K 50. vyrociu umrtia Frantiska Svantnera

Aj ked breznanski maticiari a turisti 50. vyrocie umrtia Frantiska Svantnera, vyznamneho rodaka nasho regionu, uctili uz v predstihu v prvej polovici augusta, lebo chceli zavcasu upozornit a dat priestor milovnikom hor a literatury, aby v uplynulych mesiacoch krasneho pocasia, vhodneho na turistiku, navstivili aj miesta v Nizkych Tatrach, kde sipsovatel chodieval a kde miesta jeho inspiracii pripomina pamatna tabula - puknuty zvon na Kosodrevine. Brezno, Bystra a Myto pod Dumbierom, si posledne desatrocia pravidelne pripominaju vyrocia Frantiska Svantnera. Preto aj citatelia nasho Horehronia uz poznaju kratky zivotny osud spisovatela a dufame, ze aj jeho prekrasne dielo. Dajme teraz slovo povolanejsim: spisovatelovi - kolegovi autora a literarnemu vedcovi. V oktobri pred tridsiatimi rokmi sa v Brezne, v Bystrej a v Myte konali Dni Frantiska Svantnera pri prilezitosti 20. vyrocia jeho predcasnej smrti. Desiateho oktobra 1970 odhalili aj pamatnu tabulu na jeho rodnom dome v Bystrej. Prejav mal spisovatel Jozef Horak, ktory okrem ineho povedal: "... Ale neda sa nic menit na jeho smutnom, tragickom osude, ked ho vichor, v ktorom... zem sa kyvotala, obloha lamala... - ako sam pise v jednej svojej novele, zotal. Vytrhol vichor tento plodny strom literatury slovenskej, slovom urodny a s dobrym ovocim skor, ako sa mohol rozvinut do plnej vysky, sirky a krasy. Zivot vsak mava take cesty a taku urcil aj Frantiskovi Svantnerovi. A hadam preto mu dal taky osobitny pohlad na slovensky svet a zivot. Preto mu dal schopnost dovidat z tych hlbokych dolin az po vysky tatranskych razsoch... tento Pohronec videl naozaj opachy nedoziernych skal. A videl aj opachy ludskych tvorov vyzdvihnutych z prachu zeme... a videl a poznal i ako jedni vitazia, druhi padaju, a videl aj tretich, cudzopasiacich na tele naroda. A ako tento svet prirody a ludi videl, tak o nom povedal aj vo svojom diele jasno a prenikavo, pravdivo, slovom az citlivym, inokedy tvrdym... Frantisek Svantner poslanie, o ktorom hovori Ludovit Stur, plnil..."
V ostatnych mesiacoch v Slovenskych pohladoch prebieha anketa Moj svetovy a slovensky roman 20. storocia. K svojim literarnym laskam sa vyznavaju osobnosti slovenskej kultury, vedy a literatury. A takmer vsetci medzi naj - romany (slovenske) 20. storocia zaraduju prave F. Svantnera. Ponukame vam cast vyznania literarneho vedca Andreja Cervenaka (SPC.5/2000):
..."Je vela kvetov v zahrade slovenskej literatury, vela detsky cistych oci, ktorymi nas zahradnici pozyvaju pozriet sa na tento bozi svet - Zivy bic, Atomy bohov, Namestie svatej Alzbety, Amenmaria a dalsie. Lenze, ak by som mal odtrhnut iba jeden a polozit ho k pomniku vsetkych slovenskych vitazstiev i porazok v 20. storoci, bude to roman ako piesen piesni - Nevesta hol. Nejde mi o jej pribeh, ale o archetyp (pratyp) duchovnej aktivity, ktorym je nesmierna citovost, genialna prosta obraznost. Splyvanie a splynutie cloveka s prirodou je obrazom bozskej tvorivosti i moralky cloveka, symbolom mladosti slovenskeho naroda, jeho rustikalneho bytia, ktore, bohuzial, v priebehu jedneho storocia dospelo k ekologickemu kolapsu. Frantisek Svantner uz v prvej polovici storocia vycitil konflikt medzi racionalnym a emocionalnym, pragmatickym i romantickym principom bytia, ktory moze mat nedozierne nasledky, a postavil sa na stranu hlbinnych, bytostnych sil zivota a cloveka. V akte recepcie Nevesty hol clovek dneska moze regulovat svoje zmysly, reflexy, prastare energeticke centra, spajajuce cloveka s Vesmirom, Prirodou a Zivotom ako takym. Co zostava clovekovi, ktory je presvedceny, ze mu uz nic nezostava? - Zivot! Najkrajsia bohyna na Olympe bozskych i ludskych nadeji, pretoze nic krajsie doteraz nepozname. Zostava nam iba viera. Lenze viera je predstupnom poznania, pralatkou vsetkeho sucna, k comu vyvoj predurcil zmysel svojho smerovania. Preto ta Hosana Zivotu a Neveste hol, preto na Olympe nesmrtelnosti chcem vidiet tento roman o prazmyle a pralatke Slovenska a Slovakov..."
A co my rodaci? Na nas je, aby sme dielo Frantiska Svantnera propagovali, citali a sirili hlavne medzi mladou generaciou, a tak sa vracali k jeho odkazu a k nasim korenom. Citanim jeho diela, ale aj novymi vydaniami si najlepsie uctime jeho pamiatku.

A. Prepletana

Ked si, zbojnik, taky pan

(Pokracovanie)

Co mohol? Ako pomohol Michael Lucius? Nic nemohol, nepomohol, co aj richtarcil. Napokon predsa - dal poznacit mestskemu pisarovi, ze toho a toho poctiveho majstra platennika na spiatocnej ceste z vyrociteho jarmoku ozbijali na tisovskom Dieli o tridsat toliarov.
Majster Marcek zbadal na richtarovom spravani, ze niet nadeje na toliare. Preto sa vacsmi spoliehal na platennicku rukodielnu. Od jarmoku po jarmok sa strbina v majstrovej truhlici zabrusovala, takze zabudal na tisovsky Diel. Odcudzene toliare si pripominal len vtedy, ked reci preskocili na obavanu Surovcovu druzinu. No aj vtedy sa majster Marcek skor vystatoval, ako lutoval. Ze veru on stretol smeleho parobka, ba keby sa nechcel vyhnut zbytocnym priekom, veruze by ho bol za usi vytahal a patricne vyskolil. Ozelel majster Marcek tridsat toliarov s dajakymi drobnymi, ked sa dozvedel, ze Surovec si vysypal do tanistry aj okruhlejsie sumy, a v dukatoch.

...

Zaciatkom oktobra 1740 pricvalali do Jelsavy dvaja breznianski drabi a rovno za majstrom Marcekom s pismom od richtara. Nechcelo sa velmi jelsavskemu majstrovi, ale sa uz len pobral, lebo v pisme stalo, ze ma predstupit pred sudny senat ako poskodeny a sucasne aj ako svedok.
Sychravy smutny den pod mrakom padol na siedmeho oktobra, ked majstra Marceka vopred posadili do temravy v kute sudnej siene. Clenovia breznianskej spravodlivosti to narocky zariadili, aby majster Marcek vsetko videl, pocul, ale aby nebol sudenemu na ociach.
Dvojica mocnych a ozbrojenych drabov priviedla Surovca. Tazko kracal, prekazali mu nepohodlne klady na nohach a strkajuce retiazky na rukach. Poblednuty, vychudnuty kapitan zbojnickej druziny s roztatym plecom v spinavej, roztrhanej a skrvavenej koseli zastal pred tvarami breznianskej spravodlivosti.
Richtar Engler ako predseda sudu kladol prisne otazky a pisar usilovne zapisoval.
- Majstra Joannesa Marceka ozbijal Martin Poliak a Lauren, vari toho isteho mena, ale ja som pritomny nebol, - slabsim, ale rozhodnym hlasom vyhlasil Surovec.
Aj v dalsich odpovediach popieral Surovec ucast na zbojstve v horach medzi Breznom a Tisovcom. Na mnohe prietahy vstupi do vysetrovania starsi a vznetlivy radny - Michal Lucius.
- Poctivy majster Marcek, poznavate tu pritomneho priestupnika Jakuba Surovca?
Majster nesmel predstupit pred sudny senat a zboku sa prizeral do osvetlenej zbojnikovej tvare.
- Ctihodny pan richtar, slavny senat brezniansky, ci je Surovec, ci Nesurovec, to neviem, ale viem, ze je on z tych troch, ktori ma ozbijali na tisovskom Dieli.
- Ako som vas mohol ozbijat, ked som v tom case bol valachom na Hrochoti!
- Kde si bol valachom, to neviem, zato sa velmi dobre pamatam, ze ty si skocil a zastavil moj zaprah, ked sa kone zlakli vystrelu. Ba ty si sa mi vysmial, ked som vysypal drobne peniaze do tanistry takemu poslabsiemu a denglavemu parobkovi...
- Martinovi Poliakov! - naruzivo zvolal Surovec, - aj ja sa pamatam, ze ste Martinovi Poliakovi...
Prisediaci radny Lucius sa obratil usmiatou tvarou k richtarovi. Ten na velavravny pokyn prerusil vypocuvanie. Po kratkom preruseni sa pobrali so svedkom Marcekom do pivnicnych miestnosti pod radnicou, ktore z pripadu na pripad sluzili za muciaren.
Surovcove klady na nohach pripevnili do hakov zadrvenych medzi skalami muriva a retiazku na rukach zavesili na skripec. Pomocnik na povel bystrickeho popravneho majstra zacal pritahovat prevodove koleso. Ked richtar a predseda sudneho senatu vybadal na Surovcovej pokrivenej tvari ucinok, zopakoval otazku.
- Vyznavam, ze som pri ozbijani Joannesa Marceka bol pritomny, no vyhlasujem, ze sme mu inac neublizili...
- To je pravda, ctihodni pani! Ublizit mi neubli... - majster Marcek nedokoncil svedecku vypoved. S tupym hrmotom spadol v mrakotach na zem.

Dobre skutky

Volam sa Peter Vrana. Byvam v prekrasnej, hornatej obci Pohronskej Polhore. Mam 11 rokov, navstevujem zakladnu skou (v nasej obci). Som ziakom 5.B triedy.

Hoci som este maly, chcel by som, aby sme sa vsetci v triede, v skole, v dedine navzajom mali radi a pomahali si. Proste robili dobre skutky. I ja sa o to snazim, nieco vam o tom napisem.

Pred Velkou nocou som rodicom doma pomahal, mame pri upratovani, hlavne svojej izby, otcovi pri cisteni dvora, zahrady. Starkej som ochotne urobil nakup v obchode, pohrablickoval zahradku. Pretoze bol cas jarnych prac, snazil som sa pomahat i pri orani, sadeni a siati v zahrade a na poli. Teraz mozem pomahat len po vyucovani a vo volne dni. Cez letne prazdniny pomozem ovela viac. No nielen pomoc pracou, ale i pekne slovo, ochota, usmev su dobre skutky. I ja sa nadalej budem o to snazit.