Junove pranostiky

Jun, staroslovansky nazov cerven (cervene plody). V juni konci jar a zacina leto. V druhej polovici mesiaca su najdlhsie dni v roku, niekolko minut nad sestnast hodin. Teploty sa nadalej zvysuju. V prvej polovici mesiaca vsak prichadza casto ochladenie na jeden-dva tyzdne, tzv. ovci chlad. Ojedinele mozu byt vykyvy teploty az k bodu mrazu, ale naopak i k subtropickym teplotam. Poda sa zohrieva do hlbsich vrstiev, co je priaznive pre rast teplomilnych druhov. Spomaluje sa rast letorastov a zacina sa zakladanie pukov ovocnych drevin pre buduci rok.

Od juna zavisi, aka bude uroda. V juni mnoho ryb, malo zrna. Suchy jun plni sudy vinom. Jun studeny, sedliak krci rameny. Ked sa v juni tesia hubari, nebude v tom roku hojnost v chotari. Dazdivy jun cele leto pokazi. V juni o dazd prosit netreba, pride, az zacneme kosit. Chladnych dazdov v juni hospodar sa boji, najma vincur, vcelar pri nich zle obstoji. Ked hrmi v juni, zito bude mat hrube zrno.

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis

(uryvok z romanu)
Ked mi sluzka ohlasila navstevu rektora lycea Huga Stenczela, ostala som trochu prekvapena. Vedela som, ze bol Chalupkovym oblubenym ziakom, ba dokonca sa Stenczel snazil svojho ucitela aj napodobnovat. Mozno i tym, ze za jeho rektoratu sa nadstavalo na lyceu druhe poschodie.
- Odpustte, prosim, - povedal v rozpakoch, - ak bude moja prosba neobvykla a mozno aj drza, ale rad by som splnil jedno zelanie.
Spytavo hladim na neho.
- Bol som nedavno v Presporku a cestou spat som sa stavil v Brezne u mojho niekdajsieho ucitela pana farara Chalupku. Bude mat pomaly osemdesiat rokov, na duchu je sviezi, hoci sa stara o svoju nestastnu manzelku. Ale telesne je na tom slabsie, polihuje, uz aj zanechal svoj urad.
Pocuvam mlcky, hoci prekvapene.
- Dnes som dostal od neho list. Prosi ma... prosi ma o vasu podobizen, urodzena pani baronka.
- Moju podobizen? - vyhrknem.
- Viem, ze vam moj ucitel odchodom z Kezmarku velmi ublizil, - povie ticho, - ale... Nechcem priamo vypovedat, ze je to jedno z jeho poslednych zelani. Ak mozete, prosim, odpustte mu a splnte mu to prianie.
- Nemam co odpustat, - poviem.
Podobizen... Fotografovat sa nepojdem, co je uz na starej zene! Aj ja si chcem Chalupku zapamatat ako mladeho. Ale v mojej dievcenskej truhlici, tam... tam na jej dne lezi moj obraz, ktory mi namaloval uz nebohy bratranec Karol.
- Zajtra idem do Brezna, osobne vas dar dorucim, - vstane Stenczel. - Nechceli by ste nieco pripisat... alebo odkazat?
- Nie, - poviem kratko.
Rektor mi vrucne dakuje a odchadza.
Moja podobizen... Netusila som, ze raz... A odrazu sa ma dotkne akesi zvlastne teplo, akoby bol v tejto miestnosti niekto spolu so mnou a vzal ma do neexistujuceho narucia. Seba samej sa zlaknem. Halucinujem...?
Boze moj, ako je to zvlastne zivote! Kde su tie roky mladosti? Dnes sa pise uz 15. jul roku Pana 1871...
Nastastie mi nohy dobre sluzia a mozem navstevovat Meltzerovcov. Obaja maju vyse osemdesiat rokov, na ulicu sa uz velmi neodvazia, iba v nedelu idu do kostola. Ale nie su sami. Dcera s rodinou byva s nimi a zenaty syn doktor Jan Meltzer, velmi sikovny a uznavany pravnik, zije zase v otcovskom dome.
Rozpravam Barbore a Jakubovi o osude podobizne. Mozno ich to ani neprekvapuje, ved si s Chalupkom vymenili zopar listov, poslal im svoje knizky. Nemecky roman som mohla citat i ja a tak isto aj jednu jeho madarsku komediu. Slovenske hry nam prekladal Jakub, vela sme sa nasmiali.
Stenczel ma ziadal o odpustenie. Co mam Chalupkovi odpustat? Nie, nelutujem, ze som ho milovala. Vdaka jemu som vselico pochopila. A teraz... teraz je uz zivot za nami. A on prezil tak vela! Prisiel o maleho syna, ani jedna z dcer sa nedozila tridsiatich rokov, manzelka sa mu pomiatla. Necudujem sa: z tolkych nestasti? No na druhej strane dosiahol skutocne velky zivotny uspech: stal sa superintendentom, napisal mnoho knih, je uznavanym spisovatelom. Nevymenil by vsak toto vsetko za obycajne rodinne stastie? Alebo... Alebo si ho nezasluzil?
Zahanbim sa za taketo myslienky. Ja predsa nemam pravo nikoho sudit. Na to je Najvyssi, ktory raz vypovie ortiel aj nad nim, aj nado mnou.
- O tvojom zivote by sa dal napisat roman, - povie mi odrazu Meltzer.
- Len kto by ho napisal? - zasmejem sa.
- Hadam sa niekto najde... Po rokoch.
- Po rokoch sa na vsetko zabudne.
- A mozno, ze nie, - trva stary hlavatec na svojom.
Do izby so zaklopanim uctivo nakukne sluzka.
- Urodzena pani baronka, smel by vstupit pan rektor? Hladal pani baronku Wielandovu doma...
- Nech vojde! - vyhrkne Barbora.
A mne sa rozbucha srdce tak ako kedysi, ked som cakala na spravy od Chalupku.
Stenczel uctivo bozka ruku Barbore i mne.
- Tak rychlo ste sa vratili? - cudujem sa, ved od jeho navstevy nepresiel ani tyzden.
Prikyvne.
- A boli ste s Johannesom...? - pyta sa Barbora.
- Nie. Uz... uz som to nestihol. Dvojctihodny pan farar Jan Chalupka vratil svoju dusu Stvoritelovi este patnasteho jula. Teda v ten den a v tom case, ked som bol u vas, urodzena pani baronka.
A mne v tej chvili pride na um to zvlastne objatie...
Nie, neplacem. Ani Barbora. Ba mlci aj Jakub, hoci sprava je taka necakana.
- Takze... uz sa nestretneme, - povie Barbora po chvilke iba tolko
- Akoze nie? - usmeje sa odrazu Meltzer tym svojim starym znamym usmevom. - Akoze nie? Stretneme! Stretneme sa... Tam! 

Usmev na tvari dietata

Co moze byt krajsie, ako vidiet smiat sa dieta? Rozziarene ocka na nevinnej tvaricke, slzicka zialu ci radosti stekajuca po hebkej pleti babatka, dietata ci uz velkeho dietata. Neviem si predstavit, nieco krajsie a cistejsie ako dieta. Dieta, ktore vie pochopit a vie pochopit kazdeho, ci uz v srdci dobreho ci zleho. A preto sa tesme, tesme sa zo slzicky i usmevu kazdeho dietata. Pre to, ze je nasa buducnost a pochopme ho aj my. Diana Szalaiova

Kedze sme vtedy byvali na lazoch (teraz je to uz dedina), otec sa venoval aj polnohospodarstvu a mal aj koniky. Ja som uz od malicka chodieval s nim aspon sa previezt, ked vozil aj ludom. Pacilo sa mi, ked aj mne dali zajest, ale aj nejaku korunku, lebo som zavse aj na voze tlacil seno. Vsetko som si vsimal, co ako otec robi. Nemal som sotva osem rokov, bolo mu treba za pluhom a nemal mu kto pomoct. Spytal sa ma, ci pojdem pridrzat tento pluh, pravdaze s jeho pomocou, ale poorali sme. Bol som velmi rad, ked ma pochvalil: ,,No ale sme to zvladli, nebol by som povedal, ze to my dvaja poorieme." Braval ma so sebou, ze mu aspon prihamujem.
Raz ma zobral so sebou na Korenovu, ze dovezieme nejakeho dreva. Uz nam do kopca konik vystaval, ale mysleli sme si, ze mu je tazsie ist. Ked sme prisli na vrch, aj tam isiel pomaly. Otec mi hovori: ,,Toto je uz nie volaco dobre, lebo ked nejde po rovine, a to je spravodlivy kon, dobre taha, urcite ide zdochnut." Pozrel mu do oci a vtedy videl, ze uz ma oci zahmlene, este sme ho obratili nadol a konik spadol. No nie od hladu, otec ho opatroval dobre, ale mal zvacsene srdce, to maju len pracovite kone. Videl som, ze otcovi vypadli slzy, nedalo mu ani hovorit. Riad z neho sme zobrali a isli sme domov hladat Ciganov, ktori sa nam aj dnes pochvalia, ze ten mal vela loja.
Dodnes mam rad kone, chodim este pomoct aj teraz, ked treba aj kovat. Otca si velmi vazim, vela som sa naucil, dal mi dobre rady do zivota, ked bol na nas aj prisny, ale na vojne som si povedal, ze mohol byt este prisnejsi. Ved musel byt, aj prisny, lebo vychovat sedem deti, viest ich ku pracovitosti, skromnosti nie je sranda. Dnes, ked mam dve deti, viem pochopit, co to pre mojich rodicov znamenalo tolkym sa venovat, do zivota rady dat, chceli, aby sme sa dacomu aj vyucili, aj doma pomohli, veru, kolkokrat, sa surodenci zideme, pospominame, ake sme mali stastne detstvo, ked v blahobyte sme nezili, ale skromne v laske, tej je dnes uz medzi ludmi malo. My sa mame vsetci velmi radi. Komu treba pomozeme. Dnes to deti nezaziju, su prednejsie televizory. Chcel by som, aby medzi ludmi bola len laska, nie nevrazivost a zavist.
Otec, to je prisnost a prikazy, ale aj zabava, sport a radost. A hlavne zazitky, ktore nadlho zostavaju v pamati a casto aj v srdci. Mate aj vy nejaky nezabudnutelny zazitok s otcom a chcete sa on podelit s citatelmi? Na vas clanok caka redakcia Horehronia a Mgr. Marcela Skultetyova v Centre poradensko-psychologickych sluzieb na SLN 34 v Brezne. Jeden z prispevkov odmenime.

Lasicka

Zahradkar v zahradke mava vitane, ale aj nezelane navstevy. Tymi druhymi su mysi, hrabose, komare (a aj dvojnohe), ba i krtko vie narobit sarapatu.
Prijemnymi spolurylovacmi su pestrofarebne stehliky, vsadepritomne sykorky (objavi sa sem-tam aj uhliarka), melodie plaveho drozda, obcas sa prihovori straka.
Zvastny host sa ohlasil na Bonifaca. Hrabkal, ovoniaval to, co tlelo v komposte, ale bol ostrazity. Len co ho tien cloveka zakryl, podskocil a uz ho nebolo. Otvaral si "branu" na susednej zahradke, potom sa pobral k dalsiemu, az sa stratil ociam.
Tym hostom bola lasicka obycajna. Hnedy kozustek, biela ,,zasterka" na hrdielku. Stihle predlzene telicko. Co hladala? Za cim sa vybrala na spacir? Male kurciatka, vajicka, alebo zacina vyberat z ,,kosov" - kompostov? Je to v mode. Chce ist s dobou. Vrtka, stihla lasicka.