Pise o trpiacich a osamelych ludoch

Trinasteho aprila posielame vins k narodeninam Igorovi Gallovi, spisovatelovi a publicistovi, z mesta jeho mladosti. Aj ked sa narodil v Brusne, svoje najkrajsie detske a mladenecke roky prezil v Brezne. Je absolventom Filozofickej fakulty Univerzity Komenskeho a zije v Bratislave.
Vydal basnicke zbierky Tvarou k prichodu (1964), Spalovanie (1967), Prinavrateny cas (1981), Clovek medzi ludmi (1987), zbierky satirickych versov Medzi nami obcanmi (1981, 1991) a Dobre osolene, vladou neschvalene (1993). Okrem toho vydal dve knihy proz Bose cesty (1980) a Laska pada do Hrona (1983). V zbierke basni Pastorale z roku 1994 zameral svoju pozornost na zivotne peripetie trpiacich a osamelych ludi. Je to tema, ktora sa prelina celou Gallovou literarnou tvorbou. Proza Holuby nesu smrt vysla pred piatimi rokmi, ked mal autor sestdesiatku. Vracia sa v nej do cias svojej mladosti a ma autobiograficke crty. Hrdina sa usiluje hovorit aj k dnesku v mene generacie patdesiatych a sestdesiatych rokov. Snazi sa vidiet veci bez predpojatosti a kvoli pravdivosti vypovede si nedava servitku pred usta. Knizku ilustroval Milan Laluha. ,,...Okruh okolo starej zvonice, co ohlasovala este najazdy Turkov, bol ich studentskym korzom. Bolo to obdobie ,,potapok", uzuckych nohavic, pasikavych, pestrofarebnych ponoziek, topanok ,,pestianok" s trojitou podrazkou, rucne malovanych kravat a ucesu a la ,,kohutik". Najvacsi manceri si v tuhych horehronskych zimach namocili vlasy, nacesali kohutika, nechali ho primrznut, a tak sa s tymto ucesom dalo korzovat cele hodiny bez toho, co by sa len vlasok na hlave skrivil. No korzo bolo aj miesto, kde sa kuli fantasticke zivotne plany a on sa citil trochu vynimocne, ked sa rozhodol ako prvy z mestecka studovat na filozofickej fakulte a stat sa novinarom. Mnoho sa mu z toho splnilo, o to horsie teraz znasal, ze z veduceho redaktora sa stal zrazu nezamestnanym a po zlozitych operaciach ho caka invalidita..."
Na besede sme sa naostatok stretli s panom Gallom tu v Brezne koncom januara 1997. Za posledne styri roky veru neviem, ci mu nieco knizne vyslo. Dufam, ze ano. K jeho sestdesiatpatke mu srdecne blahozelam aj s jeho citatelmi, priatelmi a spoluziakmi. Zelame mu do buducich rokov, aby sa mu zdravie upevnovalo a aby aj dalej cerpal inspiracie vo Vrchoch, v Brezne aj v Bratislave.

A. Prepletana

Z velkonocneho jedalnicka starej mamy:

Po poste - hostina

Po styridsatdnovom poste sa na Velku noc opat zaplnia komory, chladnicky a napokon aj stoly. Tradicia Velkej noci vrcholi oblievackovym pondelkom, ale kym nastane, treba kadeco porobit a pripravit. Velky tyzden ma v dnoch Zeleny stvrtok, Velky piatok a Biela sobota svoj specialny jedalny listok. Tu je jedalnicek nasich starych mam:
Na Zeleny stvrtok sa uz dodrziava post, i ked nie je predpisany. Preto na obed sa jedol spenat s natvrdo uvarenymi vajcami a neomastenymi zemiakmi.
Na Velky piatok je velmi prisny post. Starsi clenovia rodiny sa postili po cely den, detom sa uvarila krupicna kasa. V ostatnych rokoch sa zauzivalo aj podavanie ryb.
Na Bielu sobotu "na cely dom" rozvoniavala sunka. I ked sa varila uz dopoludnia, bola urcena na slavnostnu velkonocnu veceru. Okrem sunky sa pripravila aj studena misa s roznymi druhmi salamy, ozdobena stvrtkami na tvrdo varenych vajicok, pastetou, uhorkami i redkvickami. Na spestrenie sa cela misa posypala posekanou pazitkou. Po veceri sa podavali zakusky (vanilkove rohlicky, linzerove pecivo), popijalo sa vinko a napokon i cierna kava.
Na Velkonocnu nedelu sa zvycajne varili dva druhy jedal. Bud vyprazane kurence alebo svieckova omacka s knedlou. Polievka bola, samozrejme, hovadzia s rezancami. Po obede sa rozrezala velkonocna torta a v druznej rodinnej pohode sa debatovalo, pojedalo a popijalo. Vecer sa farbili vajicka, chystala sa "sibacka".
Na Velkonocny pondelok sa dodrziavala od nepamati tradicia varenia fasirky. Ale nie takej obycajnej, hocijakej. Tejto sme vravievali "velkonocna fasirka".

Velka noc je najvyznamnejsi krestansky sviatok

Nedela po prvom splne

Velka noc je najvyznamnejsi krestansky sviatok, ktory tohto roku oslavime 15. aprila spolu so vsetkymi narodmi, co pouzivaju gregoriansky kalendar. Vypocet jej datumu nie je jednoduchy. Oslavujeme ju vzdy nasledujucu nedelu po prvom splne, ktory nastane po dni rovnodennosti. Podla nasho kalendara prichadza jar 21. marca...
Julius Caesar zaviedol v roku 46 pred n. l. novy kalendar, ktory mal zdanlivo nepatrnu chybu. Mala nepresnost vsak postupom rokov rastla. Hvezdari vtedajsej doby uz vedeli, ze rok nema presne 365, 25 dna, ale aj tak juliansky kalendar zalozili na tomto predpoklade. V roku 325 na nicejskom koncile stanovili cirkevni otcovia, ze Velka noc sa ma slavit v nedelu po prvom splne, ktory nastane po dni rovnodennosti. V case zasadania pripadla rovnodennost na 21. marca podla julianskeho kalendara. Zaciatok jari teda stanovili pevnym datumom.

Cas pomaly plynul,

ubiehali storocia a zanedbatelna chyba julianskeho kalendara narastala. Oproti astronomickym javom sa predbiehal o jeden den za 128 az 129 rokov. Jarna rovnodennost sa zvolna posuvala k zaciatku roka. A tak napriklad v roku 1093 bola uz 15. marca a v roku 1349 pripadla na 13. marca. Keby posun kalendara oproti prirode pokracoval i nadalej, oslavoval by sa prichod jari vo februari a neskor v januari. Ale Velka noc, pretoze je viazana na 21. marec, by presla do skutocneho leta, nie kalendarneho.

Nezrovnalosti kalendara

a s tym spojene tazkosti vyriesil az v roku 1582 papez Gregor XIII. Muz energicky, ktory nastupil na papezsky stolec v roku 1572 a mal dost odvahy vyriesit 150 rokov vlecuci sa spor, ci sa ma kalendar prisposobit astronomickym skutocnostiam alebo nie. Z jeho poverenia vypracovali bratia Liliovci navrh na kalendarnu reformu. Dna 24. februara 1582 - cize pred 419 rokmi - vydal Gregor XIII. bulu Inter gravissimas. Papezsky list nariadoval, aby sa cislovanie dni posunulo o desat dni dopredu. Reforma ciastocne upravila i pocet priestupnych dni. Podla gregorianskeho kalendara pripada jarna rovnodennost vzdy na 21. marca.
Avsak ani gregoriansky kalendar nie je dokonaly. Opat sa odchyluje od astronomickych vypoctov. Nepatrna nepresnost pomaly narasta. Cely den vsak dosiahne vzdy raz za 3323 rokov. Nasi potomkovia mozu tuto odchylku lahko napravit vypustenim jedneho priestupneho dna, ak uz nebudu v tom case pouzivat uplne iny kalendar.

Pavol M. Kubis

 Velkonocne pranostiky

Hoci Velka noc patri k pohyblivym sviatkom, viaze sa na nu mnozstvo pranostik. Niektore uvadzame:

Na Novy rok odmak, blato, na Velku noc snehu zato. Ak sa cez februar zima nevysili, aj Velka noc bude v zimnej chvili. Aky den na Bozej Matky (26. marca), take budu velkonocne sviatky. Aka je Kvetna nedela, taka je aj Velka noc. Na Zeleny stvrtok ked je obloha bez mrakov, dobry hospodar vie, ze nastal cas vysadby zemiakov. Ked na Velky piatok dazdik poprchuje, pozehnany rok v sade i na poli to slubuje. Ked na Velky piatok mrazu nieto, potom na pencle (hriby) bude bohate leto. Velka noc pekna a jasna, byva v tom roku uroda hojna i krasna. Velka noc ked je mraciva a dazdiva, potom suchy rok po nej zvycajne byva. Pekna a jasna Velka noc zvestuje bohatu urodu. Po dazdivej velkonocnej nedeli suche leto malo krmu nadeli.

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis 

Dobry cizmarsky obchod

Nas treti pribeh sa udial pred vyse stopatdesiatimi rokmi v Raztoke. V jeden jarny den, tesne pred Velkou nocou, nevedno vsak presny datum, vybrali sa traja tovarisi cizmarskeho remesla z Nemeckej do raztockej doliny, aby v obci predali aspon zopar ciziem, ktore vyhotovili cez dlhu zimu. Skratka, chceli si zarobit zopar toliarov na material i na kazdodenne zivobytie.
Zavcas rano sa teda vybrali zo Zahronia (miestna cast Nemeckej pri starej ceste z Brezna do Banskej Bystrice) kamenitou cestou. Najstarsi tovaris Andrej Kovac mal dvadsat rokov. Dalsi dvaja boli tak o tri - styri roky mladsi a neboli este celkom vyuceni v peknom a vtedy takom potrebnom remesle. Ved cizmy sa nosili kazdy den vratane sobot a nediel, pretoze topanky v tej dobe este nevyrabali v takom rozsahu a sortimente ako dnes. Nosili ich len pani a velmi zamozni ludia. Ostatni, ci uz v mestach alebo v dedinach, sa museli uspokojit s cizmami, kapcami ci krpcami, ktore vyrabali mestski a dedinski remeselnici.
Ani nie po tristvrte hodine cesty sa nasi mladenci konecne dostali do Raztoky. Mohlo byt tak sest hodin rano, ked sa ocitli pri prvej chalupke. Domaci gazda prave vypustal z brany na cestu svoju kravku na pasu. Tovarisi sa pekne pozdravili a spytali sa ho, ci nema zaujem kupit zopar ciziem. Kazdy z nich otvoril batoh ci vrece a zacali sa s gazdom dojednavat na mnozstve a cene ciziem. Vybral si troje od najmladsieho z nich, lebo boli najlacnejsie. Potom sa tovarisi pobrali dalej az na miestny rinok, kde mali zaruceny lepsi predaj. Pred richtarske obydlie prisli za pat minut, zastavili sa u richtara Skodu, ktory im vystavil "pismo" povolujuce predaj ciziem v obci. Inu, regule platili aj vtedy. Po vystaveni "bumasky" tesne pred krcmou rozbalili svoje zasoby. Predaj mali zaruceny, pretoze sa tu po vykonani si svojich domacich gazdovskych a inych povinnosti sustredovalo najviac miestnych.
Spociatku mali smolu, pretoze "hostinsky" krcmu otvoril len okolo obeda. Darmo vsetci traja z plnych pluc vykrikovali: "Ci - zmi - na - pre - daj -!!! Ich krik asi nikto nepocul, alebo skratka nechcel. Stastie sa na nich usmialo az poobede a pred vecerom, kedy popredali asi dve tretiny zasob. Domov sa pobrali uz neskoro vecer. Skratka, urobili pomerne dobry cizmarsky obchod.

Jan Tomcik

Symboly Velkej noci - korbac z prutia a zdobene kraslice.