Velka noc sa oslavuje v roznom case. Prva nedela po splne mesiaca, ktory nasleduje po jarnej rovnodennosti, je velkonocna. Fasiangy, ludovo nazyvane sialene dni, zacinali na Tri krale (6. januara) a koncili v utorok pred Popolnou stredou. Bol to cas, ked sa v zivote ludi utvoril priestor na rozlicne prejavy ludskej zabavy. Vnutorna radost vianocnych sviatkov sa zmenila na vedlajsie prejavy veselia a uvolnenia.
V dnoch pred Popolnou stredou vystupnovala sa vacsina obycajovych aktivit. Boli to fasiangove zabavy s pochovavanim basy, sprievody masiek a rozne prejavy smiechovej kultury.
Masky boli prilezitostou ukryt sa do anonymity a pritom sa pobavit. Tuto funkciu masiek mozno aj v sucasnosti uspesne vyuzit na maskarnych plesoch a na detskych karnevaloch. V tomto fasiangovom obdobi mozno zapojit aj deti do casu veselia bez extremnych prejavov samopasnosti. Maska sluzi na parodiu seba, rozlicnych ludskych vlastnosti, alebo na esteticke spestrenie situacie.
Dolezitym fasiangovym prejavom su zabavy a plesy. Usporaduvali sa obycajne v posledne dni pred Popolnou stredou. Mladenci spevom navstevovali domacnosti s ranajkami, na ktore im gazdinka dala slaninu alebo klobasy. Uzili ich v utorok na zabave s pochovanim basy. Fasiangy ukoncili aj priadky, za korymi nasledovalo tkanie platna.
Nasledovnici najchyrnejsieho greckeho lekara Hippokrata napisali:"Majte troch lekarov: veselu povahu, pokoj a striedmost v jedeni."
Ludove zvyky a obycaje nech sa zachovaju nielen na Pohroni, ale na celom nasom kasnom Slovensku ako ludova kulturna pamiatka pre buducich obcanov.
Tieto starociami overene fasiangove prejavy daju sa realizovat aj v sucasnosti.

J. D. Muransky

Bola dcerou slovenskeho narodneho dramatika Jozefa Holleho, autora nezabudnutelneho Kuba. Jej brat Martin Holly bol hercom a reziserom, otec dalsieho Martina, ktory ako filmovy reziser nakrutil pozoruhodne slovenske filmy (Medena veza, Orlie pierko, Smrt sita na mieru, Signum laudis, Nocni jazdci a i.). Jej sestra, Bozena, vydata Abrhamova, je matkou ceskeho herca Jozefa Abrhama. A napokon - jej manzel, MUDr. Ervin Holeczy, bol slovenskym spisovatelom, pisucim pod pseudonymom Peter Zvan.

Elena Holeczyova sa narodila pred devatdesiatimi piatimi rokmi - 23. januara 1906 v Moravskom Lieskovom, kde je i pochovana (umrela 5. decembra 1983 v Prahe). Studovala na Umeleckopriemyselnej skole v Prahe, kde sa zoznamila s europskym vyvinom umeleckych remesiel a technikami textilneho umenia. Spociatku sa venovala textilnemu vytvarnictvu, neskor trvale tvorbe cipiek, v ktorej dosiahla svetovu uroven. Ozivila a rozivnula palickovu techniku, jej principy v spletani, striedani a meneni osnovnych niti s utkovymi, spajala mnohoparove, pasikove a site cipky v narocnych kompoziciach, pricom postupne prechadzala od komorneho k monumentalnemu vyrazu, od tradicnej ornamentalnosti k figuralnej tematike a od etnografickej zavislosti k svojbytnemu dekorativnemu vyrazu.
V ostatnych rokoch realizovala velke cipkove diela pre interiery. Jej zavesne velkoformatove textilie harmonizovali s interiermi modernej architektury, ktore ozivili pestrymi motivmi aj pouzitym materialom. Cipkove prace zalozila na preciznej kresbe a detaile. Vsetky jej diela vytvorili ludove cipkarky na strednom Slovensku.
Elena Holeczyova bola nesmierne plodna umelkyna. Pisala rozhlasove hry, upravovala divadelne hry svojho otca, v Ziline jej uviedli hru Onedlho bude svitat (1959). Bola autorkou filmovych scenarov Hanka sa vydava (1943), Spievaj si, spievaj (1944), Slovenska Velka noc (1944), Svet pod holami (1946), ktore sa vsak nerealizovali. Navrhovala kostymy pre divadlo a film a dokonca dvakrat v slovenskych filmoch rezisera Pala Bielika - Styridsatstyri (1957) a Janosik (1962) - stvarnila epizodne postavy. Pisala rozhlasove prednasky o obliekani, byvani, ludovom umeni a umeleckom priemysle.
V rokoch 1929 az 1945 posobila Elena Holeczyova ako dramaturgicka, herecka a reziserka Divadelneho odboru Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne (predchodca dnesneho Divadelneho suboru Jana Chalupku). Podstatnou mierou prispela k jeho vzostupu medzi popredne ochotnicke subory na Slovenku. Jej rezie vynikali preciznym vypracovanim detailov, domyselnym vyuzitim komparzu a zmyslom pre zosuladenie sceny, kostymov, svetla a pohybu hercov do jednoliateho vytvarneho celku ( Zensky zakon 1934, Marisa 1935, Krutohlavci 1936, Pani ministrova 1936, Smrt Durka Langsfelda 1936, Kral Svatopluk 1937, Milica Nikolicova 1937, kde vytvorila aj titulnu ulohu, Rozmajrin 1937, Cernova 1939, Drotar 1940, Kocurkovo 1941).
V roku 1940 sa subor pod vedenim Eleny Holeczyovej s hrou Karla Capka Zo zivota hmyzu zucastnuje na divadelnych pretekoch v Martine a v roku 1942 s jej folklornym pasmom Vynasanie Moreny absolvuju Breznania i svoj prvy uspesny zajazd do zahranicia - do Viedne v Rakusku. Okrem Vynasania Moreny napisala i Ohlasky (1943), oba scenicke utvary cerpali z ludoveho zvykloslovia, v ktorych sa prvy raz divadelne zuzitkovalo bohatstvo slovenskych ludovych zvykov a obradov. S vyuzitim folklornych prvkov s artistnymi akcentmi inscenovala aj hry Ferka Urbanka a prekonala dovtedy vzity inscenacny model jeho predloh.
V roku 1938 sa s breznianskymi ochotnikmi zucastnila na rozhlasovej sutazi ochotnickych divadelnych suborov s dramatizaciou Hurbanovho Olejkara.

Pavol M. Kubis

Nas druhy pribeh vas zavedie do obce Jasenie v Breznianskom okrese. Pise sa porevolucny rok 1849 a v prvej polovici januara tohto roku bola v miestnom hostinci - krcme usporiadana velka oslava spojena so zabijackovymi hodmi. Slovenske narodnostne povstanie vypuklo v roku 1848 a na jeho pocest bola tato oslava.
Miestna krcma bola plna vselijakych hosti - miestnych obyvatelov a remeselnikov. Krcmar Julius Buda roznasal fajne domace ribezlove vinko, medovinu a dobru domacu slivovicu a malinovicu. Vcera kamarati zabili prasa a dnes hostia vsetkych pritomnych v miestnej krcme, ktora praskala vo svikoch - taka bola plna.
Vydobytky povstania sa slavili uz od sameho rana, takze nalada hosti bola viac ako bujara. Podavala sa domaca kapustnica s klobaskou, jaternice a vselijake masove vyrobky, ktore pripravil chyrecny miestny masiarsky majster. Hostina napodiv vsetkym chutila a bolo viac ako jasne, ze vsetci v krcme sa citili viac ako dobre a fajn.
Co vsak cert nechcel. Okolo stvrtej popoludni sa udiala tato udalost. Miestni remeselnici sa totiz strasne pochytili s usadnikmi z Predajnej a Dubovej. Krcmarske stoly sa prehybali pod vselijakymi kolacikmi, ktore upiekli a priniesli na stoly miestne jasenske zenicky a gazdine. Na stoloch boli polozene kovove lyzicky, vidlicky a noze, ktore mali ostre cepele.
Miestny krcmar Buda sa len chytil za hlavu, ked uvidel pri nedalekom stole malu potycku. Nechcel sa do toho velmi stariet, len mu nedalo, ze vcelku dobra hostina nabera takyto kurz. Schylovalo sa k bitke medzi remeselnikmi. Pohotovy krcmar narychlo pozbieral zo stolov vsetky ostre noze, no zabudol pritom vsetkom na vidlicky.
Miestni remeselnici ale zazili duchapritomnost. V priebehu niekolkych minut sa strhla nevidana bitka. V rukach remeselnikov sa namiesto nozov objavili ostre vidlicky. Bitka neustavala, ba co viac, nabrala na velkosti. Krcmar Buda sa len teraz chytil poriadne za hlavu a uvedomil si, ze mal pozbierat aj vidlicky.
Vidlickova bitka neustavala, ani nevedno preco sa remeselnici pochytili. Akiste to bolo z velkej priciny alebo z nejakeho nedorozumenia. Vsetkym bolo jasne, ze tato vidlickova vojna sa neskonci dobre, ba co viac, moze prist aj k nejakym zraneniam - sramom. Az neskor vysvitlo, preco sa remeselnici zacali bit a pichat do tiel vidlickami. Bolo to pre urazku na cti, ked si uz v bujarej nalade zacali navzajom vykrikovat svoje prednosti a neresti. Pri tejto vidlickovej bitke sa neraz ocitla vidlicka, ci v rukach, na krku a v nohach. Nikomu sa neprihodilo vaznejsie zranenie, len remeselnici boli trosku "pochytani" smarami od vidliciek.
Vidlickova bitka netrvala vsak viacej ako hodinku. Potom vsetko zrazu utichlo a bolo po rozmare uz poriadne pripitych miestnych obyvatelov, celadnikov a remeselnikov. Akoby sa nic mimoriadne nebolo stalo. Hostina pokracovala az do sameho rana, ked sa remeselnici ani nevieme ako navzajom pomerili a odchadzali z miestnej krcmy ako ti najlepsi priatelia.
Ako sa hovori: rano byva mudrejsie ako vecer. Na vsetko zle sa zabudlo, spominali len a len na tuto dobru a skvelu zabijackovu hostinu, dobry domaci mok a na kolace, ktore boli viac ako chutne a dobre.
Od tej doby pretieklo dolu Hronom vela vody. Krcmar Buda z Jasenia sa vsak v najblizsich rokoch viac ako poucil. Ostre noze uz nedaval na stoly, pretoze mal s tym jednu zlu skusenost. Bol nanajvys opatrny a pre istotu pri podobnych akciach uz nedaval noze na stoly - len lyzicky a drevene vidlicky. Myslel si svoje a dobre urobil. Tato bitka v jasenskej krcme je viac ako pravdiva, a tak nam neostava len jej uverit zo vsetkymi tymito podrobnostami.

Jan Tomcik