Staroba hrajuca sa na mladost. Nie, nemusi byt smiesna. Tu i sedive je krasne.

(M. Rufus: Lisajnik)

Rufusove verse nam posluzia za vstupnu branu do myslienok, ktore venujeme ludom, ktorym zivotnou zalubou boli rastlinky. Veda o nich nesie nazov botanika a ti, ktori su v tomto odvetvi doma - su botanici. A dost ich je. Aj tych, ktori spoznavali rastliny, kvetenu (flora) na Slovensku. Prvopociatocne kroky robili ucitelia, farari, bylinkari, horari... az nastalo obdobie, ked v skolach zacali pripravovat odbornikov - botanikov
Spomenme dve-tri osoby, ktore popri zakladnom zamestnani mali zalubu v objavovani rastlin a prisli za nimi aj do regionu horehronskeho, pripadne sa ich zivotne cesticky dotkli Brezna a jeho okolia.
Profesor Jan Fabry (1830 - 1907), rodak z Lucenca. Jednou z jeho skolskych stacii bola Rimavska Sobota (ucil i Jozefa Skultetyho). Ako botanik vsimal si floru (lisajniky, poniklec biely...) i oblasti Kralovej a Fabovej hole, Klenovskeho Vepra, Stoziek... Z jeho bohatej zbierky su jednotlive casti v muzeach v R. Sobote, v Budapesti a v Bratislave.
Vaclav Vrany (1851 - 1929) povodom Cech, ale ako ucitel v Tisovci, svoje badanie zameral na Trstie (kde 9. septembra 1929 aj zomrel). Tam objavil vzacnu rastlinu - lykovec krickovity.
K Vranemu vsuvam prihodu. Skupina breznianskych turistov sa vracala z celodennej pochodzky po kopcekoch juzne od mesta Brezna. Pri zostupe z Hnusneho, medzi rozohriatymi skalami, objavili kricek s cervenkastymi kvietkami. Lykovec - padlo slovo. Ale, ktory druh? Vari len nie krickovity. Doma pomohla literatura. Slo o lykovec jedovaty. Aj on je prisne chraneny
Gustav Reuss (1818 - 1861), revucky rodak, autor knihy Kvetena Slovenska. Pri jej pisani nerespektoval Sturom kodifikovanu spisovnu slovencinu. Napisal ju slovenciacou cestinou. Aj Bozena Nemcova ju obdivovala (knihu i rec). Preco Reussa? Aj preto, ze... ,,ked mal nazvoslovie rastlin ustanoveno a usporiadano bolo, poslal ho k prehladu a k posudeniu skusenemu mluvospytatelovi p. Sam. Chalupkovi na Hornu Lehotu, ktoreho trefne poznamky k uplnejsej dokonalosti sameho diela sluzili..."
Jozef Ludovit Holuby (1836 - 1923), rodak z Lubinej, evanjelicky farar, publicista, botanik. Autor styroch velkych herbarov. Su v muzeach: Bukurest, Kluz, Praha, Bratislava. Aj Holuby sa dotkol dychom Brezna. Ako teolog kandidatsku skusku robil u Jana Chalupku. A Chalupka ordinoval za evanjelickeho farara aj Holubyho brata - Gustava.
Botanici, aby nepracovali len sami, hladali si spriaznene duse, lebo vo dvojici cas rychlejsie bezi, viac nepoznaneho sa objavi. V tomto smere bol neunavny Andrej Kmet (1841 - 1908). Chcel, aby sa nasiel clovek, v tej-ktorej oblasti, ktory by odborne prestudoval svoj kraj nielen po stranke botanickej, ale aj narodopisnej, archeologickej..., a tak sa A. Kmet listom zo dna 17. juna 1902 obracia na Jozefa Kacku, farara v Ciernom Balogu, ktoreho vyzyval k spolupraci pri zbierani starozitnosti.
Zial, odpoved zatial nepozname, ale v zberatelskej cinnosti v Balogu vynikol ucitel Stefan Lehocky.
Kmetova korespondencia je hojna, vzacna. Len s Frantiskom Osvaldom (900) a Frankom Kabinom (400) si vymenil 1300 listov.
Nasmu mestu, okoliu, na Slovensku su zname mena S. Kupcoka a jeho syna, ale o nich uz rec v Horehroni bola.
Bodkou za uvedenymi myslienkami opat poznatok. Bola slnecna nedela. Vo svahu nad kasarnami hlucik ludi. Maticiari. Pridavam sa k nim a spolu zistujeme, kolko liecivych rastlin sa vyskytuje v nasej blizkosti. A je ich dost. Repik, ihlica trnita, materina duska, lubovnik bodkovany, cakanka obycajna...
Spravnost potvrdzoval, ale aj v knihe overoval, kto iny, ucitel Martin Detvan. Bola to prijemna chvila.

Siesteho juna sa sestdesiatich piatich rokov doziva ciernobalocky rodak, spisovatel, dramatik a scenarista Ing. Peter Kovacik, autor s neobycajnym rozpravacskym darom a s mimoriadnou schopnostou dramatickej fabulacie. Vystudoval vysoku skolu ekonomicku, pracoval ako redaktor v televizii, v rozhlase, v LHM v B. Bystrici. Od roku 1973 zije v Bratislave, v rokoch 1976 - 1991 bol dramaturgom a scenaristom Slovenskeho hraneho filmu.
Literarne zacal tvorit v roku 1958. Pisal poviedky, crty a uvahy (kniha poviedok Portrety, novely Kral moze vsetko, novela Vylet s Claudiou Cardinale, Posledna noc spravodlivych, Cas do usvitu), pre mladez napisal autobiograficku prozu Jablka nasho detstva, pre deti rozpravku O najsmiesnejsom kralovstve a poviedky Tuzba nad tuzby. Humoristicky roman Nevera po slovensky bol aj sfilmovany, z obdobia roku 1968 je novela Atmosfera v marci. Drama je rovnocennou sucastou tvorivych zaujmov Petra Kovacika. Jeho socialna drama Krcma pod zelenym stromom je v reportoari nasho Divadelneho suboru Jana Chalupku, dalej su to hry Pohladnica z Benatok, Recesia, Sol zeme, Zasnuby naruby, Bozi vtak a poslednou je komorna historicka drama Svaty pluk, ktoru napisal k 1100. vyrociu korunovania krala Svatopluka a v roku 1994 ju uviedlo nitrianske divadlo. V ten isty rok v Presove bola premiera jeho druhej historickej dramy Alzbeta Batoriova. Rovnomenny roman o krvavej grofke mu vysiel v roku 1997. Poslednou jeho knizkou je Tvorivy pobyt (2000), o pobyte Luda Ondrejova medzi drevorubacmi v Ciernom Balogu v zime na rozhrani rokov 1952 - 53. Niekolko ukazok z nej:
,, - Ako sa to tu vola? spytal sa stastny Ondrejov.
- Saling, - odvetil predseda... - Mam tu chatu pre robotnikov a horarov, ale teraz su v nej len dievky. Tie vsak byvaju v zadnej izbe, vy budete mat prednu izbu. Prednu! - zdoraznil predseda. Vysli zo zakruty a ukazala sa nerovna cistinka, prudko stupala k lesu. Stala na nej obycajna dedinska drevenica. Konare smrekov sa dotykali snehu na streche. Nizka drevenica bola cela zapadana smrekom. Nevidel ani komin. Ondrejovov vodny dom v Kostiviarskej bol v porovnani s tymto domcekom palac..."
,,...Ondrejov dokoncil podpisovanie a kronikar mu ukazal fotografiu drevenice.
- Je v nedalekom Medvedove, raz vas ta zavediem, - slubil kronikar. - Byvala v nej Bozena Nemcova. Na jej tunajsi pobyt sa viaze vesela historka, - rozhovoril sa kronikar. - Hostitelmi slavnej spisovatelky boli Samo Chalupka, doktor Zechenter - Laskomersky a balocky farar Stafan Petrus. Pozorni hostitelia, ale nielen to. Ked sa Nemcova vratila do Viedne, pochvalne sa vyjadrovala najma o breznianskom banskom lekarovi Laskomerskom. V tom case sme mali vo Viedni velkeho vedca - geologa Dionyza Stura. Ten mal udajne pri zenach problemy. Ked pocul od Nemcovej chvalospev na doktora Zechentera - Laskomerskeho, poziadal ho o radu. Doktor Laskomersky poslal nasmu slavnemu vedcovi geletku bryndze, pohar medu a napisal, aby to pravidelne uzival. Dionyz Stur sa drzal Laskomerskeho rady a dozil sa pocetneho potomstva..."
,,...Kto dobre pozna zimne, jasne balocke nebo, vie, ze od kostolnej veze pat palcov doprava svieti Zornicka a dva, tri prstenniky vlavo Velky voz. Ale najjagavejsia je Zornicka. Tej sa Cierny Balog tak paci, ze casto sa nevie s nim rozlucit, a pozera nan aj za dna. Povrava sa aj to, ze ked sa na nu dlhsie zahladite, zacne vas hriat..."
Peter Kovacik je aj autorom literarnych scenarov k filmom Zlate casy, Otec a Hodiny a mnohych televiznych a rozhlasovych hier.
My, breznianski citatelia, ochotnici, priatelia a priaznivci zelame panovi Kovacikovi este vela zdravia a tvorivych uspechov.

Cizmarska hudba

Nas dalsi, v poradi siesty pribeh zo zapadnych obci Breznianskeho okresu, nas po druhykrat zavedie do Nemeckej. Udial sa v roku 1755 alebo 1756 v casoch prekvitajuceho krasneho cizmarskeho remesla, ktore bolo vtedy na vyslni.
V tych casoch mal nemeciansky cizmarsky cech aj svoju malu krcmicku - ako vsetky vtedy zname remeselnicke cechy. Cizmarski remeselnici, majstri a tovarisi z Nemeckej ju nazvali Krcma u Friskov podla hostinskeho Ludvika Frisku. Dedinsky krcmar mal tak styridsatpat rokov a svojmu remeslu (ak to tak mozeme pomenovat) sa venoval uz dobrych desat ci jedenast rokov. Tiez sa vyucil za cizmara, no bud mu toto remeslo nevonalo, alebo videl vacsi zarobok vo forme "sprepitneho", alebo sa mu tato robota zdala ovela prospesnejsia. Cert vie, "kde bol pes zakopany", ake boli jeho pohnutky ci nazory na pracu a kazdodenny chlebik. Dubovska rimskokatolicka kronika (na fare) uvadza, ze to boli krcmarove nezistne pohnutky alebo dobra vola. Bol toho nazoru, ze cizmari zo Zahronia si po praci potrebuju niekde vypit, porozpravat sa pri moku a vymienat nazory aj s inymi remeselnikmi z Nemeckej a susednych dedin. Chceli sa odreagovat a nemysliet na kazdodenny zivot. Mnohi si v miestnej krcme vybavili aj pracovne starosti, alebo sa chceli odbremenit od svoje roboty. Cizmarske remeslo nebolo sice tazke, ale aj tu sa vyskytlo vela pracovnych problemov. Napriklad zhananie materialu (koze, gumy, cverny) od dedinskych garbiarov (vyrobcovia koze a gumy) az zo Slovenskej Lupce bolo z roka na rok tazsie. A tak Krcma u Friskov sluzila aj na taketo ucely. Ved aj dnes v krcme medzi chlapmi sa da vybavit a zabezpecit vsetko mozne. Stare zvyky platia ...
Nemecianska krcma sa vyznacovala j malou, ale dobrou kuriozitou. Kazdu sobotu a nedelu tu hrala trojclenna kapela zlozena vylucne z miestnych cizmarov, ktori vyhravali pre potesenie a zabavu slovenske ludove pesnicky. Harmonikar, huslista a basista mali svoje male miestecko vyhradene hned za dverami. Veru, dobre sa pilo pri hudbe, chlapi z plneho hrdla a pluc spievali az do zaverecnej. Potom sa pobrali domov. Pokracovali vsak aj v uliciach a neraz zo spanku vyrusili miestnych obyvatelov. Vtedy nebol rozhlas ani televizia, a tak velakrat spevali este aj doma.
Zeny casto pozerali na ulicu, kedy ten ich pride domov, ci ich bude prezyvat alebo bit. Neraz sa stalo, ze zeny ci frajerky cakali dlho do noci pred krcmou, lebo vtedy mali zakaz chodit "po putikach". Teraz je ina doba, co je nakoniec aj svojim sposobom viac ako spravne a dobre ...

Jan Tomcik