Myslienky chodia po svete ako ludia. Chodia cez den, chodia v noci. Ich cesty nocne byvaju blizke, ale aj velmi daleke. Zachadzaju az do tych koncin, ktore nemali urcite pomenovanie. Hovorilo sa im, aj vravi dnes: Kde bolo, tam bolo, ale bolo, Bolo to davno, tomu uz pamatnika niet, Bola jedna mat a mala dve dievky...

Ano. Nocne myslienocky zabiehaju do rozpravok, povesti, najma vtedy, ked si na oblohe spaciruje inspiracny zdroj - mesiac.

Povesti, rozpravky - druhe materinske mlieko, cez ktore sme sa priucali ku krase reci, s hrdinami sa tesime z vitazstva nad jezibabou, drakom, certom..., ze dobro vyhralo nad zlom a ti, ktori sa pozenili, ak nepomreli, ziju podnes.

Hovorime si, este dobre, ze zili ludia, ktori tie vymyslene deje na neurcitom mieste (...kde sa voda sypala a piesok sa lial...) a v neurcitom case (...bolo to davno - davno...) dali na papier, knizne vydali. Tak vznikla i kniha Povest od Pavla Dobsinskeho (posobil aj v Brezne ako evanjelicky kaplan - 1853 - 55). Nebol sam. Zbierat ludove poviestky pomahali Samo Ormis, Samo Tomasik, Samo Reuss, Samo Chalupka, Janko Francisci...

Medzi povestami, rozpravajucimi ludmi, dostali sa do tlaciarne v rokoch 1880 - 83 aj dve z Hornej Lehoty. Jednu, Lubka a Kovovlad, podal Dobsinskemu S. Chalupka. Druhu, O Vitazkovi, poskytla B. Nemcova. Isto-iste ju zapisala v case, ked bola v kupeloch na Sliaci a v roku 1855 navstivila v Brezne G. Z. - Laskomerskeho a J. Chalupku.

Obidve prace su perfektne. Krasu a bohatost nasej reci objavime v slovnych zvratoch, dnes uz neexistujucich slov, ako: kolimaha (kryty koc), zarueno (prvy darcek snubenici), loza (postel), krema (okrem), suhaj kalavny... Slovna hra (zvyk) pri pytackach povedana ustami starosvata... Vystihnutie Lubkinej tvrdohlavosti, priebercivosti az v zalostnom prebudeni...

Riadky O Vitazkovi zacinaju cislo sedem. Aby bol silny, aby premohol kazdeho, mali ho trikrat po sedem rokov nadajala, lenze...

Matka sa dala kut spolky s drakom a Vitazko prezival krusne chvile, kym nenasiel... - Na vrbe zvonec - rozpravke koniec. Precitajme si to.

Nie, ani v minulosti to nemali autori, zostavovatelia na ruziach ustlane (obdobne ako dnes). Aby to, co zozbierali, upravili a napisali, uzrelo svetlo sveta cez tlaciarensku cern, boli potrebne grose. Tie chybali. Pomohli ,,sponzori". Tisovsky Marko Daxner dal patdesiat zlatiek, Zechenter - Laskomersky prilozil pat. Boli i dalsi dobrodinci.

Rozpravky dnes? Snad umelo vytvorene typu: V Hlbokej pod horou gazda gazdoval. V troch palotach tri kuchyne, tri kominy zo strechy trcia, vo dvore tri traktory: zeleny, modry, fialovy. Traja soferi ich prehanaju na troch hektaroch pola... Vsetko to zauzluje odpredaj urody a zisk si gazda uklada na tri vkladne knizky...

Nechajme vlastne myslienky, nech si bludia po tom sirom poli sveta. Na ukoncenie si pozicajme slova od Lubomira Feldeka: - Otvor dieta knihu, aj rozpravkovu, su to vrata domu tvojho mudrejsieho brata, co ma vzdy dost casu pre deti, vsetko, co chces vediet, povie ti.

Stara pravda. Citanie knihy je ako lekaren duse. Vykrocme do tej lekarne.