Pred stopatnastimi rokmi 22. oktobra 1885 v Driencanoch zomrel znamy folklorista, narodpisec, redaktor, basnik, prekladatel a hlavne zberatel ludovej slovesnosti, najma povesti a rozpravok slovenskeho ludu. V rokoch 1853 - 1855 bol v Brezne kaplanom u Jana Chalupku. Ako autora Slovenskych povesti ho pozname a poznavame uz viac generacii, preto si ho teraz priblizime ako otca.

"Matka Jana Cajaka starsieho, rodena Adela Medvecka bola dcerou evanjelickeho knaza Samuela Medveckeho z Velkej Slatiny. Vydala sa za Jana Cajaka, evanjelickeho knaza a sturovskeho basnika (1830 - 1867). Zomrel mlady, 37 - rocny v Liptovskom Sv. Jane, kde je aj pochovany. Zostal po nom stvorrocny syncek - Jan Cajak. Adela Cajakova, rodena Medvecka sa druhy raz vydala za vdovca Pavla Dobsinskeho (1828 - 1885), tiez evanjelickeho knaza, spisovatela, prekladatela, redaktora a vzdelanca v roku 1867. Narodili sa im synovia Vladimir a Ludovit. Pavol Dobsinsky s otcovskou laskou vychovaval aj tretieho syna - sirotu Jana Cajaka, ktoremu nahradil otca. Ich starostliva a laskava matka Adela Dobsinska viedla chlapcov ku krestanskej laske, znasanlivosti, obetavosti. Pavol Dobsinsky im dal pevny mravny zaklad do zivota, pokoru, skromnost. Vzdelaval ich a jeho spravodlivost, citlivost, cestnost a vzdelanost aj z nabozenskeho hladiska stali sa prikladom pre jeho troch synov. Zili vo velmi skromnych pomeroch v Driencanoch. V obci s okolo sesto dusami. Fara nebola bohata a predsa synovia vystudovali a uplatnili sa v zivote a cestne obstali."

Z listu P. Dobsinskeho, ktory pisal po madarsky v zaujme svojho nevlastneho syna, spisovatela Jana Cajaka st.:

"Moj chovanec, Jan Cajak, po uspesnom absolvovani piatich tried gymnazia sa rozhodol nastupit ucitelksu drahu a ja som ho dal zapisat do luceneckej statnej preparandie, kde v skolskom roku 1879/89 ako absolvent 1. rocnika z mravov a vseobecne ziskal dobre znamky (z 5 prdmetov vybornu, zo 6 dobru). Ale v beznom skolskom roku 1880/81 sa stal taky smutny pripad, mna ako otca velmi zarmucujuci, ze moj chovanec - nie ako iniciator alebo zodpovedny za vacsiu cast udalosti, napriek predchadzajucim opomenutiam svojich druhov sa tak daleko ukvapil, ze si zaobstaral na citanie slovenske literarne knihy a so svojimi spoluziakmi madarskej narodnosti sa pustal do politickych debat. Profesorsky zbor povazujuc tamto za tajny citatelsky kruzok; to posledne zasa za sirenie myslienok nezhodujucich sa zo statnymi zaujmami, prisudil mojmu chovancovi ceousilium abeundi, mojho chovanca prepustil domov s osvedcenim, ze do 21. marca 1881 ako student II. rocnika sa usilovne zucastnil na prednaskach s nalezitym prospechom. Este smutnejsie bolo, ked neskorsie zvysili tento trest na zaklade rozhodnutia madarskeho ministrestva nabozenstva a skolstva c. 10579 v beznom roku zo dna 30. septembra tym, ze mojho chovanca vylucili z luceneckej statnej preparandie a sucasne mu vydali vysvedcenia z gymnazia a za skolsky rok 1879/80 aj z preparndie. Kedze moj chovanec je vyluceny z tejto preparadnie, hadam neostanu pred nim zatvorene navzdy vsetky ostatne, napriklad cirkevne preparandie? Ba co viac si myslim, ze ked z jednej strany bez akehokolvek upozornenia alebo napomenutia nam dali citit prilisnu prisnost disciplinarneho trestu, mozem z druhej strany ocakavat od nasich luteranskych katechetov zmiernenie tohoto. Lebo ak sa moj syn pomylil, jeho omyl nie je nenapravitelny a ja dufam, ze poucujuc sa na tomto pripade ostne aj nadalej na tomto chodniku, po ktorom som ho sam viedol a aj vediem: na cestu moralky, cti a usilovnosti, pri svojej slovenskej narodnosti na ceste umiernenosti a laske k vlasti. Skusenost radi a buducnost mojho syna kaze prave za tymto cielom poslat ho co najdalej od miesta potknutia. S uplnou doverou a hlbokou uctou sa obraciam preto na urodzeneho pana riaditela preparandie s prosbou o prijatie mojho syna v buducom skolskom roku. Racte mat pri posudzovani mojej ziadosti pred ocami nie natolko zmylenie sa mojho syna, ale viac situaciu rodica a jeho starost, a moju ziadost priaznivo pijat, riesit. V pripade prijatia mojho syna sa zavazujem niest vsetky vydavky - za skusky, skolne, bez naroku na veskere dohodenia. Hlboko zaviazany ostava s uplnou uctou a pozdravom."

Citovana stat aj list P. Dobsinskeho je z clanku Edity Cajakovej "Tri generacie jedneho roku z Narodnej obordy z 19. januara 1966. Edita Cajakova, manzelka Jana Cajaka ml. uz niekolko desatroci s prikladnou doslednostou spracuva nielen archiv svojho manzela, ale aj rodu Dobsinskych a Cajakovocv.

Vybrala A. Prepletana

Kovac - Kovacik, minulost a pritomnost

V Horehroni z 3. maja ma zaujal clanok Stefana Giertliho s nazvom Kovaci, kde popisal jedno z remesiel, ktore malo vyznamne postavenie v zivote obyvatelov obci v minulosti. Nazov remesla pri vzniku matrik bol velmi casto inspiracou k priezvisku jednotlivca a jeho rodiny. Je logicke, ze tak tomu bolo i pri kovacoch. Predmetom mojho prispevku je, ako z kovaca vzniklo najrozsirenejsie priezvisko v okoli - Kovacik. Myslim si, ze tato perlicka si zasluzi pozornost uz aj z toho dovodu, ze telefonny zoznam UTO Brezno obsahuje az 180 mien - rodin Kovacik-ova.

Moje kompetencie vychadzaju z viacrocneho zberu udajov o mojich predkoch a sposobe ich zivota v tomto regione. Zdrojmi informacii su historicka literatura tykajuca sa regionu, Statny oblastny archiv v B. Bystrici, maticne urady, farske kroniky... Vyustenim mojho snazenia je rodostrom mojej rodiny od roku 1730. Podrobne zmapovanie mojej rodinnej vetvy mam od roku 1849 a predstavuje okolo 1200 jednotlivcov a ich rodin - cize slusnu horehronsku dedinu, roztrusenu vsak po celom Slovensku, Cechach, USA... Mojim snazenim je ziskat dalsie kontakty a podnety pri zmapovani a rozvijani kovacikovskeho rodu.

Prvu zmienku o Kovacikovcoch nam zanechal Stefan Petrus, investovany za farara v ciernohronskom Balogu v roku 1810. V roku 1818 dokoncil napisanie latinskej kroniky obce "Historico - Statistica..." a v nej uviedol, ze "Kovacikovci su potomkovia Lukasa Muranskeho, kovaca, ktory prisiel z muranskych zeleziarni. Jeho potomkov nazyvali kovacmi."

Predpokladam, ze pristahovanie sa kovaca Lukaca do doliny Cierneho Hrona sa uskutocnilo pred rokom 1700. Dovodom bola pracovna prilezitost v obci, ktoru na zaklade rozhodnutia dolnorakuskej kralovskej komory okolo roku 1560 zalozili kolonizovani skuseni drevorubacski majstri z Rakuskych Alp (Schwander, Axt, Gurtl, Stulreiter, Thurn...). Obec sa rozvijala vdaka rozkvetu drevorubacskeho remesla a splavovania dreva pre kralovske banskobystricke mediarske hute. Neskor tato vybudovana cesta z Ciernych Handlov a dostatocna zasoba dreva mala vplyv na rozvoj zeleziarni v Hronci, ktore uz okolo roku 1740 patrili k najvacsim v Uhorsku. Taktiez pred 160-imi rokmi priaznivo ovplyvnila vznik Zeleziarni Podbrezova. (Zeleznica medzi B. Bystricou a Breznom sa zacala stavat iba v roku 1882). Pokial ide o spominane "murarske zeleziarne", autor mal zrejme na mysli Tisovec. V Tisovci sa uz v 17. storoci dolovala zelezna ruda, vyrabalo a spracuvalo zelezo.

Vztah drevorubacov a kovacov bol vzajomne previazany. Kazdy drevorubac rocne dostaval pridel zeleza na pracovny riad (sekery, spaldy, capin...). Jeho vyrobu a opravu, ktoru mu vykonaval kovac, si vsak musel zaplatit.

Pred vznikom matrik jednotlivci nemali oficialne prezvisko. Breznianska matrika, do ktorej zapisovali aj handelcov ako filialnych farnikov, sa zacala pisat v roku 1656, ale bola pre spory medzi evanjelikmi a katolikmi nepresne a nedosledne vedena. Vlastna matrika ciernohronskych Handlov sa datuje len od zalozenia fary v osade Kram v roku 1787.

Potomkom kovaca Lukasa, zrejme tym, ktori ostali verni kovacskemu remeslu, sa prezyvka alebo primenie Kovacik muselo pozdavat, len tak sa mohlo stat, ze si zacali zapisovat do matricnych knih narodeni, sobasov a umrti priezvisko Kovacik.

Kovacikovci boli, ako sa zda, zrucni kovaci, lebo sa uplatnili viaceri. Praca vo vyhni bola sice tazka, ale spolocensky vaznejsia a pod strechou teplejsia, ako robota drevorubacov v hore. Tento moment je popisany aj v poviedke Duro Kovacik Peniazkove z knihy Frantiska Kreutza Helpianska bosorka. Autora inspirovala skutocna udalost, ktora sa odohrala na Ciernom Hrone v roku 1817 a jej hlavnymi aktermi boli kovaci, Michal, Martin Kovacikovci a ich brat drevorubac Juraj. Vsetci boli sucasnikmi J. D. Matejovie a naviac vyrastli na jednej ulici v osade Dobroc (dnes Ulica J. Dekreta - Matejovie).

Ako rodostrom Kovacikovcov pribudal a kovacmi chceli zostat, tak si museli hladat pracu na okoli, ale iba v takych obciach, kde kovaca nemali. Treba si uvedomit, ze v tom case nie kazdy mohol ist, kde sa mu zachcelo. Migracii obyvatelstva branili vtedajsie socialne pomery - najma nevolnictvo, ktore bolo oficialne zrusene v roku 1848. Nevolnik bol trvale priputany k panovej pode, nesmel sa slobodne odstahovat. Na sobas potreboval suhlas zemepana... Udolie Cierneho Hrona bolo sice slobodne uzemie podliehajuce zaujmom viedenskej komory, ale skutocnym majitelom tohto uzemia boli az dvaja. Po strane Cieneho Hrona blizsie k Breznu patrili mestu Breznu, opacna strana patrila lupcianskemu panstvu. Obidve panstva si strazili svoje zaujmy.

To, ze kovaci Kovacikovci vyhladavali pracu so zelezom, mozem dolozit z viacerych zdrojov, takze nemoze ist o nahodu: supis obce Dubova v roku 1822 - Jozef Kovacik -" Do kovacov" povolanim kovac, mal pat deti; Bacuch mal na zaciatku 19. storocia iba 35 domov a pristahovali sa sem remeselnici: kovac Kovacik a mlynar Medved; Michalova okolo roku 1850, v supise pracovnikov pri obsluhe vysokej pece a vyrobe uhlia; zeleziarsky hamor v Bystrej v polovici 19. storocia, v zozname pracovnikov je aj Kovacik; zeleziaren v Kramlisti pri Jaseni v roku 1821 uvadza Ondreja Kovacika s dvoma detmi. 

Prirodzene, ze nie vsetci Kovacikovci boli len kovaci. Obce potrebovali len jedneho, pripadne dvoch kovacov, ostatni sa museli chytat roboty drevorubacov, rolnikov... Dokonca po roku 1848 sli do okolitych obci zeliari predavat svoju pracu nemajetnych pracovnikov (vid supis obce Raztoka v roku 1869 488 obyvatelov, zeliar Kovacik). Pre uplnost dodavam, ze poslednym kovacom v C. Balogu - Dobroci bol Jozef Kovacik "Kovacove" a svoju cinnost ukoncil okolo roku 1960. Tym zanikla stala kovacska smikna, jedno z centier dedinskeho zivota a klasicka kovacska praca sa stala legendou pre rozpravky. Kovaci su na to, aby podkuvali. Tak zacali aj Kovacikovci, postupne vsak zanechali kladiva a dali sa vzdelavat. Dnes su sami podkuti - vzdelanim. Su inzinieri, pravnici, lekari, ucitelia a odbornici vo vsetkych oblastiach spolocenskej cinnosti na vsetkych svetovych stranach.

Z rodostromu, ktory sa mi doteraz podarilo zostavit, by som mohol uviest niekolko osobnosti, ale aj zivotnych pribehov. Pre spestrenie aspon jeden. V roku 1911 odisiel za pracou do bani v Pensylvanii v USA z osady C. Balog - Dobroc Ondrej Kovacik s manzelkou a dvoma detmi. Mali devat deti, takze Kovacikov rod sa uchytil aj za oceanom (anglicky Kovacik). Ondrej v tazkej praci v bani v roku 1935 oslepol. Zomrel v roku 1965. Kazdy mame svoj osud. Ondrej aj napriek tomu svoju rodinu ochranil pred dvoma svetovymi vojnami, ktore priniesli ovela vacsie utrpenie celej Europe. Vetva Ondreja v USA ma dnes vyse osemdesiat clenov. Nikto z nich sa na Slovensko nevratil, ale viaceri si s nimi dopisujeme. Jeden zo synov vsak predsa - Charles (Karol), narodeny v roku 1925, ako prislusnik letky anglo - americkych vojsk zucastnil sa na bombardovani rafinerky v Dubovej. Stalo sa to 20. augusta 1944 v nedelnych dopoludnajsich hodinach. Znicili prevazne zasoby pohonnych hmot. Lietadla, ako to bolo zdokumentovane, preleteli aj ponad rodnu obec jeho otca - Cierny Balog. Bolo to v case, ked jeho bratranci na zemi sa pripravovali na otvoreny boj za oslobodenie v SNP. Aj taketo strety prinasa zivot.

V roku 1998 sme do mesta Altoona v Pensylvanii poslali novoknaza Jozefa Kovacika. Pekne to vystihol na vysviacke na namesti v Brezne dna 5. jula 1998 Ing. Rafael Ambros, ked povedal: "Amerika nam dala Mac-Donald a my Slovaci im posielame Mac - Jozef Kovacik." Zrejme mal na mysli vypomoc v duchovnom podkuti a pozdvihnuti Ameriky.

Kovacikovcov obchadza literarny duch. Najviac z neho nacerpal nas rodak a pribuzny, spisovatel Peter Kovacik. Motiv cerpa hlavne zo svojho rodneho okolia a ma dar, ked aj vazne temy vie pretkat humorom. Prikladom je historicka divadelna hra Krcma pod zelenym stromom, ktoru sme mohli opakovane vidiet aj za ucasti autora v podani domacich hercov divadelneho suboru Jana Chalupku pri prilezitosti Dni mesta Brezna. Spisovatel nasiel recept, ako by sa dala riesit prazdnota a beznadej v nezamestnanosti, ktora mnohych trapi aj teraz. Chcel by som citovat repliku, ktoru ustami Ladislava Vagadaya povedal nezamestnany ozran Repan: "Predkovia su na vine, lebo sa dali vytlacit pod Tatry. Keby sme pri mori byvali, aspon by sme ryby lapali."

Kovacikovci nechybaju na ziadnom kulturnom a spolocenskom podujati v meste Brezne. K mestu sa stavaju ako roduverni Breznania. Malo to odraz aj na slavnostnom zastupitelstve v sobotu 7. oktobra. Primator Ing. Vladimir Fasko pamatnou medailou ocenil rad osbnosti, ktore sa zasluzili o rozvoj sportu v Brezne. Z mojho sirsieho rodostromu medzi nimi boli : Ing. Milan Kovacik, veduci detasovaneho pracoviska MTF STU v Brezne za dlhorocnu organizatorsku pracu, najma pri oraganizovani maratonu v Brezne, Peter Gasperan, podnikatel - fotograf, z rodiny Kovacik po matke, prebornik v drahovom golfe, ucastnik ME v Milane v roku 1988, trener juniorskych reprezentantov. Na podujati bol pritomny aj dochodca Jan Zemko z rodu Kovacik po matke, dlhorocny organizator najma behov na lyziach, po stopach ucastnikov SNP, pravidelny ucastnik Bielej stopy SNP v kategorii priamych ucastnikov SNP.

Niektori Kovacikovci sa chytali pera a podkuvaju tym, ze prezentuju svoje nazory po novinach. Pricom su vlastne na verejnosti v anonymite. Je tu fakt, ze znacne rozsirenie Kovacikovcov po okoli zvysuje frekvenciu rovnakych priezvisk a mien. Napriklad meno Milan Kovacik sa v poslednom case vyskytuje pod clankami v tyzdennikoch Horehronie alebo Plus 7 dni. Clovek ide po ulici a pytaju sa ho:"Ty si to napisal?" - Nie! "Tak, potom kto?" Telefonny zoznam obsahuje pat Milanov, ja ich poznam sedem. Anonymita je dokonala. Urcite su medzi nami jednotlivci, ktori dokazu respektovat nazory inych, aj ked s nimi nie vzdy suhlasia. Su to vsak pocity na moznost zneuzitia, ze niekto moze nazory ineho pripisovat druhej osobe s umyslom bez jeho vedomia ho stavat do ineho svetla. Preto pre jednoznacnost sa zda, ze aj v uradnom styku sa bude musiet prejst na dalsie doplnkove oznacenie - primenie, ako je to vo viacerych obciach Horehronia. A stojime pred rozhodnutim ako v 17. a 18. storoci, ked oznacenie jednotlivcov Jan, Jozef, Milan... Nestacilo a muselo sa doplnit priezviskami. Dnes uz ani priezviska nestacia. Preto znova ziadame upravu matrik, alebo si to poriesime tolerantne medzi Milanmi Kovacikovcami? Ziada si to uskutocnit spolocne zoznamovacie party, na ktorom by sme sa s nam neznamym Milanom Kovacikom - s jednym alebo viacerymi s dovolenim, dohodli na rozlisovacej identifikacii a v pripade spolocnych korenov zaradenim aj do rodostromu.

Pre uplnost dodavam, ze udaje, ktore uvadzam v clanku, v pripade zaujmu mozem preukazat.

Ing. Milan Kovacik, poslanec mestskeho zastupitelstva

Dobre skutky

Ako u nas horelo

Volam sa Misko Fizik. Mam osem rokov. Chodim do II. triedy Zakladnej skoly v Jaseni. Chcel by som sa s vami podelit o pribeh, ktory sa stal. Stalo sa to raz vecer. Mama sa kupala a starky spal. Oco bol v robote. Ja s mojim bratom sme pozerali televizor. Zrazu nam zhaslo svetlo. Povedal som to starkemu. Starky si myslel, ze to zhasla mama. Tak som siel na chodbu a pocul som v spajzi hukot. Otvoril som dvere. Na povale som uvidel svetlo. Horela nam povala. Rychlo som utekal za mamou. Mama hned zavolala hasicov. Kym prisli, vsetci sa snazili poziar uhasit. Ujo poziarnik ma pochvalil. Povedala mi to moja mama. Lebo nas zobral ujo sused. Zhorela nam postielka, kocik a hrada na povale. Este bolo dlho citit dym. Vcera sme boli s bratom na poziarnickyh oslavach, kde sme sa hned prihlasili do poziarnickeho kruzku, vola sa Plamienok, a tym sa splnilo ciastocne moje zelanie. Ked vyrastiem chcem sa stat profesionalnym poziarnikovm. Preto, ze chcem pomoct inym.