Nedocenena, ale vyznamna osobnost Horehronia

Tridsiateho prveho marca uplynie stosestdesiat rokov od narodenia slovenskeho narodovca, zakladatela slovensko - bulharskych vztahov, rodaka z Bystrej Jaroslava Samuela Zacheja. Narodil sa 31. marca 1841 v Bystrej, kde vychodil ludovu skolu. Potom studoval na gymnaziu v Banskej Stiavnici a v Banskej Bystrici. Univerzitne studia absolvoval v Budapesti a vo Viedni. Zachej pochopil zmysel boja za narodnu emancipaciu a tohto presvedcenia sa pridrzal po cely svoj zivot. Svoje obrany za narodne prava Slovakov pisal do Pestbudinskych vedomosti pod pseudonymom Jaroslav Dumbiersky. Po zatvoreni Matice slovenskej a slovenskych gymnazii ostal bez prace. Nedal sa vsak zlomit a uz v zime 1875 zvolava do Martina slovenskych narodovcov, aby sa dohodli o postupe proti madarizacii. Neustale ulohy madarskych uradnikov mnohych prinutili utiahnut sa do ustrania, alebo odist do cudziny. Zachej odisiel v roku 1878 do Bukuresti a v roku 1880 do Sofie. Bulhari sa v tom case oslobodili spod tureckej nadvlady a zacali si budovat slobodnu oblast. Zachej pre Bulharov pise knihu Slovaci, ich minulost a buducnost, pre Slovakov preklada knihy Ivana Vazova a do novin pise clanky o zivote a historii Bulharov. Pri prilezitosti sedemdesiatky bola v Bulharsku velka slavnost na pocest tohto skromneho, ale velkeho Slovaka. Prisli ho pozdravit viacere vyznamne osobnosti a sam bulharsky car mu poslal kvety, gratulacny list a vyznamenal ho oficierskym krizom radu Sv. Alexandra.
Preto ani my by sme nemali nanho zabudnut a pripomenut si s uctou jeho zivotne usilie.

Nielen dnes ludia kradnu vsetko, co sa da, ba veru aj to, o com by sme si mysleli, ze sa ukradnut neda. Nielen dnes sa ludia zabijaju takmer pre nic, casto aj pre par korun. Ked ocividne ubuda "biblicky" skoleneho svedomia ci svedomia kladne ovplyvneneho nabozenskou moralkou, devatorom, je takychto pripadov zo dna na den viac. Viac je aj pripadov, ked ukrivdeni beru vec do svojich ruk. Riesia pripady posvojom, lebo nedoveruju statnym represivnym organom, alebo sa im uradna cesta zda byt pridlha. Zavse k vyrieseniu pripadu napomoze aj cira nahoda.
Stara mat pri spominani na detstvo, rodicov ci starych rodicov nam pred rokmi porozpravala dva zaujimave "krimi-pripady". Take, ze v nicom nezaostavaju za dnesnymi, o akych citame v nasom Horehroni v rubrike Policia patra ci v inych dennych novinach.
Jej stary otec, Hroncan pracujuci pri martinskych peciach v podbrezovskych zeleziarnach choval okrem kravicky, sliepok aj ovce. V lete byvali ovce na salasi na Hajnom gruni, ale na zimu prichadzali domov do ovciarne, ktora bola v zahrade pri dome. V jedno rano, ked chcel ovciam prihodit sena, zistil, ze ovciaren je prazdna. Cez noc zmizlo sest oviec bez stopy. Snehu este nebolo, takze zlodejovi bolo lahko zahladit po sebe stopy. Stary otec o kradezi rozpraval aj chlapom vo fabrike. Vtedy tam robili ludia zo siroka-daleka, aj zo starohorskej doliny, ba aj z dedin okolo Lubietovej, ktori cez tyzden byvali v salandach pri fabrike a domov odchadzali len v sobotu aj to veru lesnymi cestami, dakedy aj do dvadsat kilometrov. Coskoro prisiel k staremu otcovi chlap z Povraznika (pri Lubietovej) s tym, ze on veru vie, kde su jeho ovce. Povedal meno zlodeja, kde v Povrazniku byva, aj kade si ovce domov odviedol. Stary otec sa kamaratovi podakoval a hned na druhy den sa vybral znamou cestou za ovcami s par okruskami chleba v ruksaku. Chlap, ktory ovce ukradol, bol v robote v Podbrezovej, takze stary otec siel rovno do dvora, do mastale ci ovciarne, po mene si ovce vyvolal a tie sa blacanim pravemu gazdovi ozvali. Gazdinej znakmi na usiach dokazal svoje vlastnictvo a pobral sa s ovcami domov kade za nimi prisiel. Zlodejovi nic ine neprichodilo, len sa ku kradezi priznat. Musel staremu otcovi porozpravat, ako celu akciu vykonal. Dobre vedel po predchadzajucej navsteve, kde su ovce ustajnene, ako sa da k nim dostat a ako ich ukradnut. Po jednej ovce v rukach vynosil strmym chodnikom do zeleznej ohrady okolo kriza na kalvariu a potom s nimi cez hory znamou cestou putoval do Povraznika.
Druhy zaujimavy pripad sa tiez viaze na Povraznik a ludi, ktori chodili na tyzdnovky pracovat do podbrezovskych zeleziarni. Skoncil vsak ovela tragickejsie, lebo islo v nom a zakernu, ale ,,priatelsku" vrazdu. V Podbrezovej byval vzdy v den vyplaty jarmok - lon. Robotnici pred navratom v sobotu domov vselico nakupili, ci uz do gazdovstva, pre seba, pre zenu, pre deti. Jeden z Povraznika takto kupil pre dievcatko pekne topanocky a pobral sa s kamaratom cez hory domov. Ten spoluputnik tomu druhemu pekne topanocky zavidel, a tak si vo svojej hriesnej hlave zosnoval zakerny plan. Kamarata na vhodnom mieste zabil, okradol, zahrabal do jamy a miesto zamaskoval haluzinou, cecinou. Cas plynul, presla aj vojna (prva svetova), patranie po nezvestnom bolo bez vysledku. Uz sa skoro na pripad zabudlo. Uspesny vrah sa v slabsej chvilke ,,chvalil" v nemocnici susedovi na posteli, co on pred rokmi vyviedol, kde sa to stalo, ako zahladil za sebou stopy. Treti pacient vsetko vypocul, zapamatal si to a pri najblizsej prilezitosti napisal do dediny. Zena - vdova to oznamila zandarom a ti sli za vecou aj za chvastavym vrahom. Podarilo sa im najst miesto, kde vrah obet zasantrocil aj jej pozostatky a vraha usvedcit.
Zaujimavy bol svet nasich predkov v devatnastom storoci, svet bez zeleznic, automobilov a autobusov, bez televizie, rozhlasu, internetu. Ale zlocin aj vtedy existoval - a ludia si vedeli poradit. Veru - nic noveho pod slnkom.

Koloman Weiss