Raz spoznal som nieco, co nebol clovek.
neopisem to, aj keby som chcel.
Vo vesmire hviezd milionov stoviek,
zlodej myslienok, svaty archanjel.
Nemohol som dychat, ako i nemozem,
ked uvidel som ju vtedy prvy raz.
A to, ze cely v sebe budem na noze,
ukazal az neskoro (ne)priatel moj cas.
Prilis som sa nechal uniest vzhladom jej.
Toto netiahlo ma vkrocit aj do utrob.
Zabudol som, ako drevo v ohni praska.
Na zajtra nemyslel som, ani na nadej.
Krasa zatienila jej este krajsie vnutro.
Diagnoza znela:" nekonecna laska"
Potom prisli noci, tazke, bez spania.
Zabudnut som chcel na tanec, velky hriech.
Nebolo k nemu spat, odvolania.
V tmavom buducne stracal sa mi smiech.
Ktory od vzdy vlastne ani nemam.
Ani mi ho viac nikdy natreba.
Zivot smutne krasny je kvoli vsetkym zmenam.
Len do pekla siroka cesta je a uzka do neba.
Kusok sveta prislo, ked raz nahodou
zistil som, ze ona tiez lubi duse.
Az vtedy zacal sa mi svet pomaly rucat.
Chvilu dychat vydrzi kazdy pod vodou.
No ja som mal k tomu z Amorovej kuse
zapichnuty priamo sip lasky do srdca.
Zil som napoly az celkom do nedavna,
kym nepovedal niekto:"od korena tni."
Skolonil som hlavu. Volby, neviem ci spravna.
prikaz zhora znel: "Zostanes navzdy smutny!"
Boze prosim Ta. Ak vobec niekde si.
Povedz. Existuje este zmysel pre mna zit?
Lebo mam pocit, ze trhaju ma psi
a srdce prestava mi pomaly uz bit.
Mam sa zmierit s tym, jak zvonar z Notre Dame
a ulozit sa spat do zubov zralocich.
Boze, preco vsetko, co som mal, si vzal.
Objednam si v "matke" kavu uz len sam.
posledne slzy padnu do nej mi z oci.
Postavim sa k muru a zvolam nahlas: PAL!