28. NOVEMBER 2000 Strana 7

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

...

Kroky k Silanovi

Odvtedy presli tri desatrocia. Byt vo Vazci, v dedinke, ktoru do sveta poslal na obrazoch maliar Jan Hala, spisovatel Stefan Rysula, versovnik Jan Ilavsky-Podkrivansky, moj hostitel a ...
Preslavili ho prekrasne hrdelne hlasy zien a muzov zo suboru Vaztan, pestre kroje, po poziari (1931) cervene strechy...a nenavstivit basnika, bozskeho lyrika, knaza Janka Silana, bol by hriech.
Kroky sa sinu po cesticke vysliapanej na navstevu a v hlave otazka - co ak... Nestalo sa. Naopak. Dvere bytu vrzli a v nich stal pan domu. Utulna izba, okruhly stol, cez okno sa slnko vtlacalo. Bolo zvedave, pravdaze na nas rozhovor. Rozpriadat sa zacal vo vseobecnosti, potom presiel na rovinu literatury. Z neho aspon par myslienok...
Janko Silan (obcianskym menom Jan Durka) sa narodil 27. novembra v dedinke Sihla, nedaleko Novych Sadov. Zivot mu naratal sedemdesiat rokov (zomrel v roku 1984), aj ked v basni Jasov ma verse, ze..."Pre usmev pravdy, rad umriem mlady."
Pravdy, cestnosti sa pridrzal stale. Aj na miestach, kde posobil. Zacal ako kaplan v Zdiari, v Liptovskom Hradku... a od roku 1979 vo Vazci az do posledneho vydychnutia. Tridsatpat rokov sal do seba razovity kraj: lesy, luky, podzemne bludiska a nadovsetko si vsimal ludi, ich pracu, zvyky nielen vo Vazci, ale aj v ostatnych dedinach pod Tatrami. Z osobnej kroniky prichadzame k versovanemu slovu. Studnickami inspiracie: Malka, ktoru mal nesmierne rad, mlada zomrela. Verse: - A mama znova stratila sa a naposledy, naposled. Stihla mi zvolat: Pridem zasa. Styridsatosem mala liet.
Dalej to boli piesne...lebo v piesni je vecnost, spasa, vrucnost, zivotna mudrost, najuprimnejsi ludsky prejav...", laska k Bohu, modlitby, svetsky zivot. Prave v nom pocitil, aj ako putnik na dedine, chvile nespravodlivosti. Hovori: - Nikto ma nechce. Nikto nema zaujem o moje verse, pravda, okrem Matice slovenskej. Ta ich prijala. Za vers platila desat korun. Pomahala prezit, lebo vo farnosti mam tristo dusi...
Nemal lahky zivot. Naviac mal silne dioptricke okuliare, ktore navonok akoby prezradzali bezbrannost a poddajnost, ale jeho verse tvrdia, ze ide o nepodkupneho knaza a basnika. Sameho, ale aj inych posmeluje versami: - Vy mucenici drahi, vydrzat, vydrzat! Bez stalej rovnovahy nemozno pokoj mat (Hrdinom cirkvi).
Uplnej volnosti, rok 1989, sa nedozil. Pat rokov mu chybalo, ale maj 1984 bol neuprosny. Zobral nam Janka Silana. Vo Vazci je pochovany. V druhej polovici sestdesiatych rokov, ked sa mierne "oteplilo", J. Silan znova zacina publikovat. Najprv vydava vo vlastnej rezii drobne bibliofilie, no presadzuje sa aj v oficialnych casopisoch, vydavatelstvach.
V izbe, pracovni, bolo prijemne. Vonala nam kava, v kaliskoch trblietal sa tokajik. Nizke Tatry, mestecko Brezno poznal z literatury a z reci hosti, ktori tie kopce pochodili, v mestecku sa pristavili... naviac v nom posobil M. Matunak.
Silanove verse su idealom krasy, dobra, su esteticky zivic a aktualne prave dnes. Najvystiznejsie to vyjadril Jan Chryzostom kardinal Korec v liste J. Silanovi zo dna 7. novembra 1981: - Piesne zo Zdiaru, z Javoriny, z Vazca sa budu citat, citat i spievat ako ozvena Vasho verneho zivota a budu duchovne ozivovat generacie!" Kardinal Korec vazi si tichy zivot tohto vynikajuceho lyrika, sluzbu, odriekanie. Povedali sme si toho dost, ale povinnosti upozornili, ze...
Uz spominane Piesne doplnme este zbierkami Kuvici (1936), Slavme to spolocne (1971), Oslnenie (1969). To posledne mam v rukach, a to s podpisom a datumom: Vazec 7. jula 1969. Na strane 44 su verse: - Moj svet je tazsi ako les, co huci, sniva o premene. Vcera bol iny, nez je dnes, ako aj piesne utajene, ako aj cesta do nebies...
Cesticka vysliapana. Kroky od J. Silana. Posedenie s nim i s lucmi juloveho slnka zostavaju stale v pamati.

Pranostiky na december

December je typickym zimnym mesiacom, hoci zima podla kalendara nastupuje az v jeho poslednej dekade. Teploty znacne kolisu, priemerna denna teplota klesa pod 0 stupnov Celzia. Poda rychlo premrza i do vacsej hlbky. Decembrove zrazky, vacsinou vo forme snehu, zostavaju v pode ako zimna vlaha. Den sa skracuje az do zimneho slnovratu a do konca roka sa opat predlzi az o sedem minut. Slnecny svit je v decembri najkratsi, len dve percenta z celeho roku.

Zem musi mat svoje prestieradlo, aby ju posilnil zimny spanok.

Ked sa december mokrym dazdom zacina, potom lavna bude aj cela zima.

Ked december blatom clapka, cely rok nas taky caka.

Na svateho Mikulasa (6. decembra) pekna chvila, bude v januari na poliach snehu vela.

Ked na Mikulasa sniezik poletuje, pozehnany rok to zvestuje.

Ked v decembri zima trasie, bude v lete chvala na pocasie.

Stedry vecer (24. decembra) obloha hviezdnata, bude na buduci rok uroda zemiakov bohata.

Na Vianoce jasne noci, slubuje hojnost v zahrade i na ovoci.

Biele Vianoce, zelena Velka noc.

Mgr. Jozef Pupis

Zabudnute chodniky

Ten chodnicek vysliapany cez polia vedie k milej, moj konicek hrdy, vrany kazdy den chodieval k nej. Dnes je na chodnicku trava vysoka, mne lasku ina slubila dievcina modrooka. Raz na tom chodnicku travu pokosim, raz pojdem k mojej milej, ved len ju v srdci nosim.
Tato nasa mila, skoro zabudnuta pesnica ma podnietila roztocit motor spomienok, zamysliet sa nad mojimi chodnikmi z detstva a mladosti v rodnom Hronci a v jeho najblizsom okoli. Cas, ten zazracny carodejnik vsetko meni, a tak ani moje chodniky nevypadli spod jeho vplyvu. Sta hustou pavucinou bol chodnikmi obsnovany moj Hron a jeho strane, ostredky, blizsie i vzdialenejsie polia a luky. Boli to chodniky vsetkych kategorii - kratke i dlhe, rovne i krivolake, strme, vacsinou uzke i sirsie. Rozhodne neboli medzi nimi chodniky moderne - naucne, turisticke, znacene, ale len take starodavne, potrebne pre kazdodenny zivot dedincanov. Zial, mnohe uz nie su, alebo ich existencia je vazne ohrozena, lebo uz nie su treba nikomu. Je to len otazka casu, kedy ich dovedie k uplnemu zabudnutiu, vyhladi ich stopy.
Nedavno podnieteny spomienkami a mojou turistickou vasnou som sa chcel vybrat chodnikom z Brezna do Hronca. Tym chodnikom, ktorym sme "cez vrch" chodievali na letny jarmok. No, nepochodil som. Musel som ist cestou necestou, zmobilizovat hasnucu pamat, orientovat sa len smerom. Miestami, najma lucinami bol chodnik zarasteny, inde, kde volakedy pretinal oraciny s ovsom, razou ci krumplami, bol rozorany a uz ho nemal kto posliapat. Nik ho nepotreboval. Az dolu horou nad Hronom som mohol kracat "po stopach predkov". Vysoka hora ochranila ich stopy pred definitivnym zanikom a mohol som len na kratkom useku omladnut.
Ani skalnaty chodnik hore Strminou, ktorym som chodil este s rodicmi na Hajny grun hrabat alebo na huby, ci do hory na drevo, neodolal casu. Lemujuce kriaky konarmi uz brania v normalnom pohybe. Uz ho nik nepotrebuje, ako ani ostredky, na ktore viedol.
K mojmu srdcu este v utlom detstve najviac prirastol velmi strmy chodnik hore Bastou. Nim sme chodievali ku kalvarii a na ostredky, ktore nasa rodina odjakziva vyuzivala i hrabat Za Stenu. Aj tento chodnik podlieha casu. O ostredky uz nie je zaujem a ani vyse 150-rocnu kalvariu mladsi nepotrebuju (?) a stari pomodlit sa uz k nej nevladzu vyjst.
Davno, pred viac ako polstorocim, bol frekventovany chodnik od zastavky na Chvatimechu Poza Stenu, ponad Rudlovu do Osrblianskej doliny. Osrblania si nim skracovali dennu cestu domov z podbrezovskych zeleziarni a piesockej fabriky. Dnes uz po nom nieto ani stopy. Maju to na svedomi najprv bicykle a potom autobusy.
Nemozem nespomenut dlhocizny, ale rovny chodnik hore Dolinou spod Skaly po pravej strane Osrblianky az ku kaplnke Anjela Strazcu. Chodili nim ti, ktori mali na tej strane potoka luky ci role, alebo sa chceli dolinkami Blatisko a Hlboka dostat na Hajny grun ci na cucoriedky na Gajdosku.
Aj v centre dediny bolo viac chodnikov ako ich je dnes, medzierkami medzi domami, plotmi, cez Osrblianku lavickami, o ktorych vedeli len "domaci". Skracovali si nimi cestu do obchodov ci do kostola.
Nestacili by cele strany tychto novin, ak by som chcel opisat osud vsetkych chodnikov, ktorymi som "kazdy den chodil k milej" alebo ku kamaratom ci do prirody na huby, na maliny, na drevo, do strycovho vcelina, ku studnickam na cistu vodu. Moderny svet s bicyklami, autami, detskymi vozikmi, vodovodom, autobusmi, koka-kolou, bonaqou atd, toto vsetko zmenil. Povazujem este za ucelne vratit sa ku chodniku hore Bastou ku kalvarii. Je to chodnik ucelny aj dnes. Kalvariu pred rokmi znicila veterna smrst vyvratenim starych lip. Nastastie nasli sa dobri ludia, ktorym nebol osud kalvarie lahostajny. S nemalou namahou kalvariu obnovili. Bolo by naozaj dobre, aby nik nelutoval namahu a obcas vysiel na chvilu ku kalvarii a rozhladel sa do seba, spomenul si na davnych predkov, ktori klavariu stavali, opatrovali, i na tych, co ju teraz obnovili. Nie je na zahodenie prilezitost pokochat sa v nadhernej panorame, ktoru odtial uvidia. Teraz im to uz naozaj zavidim.

Koloman Weiss  


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT