost ako sa obliect, kedy vyjst na slniecko, kedy pozorovatdazdove kvapky, blesky, vychod a zapad slnka... Zivot je sprievodcom tychto dni, alebo je to naopak?
Pravdou je, ze kalendar(e) v minulosti bol najmasovejsi prostriedok ludoveho vzdelavania. Zostavovatelia, vydavatelia okrem roka, mesiacov a dni pridavali i rady pre hospodara, pre kuchynu, ba aj poucne, zabavne clanky... Aby lud duchovne povzniesli. Z vydavatelov spomenme J. Palkovica, G. Fejerpataky-Belopotockeho, D. G. Licharda... Po roku 1918 sa zjavilo mnozstvo kalendarov. A znacny pocet, roznej velkosti, vyberu sa ich objavuje v zavere roka aj teraz.
Kalendar bol (a aj je) v rodine akousi kronikou. Vselico si don domaci pan poznacil. Narodeniny, meniny, kedy zasial oziminu, jarinu...
Od konca 19. storocia plnili kalendare dolezite spolocensko-kulturne poslanie v slovenskych mensinach v USA, ale aj na Dolnej zemi: Petrovec, Bekesska Caba...
Cabiansky kalendar na rok 2000 (uz 38. rocnik) je pozoruhodny z dvoch pohladov, a to obsahovej naplne, a aj tym, ze v nasom regione su dva - tri kusy. Uz ci tak, alebo tiez tak, kalendar potvrdzuje, ze Slovaci v B.Cabe predsa maju v laske, v krvi, v srdci lubozvucnu slovencinu. Myslim si, ze tak to ma byt, ved jazyk slovensky, rec slovenska ma bohatu slovnu zasobu, krasnych slovnych zvratov, prirovnani, prislovi, porekadiel. Cabiansky kalendar prinasa 365 ( teda na kazdy den) porekadiel. Ako ukazku jedno-dve pravdive:
- Hlava pan, srdce kral a zaludok hospodar; - Kto ma zdravia, pokoj, chleba, ten ma vsetko, co mu treba.
V kalendari su clanocky o Martine (Matica slovenska), o P.O. Hviezdoslavovi, beseda so spisovatelom S. Kalnym...
Na predposlednej strane je strucna kronika slovenskych podujati za rok 1999.
Tridsiaty osmy rocnik precital som si pozorne a s takou pozornostou by som si rad prelistoval i dalsi rocnik Cabianskeho kalendara.

Stefan Giertli

Zapad slnka

Adolf Schuster (21. marec 1909 Malacky - 20. jul 1978 Brezno)

Ucitel, skolsky inspektor, pedagogicky poradca, publicista, funkcionar odborovych organov, redaktor, propagator osobnosti a siritel kultury a vzdelania slovenskeho naroda.
Otec Adolf bol strojny zamocnik, matka Frantiska, rodena Kadlecova, bola domaca. Mal sest surodencov. Manzelstvo, ktore bolo pozehnane styrmi detmi, uzavrel v roku 1936 v Mosovciach s Mariou, rodenou Schmidtovou (1911). Ludovu a mestiansku skolu navstevoval v Malackach, Hasprunke a v Brne. Statny koedukacny ucitelsky ustav absolvoval v Bratislave (1924 - 1928), kde zmaturoval a urobil skusku sposobilosti pre mestianske skoly (1934).
Ucil ako pomocny ucitel v Rimskokatolickej ludovej skole v Hasprunke (1928 - 1933) a odborny ucitel v Obecnej mestianskej skole vo Vranove nad Toplou. Po vyberovom konani bol menovany za riaditela Statnej mestianskej skoly dievcenskej a chlapcenskej v Brezne (1939 - 1945). Vykonaval funkciu skolskeho inspektora, riaditela OSS a ZDS v Brezne (1945 - 1969), v dochodku vyucoval v Hotelovej skole v Brezne.
Pocas SNP bol clenom ilegalneho podzemneho narodneho vyboru a Revolucneho narodneho vyboru v Brezne. Po vojne sa stal clenom Miestneho narodneho vyboru v Brezne, vykonaval funkciu zodpovedneho redaktora casopisu Horehronie, bol predsedom redakcnej rady pre spracovanie publikacie Brezno 700-rocne, poradca Pedagogickej rady pri okresnom narodnom vybore, clen Okresneho pedagogickeho zboru v Brezne a clen Pedagogickej rady poverenictva skolstva a kultury v Bratislave, odborarsky funkcionar a clen Muzealnej spolocnosti v Brezne.
Aktivne publikoval v pedagogickych casopisoch a bol spoluautorom a autorom historickych a pedagogickych diel.
Clenom Matice slovenskej sa stal v roku 1931. Bol predsedom ochotnickeho vzdelavacieho kruzku Stefanik (Hasprunka), ako clen (Vranov nad Toplou). V Brezne vykonaval funkciu clena vyboru miestneho odboru Matice slovenskej. Snazil sa o zastavenie upadku jednotlivca a rodiny, verejne vystupoval na roznych akciach usporiadanych miestnym odborom Matice slovenskej a podielal sa na organizovani Chalupkovho Brezna.
Zakladom pre jeho maticnu pracu, pre jeho vychovnu a pedagogicku cinnost v skolstve mu bola jeho vlastna kniznica, ktora obsahovala vyse styritisic zvazkov. Buducnost naroda videl vo vzdelanosti, a preto sa pricinil o zakladanie novych skol, obhajoval ich ciele a pracu pedagogickych zborov v Brezne a na Horehroni. Jeho celozivotna praca vo verejnych funkciach aj v skolstve bola ocenena viacerymi vyznamenaniami statnych a kulturnych organov.

Oto Baldovsky

Slovensko moje nedonosene, umrel tvoj hovorca. Jeho uz tiche telo neukladali tebe do zeme. Porozsypana pod jeho nebeskym zvonom Do svetovych stran je tvoja pahreba. Umrel ti basnik. Co vedelo si o nom, Ako sa roky modli za teba po cudzich kutoch..."

(M.Rufus: Dva pohreby Jozefa Cigera - uryvok)

Povolanim ucitel - duchom bard
(k 40. vyrociu umrtia Jozefa Cigera - Hronskeho)

Jozef Ciger Hronsky patri k najjasnejsim hviezdam duchovneho neba. Od tridsiatych rokov tohto storocia bol jednou z ustrednych osobnosti slovenskej kultury. Od roku 1933 posobil vo funkcii tajomnika Matice slovenskej a od 1940 sa stal jej spravcom. Ani po emigracii (cez Rakusko, Taliansko do Argentiny) sa jeho bdenie nad osudom slovenskeho naroda nevycerpava: je spoluzakladatelom zahranicnej MS, je cinny umelecky aj spolocensky. Ako spisovatel je vynimocny - vsetko co napisal, sa dostalo do zlateho fondu. Generacie vyrastli s jeho Smelym zajkom, Budkacikom a Dubkacikom, Sokoliarom Tomasom. Generacie nachadzali silu ducha tohto naroda v Jozefovi Makovi, v romane Chlieb, v Podpolianskych rozpravkach. Generaciam ziarila jeho laska v Andreasovi Burovi Majstrovi, generacie napominal Svet na Trasovisku." Kto kracal s Hronskym od detstva po hrob, bol naslovovzato pripraveny krajat si z chleba najvyssieho lietarneho umenia." (P.Stevcek)
Hronsky poznal aj nase Horehronie. Chodieval na Helpu za Brondom Rusnakom, zaznamenaval jeho rozpravanie a vznikli Brondove rozpravky. A v lete 1933 tu, v razovitom prostredi Helpy vznikol akoby jednym tahom roman Jozef Mak. Podava v nom obraz slovenskej dediny prostrednictvom hrdinu.
V rozhovore uz ako znamy spisovatel (1947) o svojom detstve hovori: "Prezil som krasne detstvo a rad ho mam i dnes. Nevodila ma guvernantka na prechadzky, zavse ani pecenych zemiakov nebolo dost na stole, ale za detstva som bol nesmierne bohaty. Deti z rodiny majitela pily museli sediet za oblokom, ked trochu zadul vietor, mali vselijake saty a topanky a bledli od zavisti, ked ma videli boseho brodit sa v potoku a schovavat si kabat pod most, lebo mi nebol treba. Srdce mi rastlo, ked som im mohol rozpravat, ze som pod rastubnou chytil pstruha, pod transmisiou v pilinach rohaca, ako som sa dostal v zamku az do vaznice, kde zatvarali detvianskych zlodejov, ako som usiel na Sliac na paradu, ako ma nahanali pltnici na Hrone, ako valcuju v zeleziarni plech, Iba to som im nepovedal, kolko strachu matka pretrpi, ked ma niet, a ako ma podvecer vyobsiva. Ale po veceri, ked mal otec nocnu sichtu, posadila si ma vedla seba a rozpravala mi, mnoho rozpravala, spievala, citala a nikdy by som sa jej nebol mohol odmenit za tie prekrasne vecery, i keby ma bola prezila..."
A Ladislav Tazky na uvod vedeckeho seminara o zivote a diele J. Cigera Hronskeho v juli 1990 v Martine okrem ineho o nom povedal: "Jozef Ciger Hronsky, moj krajan a ak uz nie moj literarny otec, tak aspon starsi brat, patri medzi prvych nasich literarnych velikanov, ktorych by sme mali poprosit o prepacenie, ze sme im nedovolili zit a tvorit v krajine, v ktorej sa narodili, ktorej rozumeli a ktoru ozdobili svojou litrarnou tvorbou. J.C. Hronsky bol prvy slovensky literarny emigrant, doslova utecenec. V rokoch, ked mal literarne - tvorivo zat, musel opustit dedicnu rolu, aby okusil tvrdy chlebik vystahovalca. V dalekom svete sam, inteligent, clovek svetovych myslienkovych parametrov, stal sa slovenskym Jozefom Makom, zrnieckom stratenym v Juznej Amerike, ktore sa velmi tazko ujimalo v cudzej pode ... Duch Jozefa Cigera Hronskeho, aj ked fyzicky opustil svoju vlast, teda za jeho zivota i po jeho smrti, neopustil Slovensko, mal svoje neodnatelne miesto v dusiach jeho byvalych i novych, takmer tajnych citatelov, jeho knihy a v nich jeho duch, mali svoje zive otvorene krypty, do ktorych schadzaju ti najvyspelejsi a najvernejsi citatelia, ktori sa dennodenne s nim mohli stretnut a porozpravat sa s nim. Hronsky je nas prvy literarny disident. Posledne jeho diela sa u nas nesmeli vydavat, alebo ak aj, tak s velkymi tazkostami. Ked som uvazoval o zostave dvanastich slovenskych literarnych novodobych apostolov, Jozefa Cigera Hronskeho nielenze vidim medzi nimi, ale vidim ho ako Petra a popri nom Frantiska Svantnera ako Pavla. Teto dvaja majstri polozili take zaklady slovenskej literatury, na ktorych sa dali stavat jej palace, ale bolo tam miesto aj pre slovenske pastierske koliby. Slovenskost, cez ktoru sa stali svetovymi, je to, pred cim sa hlboko sklanam."
A tak by sme mohli pokracovat v hodnoteni tohto vzacneho cloveka, mohli by sme citovat Jana Stevceka, Pavla Stevceka, Alexandra Matusku, Imricha Kruzliaka a mnohych dalsich, lebo dnes uz, chvalabohu, nechyba literatura o Hronskom ani nove vydania jeho diela. Vratime sa k jeho osobnosti este v buducom roku, kedy si vo februari pripomenieme 105. vyrocie jeho narodenia.
Jozef Ciger Hronsky sa narodil 23. februara 1880 vo Zvolene a zomrel 13. jula v Lujane. V auguste 1933 boli jeho telesne pozostatky, aj jeho manzelky prevezene na Slovensko a pochovane na Narodnom cintorine v Martine.
Pouzita literatura: Matovcik, Augustin: J.C.Hronsky. Zivotna drama. Martin, Osveta 1995. Matovcik, Augustin (zost.): Biograficke studie, c. 19, Martin, MS 1992. Mikolaj, Dusan: Tlejuce slnko. Bratislava, Print - Servis 1994. Stevcek, Pavol: Doslov, In!: J.C.Hronsky: Pohar z bruseneho skla, Martin. MS 1997.

A. Prepletana