Z breznianskeho magistratu zly chyr svetom leti, ze za mestom vsade budu dve zbojnicke deti. Zly chyr z Brezna do Tisovca nema dlhu cestu, cujne ucho materino zachytilo zvest tu. Surovcova rodna mati cestou ruky spina, ponahla sa radnych prosit o milost pre syna. Cely svet nech z bezboznosti syna v reciach vini, jedina mat vierou zije, ze syn nie je vinny.
V roku 1990 sme akosi v navale diania sucasnosti celkom pozabudli na brezniansku pravotu spred dvestopatdesiatich rokov. Tohto roku po unave z diania sucasnosti si vari dozicime chvilky oddychu pri spomienke na udalosti, ktore sa bezprostredne dotykali Brezna i regionu zahrnajuceho vtedajsich sedem zup i prilahleho polskeho Podhalia.
Jedenasteho oktobra 1740 mestska rada na cele s richtarom v zmysle statutu o pravach slobodneho kralovskeho mesta vyriekla absolutne tresty nad zbojnikmi: Jakubom Surovcom (1715 - 1740), rodom z Tisovca, i Tomasom Gregusom (1710 - 1740 z Kubach (teraz Spiske Bystre) a odovzdali ich do ruk popravneho majstra na realizaciu rozsudku.
Popravny majster medzi 10. a 11. hodinou tohto isteho dna (utorok) s nevyhnutnymi pomocnikmi Surovcovu popravou vykonal, a to lamanim kolesom, polozenim na koleso a vylozenim na "spiciari" - stlpe vedla sibenice. Treba vsak poznamenat, ze Surovcovi "na primluvu zdejsich patrov piaristov" trest zmiernili na lamanie od hlavy. V registri trestnych moznosti jestvoval trest lamania kolesom od ruk a noh, co povodne brezniansky sud vyriekol.
Tomasa Gregusa, ze bol mensi "bezboznik" a preukazne zbijal ani nie tri mesiace, toho "len" obesili. Mozno aj na "primluvu" radneho Mateja Luciusa, u ktoreho Gregus az do Jana totho roku sluzil ako baca na Hrachoviskach.
Gregusovu popravu uskutocnili tri dni za Surovcovou - teda v piatok 14. oktobra 1740.
Obe popravy uskutocnili za pocetnej ucasti obecenstva, najma sluhov, pre ktorych mali byt ucinnou vystrahou pred odchodom do hor a vydanim sa na zboj.
Surovca i Gregusa chytili brezniansky drabi v druhej etape likvidacie obavanej skupiny v banickej krcme Na Polhore 16. septembra vo vecernych hodinach. Vtedy este dedina Polhora nejestvovala. V horach medzi Tisovcom a Breznom dochadzalo k castym prepadom furmanov a jarmocnikov, preto Zvolenska zupa nariadila breznianskemu magistratu, aby dal vybudavat v horach krcmu, cim sa malo zamedzit zbojstvam (lokalita Zbojska pripomina casy rozkvetu tohto "uslachtileho" remesla.)
Takmer mesiac trvajuce vypocuvanie Survoca i Gregusa, a to sposobom dobrovolnym i s pouzitim mucenia (in tortura) malo posluzit jednak na uplne zlikvidovanie Surovcovej skupiny, jednak pre pripady dalsich predvidanych zbojstiev. Ba veru posluzilo, lebo Liptovska zupa po roku sudila i posudila Martina Lopusiaka, bacu z Valaskej, a Martina Kratkeho, pohorelskeho bacu, za napomahanie Surovca a jeho skupiny.
Akokolvek sa feudalne vrchnosti sustredovanou pozornostou a drastickymi trestami usilovali zbojnictvo vykynozit, nepodarilo sa. Feudalizmus zanikol, a zbojnictvo ho "prezilo".
V Surovcovom pripade nejde o bezneho zbojnika, o akych sa hemzia zapisy vo feudalnych sudnych protokoloch. Svedcia o tom ludove povesti, piesne, svedci o tom i autorska skladba z konca 18. storocia. Naostatok aj taka skutocnost, ze ludova tradicia zaradila Surovca do Janosikovej druziny.
V suvislosti s breznianskou pravotou z roku 1740 uvadzam niektore menej zname skutocnosti. V roku 1935 publikoval univerzitny profezor Jan Vilikovsky v casopise Bratislava: Tri nejstarsi slovenski zbojnicke pisne. V obsiahlej studii a rozbore tychto pamiatok profesor Vilikovsky v poznamkovom aparate dakuje Karolovi Raposovi, skolskemu inspektorovi z Brezna, ze mu poslal odpis sudneho protokolu o vypocuvani Surovca i Gregusa.
Slovenska literarna veda sa priklonila k udaju Jiriho Palkovica a skladbu "O Surovec Jakubovi, zbojnikovi" povazuje za autorsku a za autora uvadza Dorda Durkovica.
Z autentickych dobovych dokumentov si dnes vieme utvorit hodnoverny a podrobny obraz o Surovcovi a jeho "diele". Pochadzal z rodiny komorskeho poddaneho v Tisovci. V roku popravy "mal asi" 25 rokov. Cervenovlasy, mimoriadne mocny parobok, v dospelosti s ciernymi fuzmi, presiel od detskej prace pri "stajeroch" (zeleziarske dielo v Tisovci) cez viacere sluzby k valaskemu remeslu, kde od prelietaveho honelnika dosiahol na kratky cas "hodnost" bacu. Zunoval valasky jednotvarny zivot a pustil sa po zboji. Najprv jednotlivo, neskor v trojclennych skupinach a koncom jari 1740 zorganizoval devatclennu skupinu na vacsie podniky.
Surovec i clenovia jeho zbojnickej skupiny mali "domovske pravo" po salasoch, najma po salasoch na Ciernom Hrone, ale ani istoty salasov ich neochranili pred osudmi prevaznej vacsiny zbojnikov.
A zbojnictvo? To je ako Hron. Moze menit koryto, posuvat breh vlavo, vpravo, ale Hron Hronom zostane, kym vody ludstva budu obmyvat tuto zem.

Frantisek Kreutz

Humorne i vazne

Breznanski maticiari sa stretli, aby si pripomenuli J. Cigera - Hronskeho (40. vyrocie umrtia). Hovorili sme s uctou o osobe, ktora casto chodila do terenu, do miest a dedin (maticny pracovnik, spisovatel) a usmevne prihody sa ocitli v jeho notesiku. Jednu odcitujme: "Kopaniciar predaval na jarmoku drevene lyzice, varechy, habarky... Sused sa mu prihovori:
- Tak akoze sa ti predava, ako?
- Len tak po doktorsky.
- A to je ako?
- Kazde dve hodiny jednu lyzicku."
...

Sedime vo vestibule zakladnej skoly vo velkom meste. Cakame na tretiacku. Medzitym ziaci dvere otvarali a SAMO zatvaralo. I stalo sa. Domov sa ponahlal chlapec s "ruksacikom" na chrbte. Odchyli dvere, telo sa pretlaci, ale SAMO tasku prikvaci. Skolak sa vrati a zo seba vyda: -Sproste dvere, aj ked ste skolske!
...

Ciernohronskemu vlaciku do stovky rokov nechyba vari ani desiatka. Tazko napisat cislo, za ktorym by sa skryvali kubiky gulatiny zvezene a prelozene na prekladisku dreva v Hronci.
Lesna zeleznicka dobre sluzby robila i v case SNP. Do dolin vyvazala pre ludi v horach proviant, municiu. Desiatky robotnych ruk naslo pri nej pracu. Zamestnava ich aj dnes len tie desiatky schudobneli, ale su vzacne. Rusniky prenikavo piskali pred kazdym krizujucim prechodom a zo seba vypustali bielu paru a vonajuci modrasty jedlovy, bukovy dym.
Aj dnes su zive kolajnicky tiahnuce popri toku riecky z Balogu do Hronca. Vo vagonikoch cestujuci. Vlacik raz vezie detsku vravu, inokedy cudziu rec, ba obcas zaznie i spev rodinneho vyletu...
Ked hosti vezie motoracik, tak je hoja hoja, ale ked rusen, dychat sa neda. Dym z uhlia, pozitok z vezenia, pozorovania prirody nuti oci pritvarat...Aj uhlie, aj drevo je v sucasnosti drahe, ale...
Minulost bola sice tazka, vona dymu z dreva atraktivnejsia. Zi zeleznicka!
...

Odpadove kose - kontajnery hned za rana otvaraju hladave ruky. Vyberaju, vyberaju, rozhadzuju, nepozbieraju, vrchnak kosa nezatvoria. V nedelne rano sla mlada deva domov z nocneho "vyletu". Dolujuci natrcil k nej ruku a ... "Prispejte korunkou, prosim, sestkrat som nemal ranajky. "Vy ste ozaj uzasny", - povie deva. "Kiezby som ja mala taku silnu volu ako vy. Nemusela by som saty presivat". I posli svojou cestou.
...

Nizke Tatry. Juzny svah. Tam v objati kosodreviny, na chladnej zulovej skale pamatna tabula. Puknuty zvon. Pripomina spisovatela F. Svantnera. Turisti sa pristavia, v tichosti postoja, uvazuju, hladaju odpoved na otazku: Preco az tu, v tejto nadmorskej vyske? Svantner mal rad hory, vyhlad na doliny, okolite kopce, strane. To vsetko ho naplnalo myslienkami, ktore vkladal do literarnych diel ako Nevesta hol, Malka...
Sme v horach! Cas je augustovy. Puknuty zvon odraza slnecne luce na tie hory a doliny, v ktorych pred rokmi sa s ludskou recou miesala rec pusiek, samopalov. Frantisek Svantner ako jeden z prvych v slovenskej proze reagoval na druhu svetovu vojnu a SNP. Hovoria o tom novely Dama, Knaz, Sedliak.
Smutno je cloveku aj preto, ze krasnu slovensku prirodu vnimal nie cele styri desatrocia.
...

Zakladna skola. Velka prestavka. Ziaci "korzuju" po chodbe. Do tejto pohody vbehne z triedy ziak - tretiak a "turuje" mercedes. Robi mysicky pomedzi ziakov. Dozorkonajuci ho pristavi: "Sem kluce od auta"! Nastala chvilka ticha. Po nej ziak - vodic startuje svoju "masinu".
- Ako to, suhaj, ved kluce mam ja? - oslovi ho pani ucitelka.
- Mam predsa rezervne, - vynasiel sa chlapec a ...
Skolsky zvoncek ohlasil koniec prestavkovej pohody.