Igor Waitzik, dochodca, Brezno:

- Ja som uz sice dochodca, ale ked som bol v odboroch, veru sme strajkovali. Robil som v telekomunikaciach a v Bratislave sme strajkovali za vyssie mzdy a za lepsie pracovne podmienky. A pomohlo to. Strajk je urcita forma riesenia, ale nie vzdy.

Maria Schwarzbacherova, vycapnicka, Osrblie:

- Neprihodilo sa mi, ze by som strajkovala. Myslim si, ze ked robotnici nemaju inu moznost, tak nech strajkuju. Minule strajkovali aj lekarnici, aj ked to nepomohlo, mozno to bude na druhykrat alebo na treti. Nech skusaju. Ja osobne by som sa zapojila do strajku.

Stefan Hornik, robotnik, Zavadka nad Hronom:

- Zapojil som sa uz do vystrazneho strajku za zachovanie Horehronskej drevarskej fabriky v Polomke, ale bolo to zbytocne, nic sa nevybavilo. Podla mna je to zbytocna vec, vlada s tym aj tak nic nespravi.

P. V., nezamestnana, Brezno:

- Predcasom strajkovali lekarnici a k comu to bolo dobre? Nic sa nezmenilo. Lekarne boli zatvorene, iba co mali problemy chori ludia. Dnes asi nema vyznam strajkovat a ludia si to uz asi uvedomuju. Vcera som videla v televizii strajk kovakov, prislo ich tam tusim dvadsat. Teda, ja by som strajkovat nesla.

Zdenka Mihokova, zdravotna sestra, Brezno:

- Robim ako zdravotna sestra v nemocnici a ja osobne som sa uz zapojila do strajku. Myslim si, ze ked nasa vlada neakceptuje nase poziadavky formou prijatelnou, tak moze sa pristupit aj ku strajku. Je potom otazka, ako je strajk zorganizovany, pretoze v prvom rade musi byt dobre zorganizovany, aby mal vyznam. Takze som za strajk.

Marek Pobis, nezamestnany, Brezno:

- Da sa povedat, ze strajk dakedy nie je na nic dobry. Lebo strajky v tejto dobe nevyriesia nic. Aspon pre mna je to nezmyselna vec, lebo strajk vobec nepomoze. Kazdy si stoji za svojim a nepopusti. Ja by som do toho nesiel, nie je to nic platne. Vela strajkov uz bolo a boli nanic.

Martina Zajakova, studentka, Pohronska Polhora:

- Myslim si, ze by som sa asi zapojila do strajku, pretoze je dolezite vyjadrit svoj nazor. Strajky maju svoj vyznam.

Dakujem...

Dakujem primarovi MUDr. Tiborovi Bielikovi, kolektivu gynekologickeho oddelenia za odbornu starostlivost pocas mojho pobytu v breznianskej nemocnici.
Taktiez by som sa chcela podakovat MUDr. Janovi Mackinovi.

Dakuje Erika Kovacikova s rodinou

 Bez vycitiek svedomia...

Uz aj v skolach sa vyucuje, ze tento narod postihli dve zlocinne ideologie, fasisticka a komunisticka. Pokial ta prva je z mysle vytlacana, ta druha nasilu aj dnes vtlacana. Tato aj v tejto dobe obhajuje zlociny, ktore v duchu marxizmu - leninizmu napachala.
Domahame sa odskodnenia obeti fasistickych represalii. Ale bez vycitiek svedomia zavierame oci pred obetami komunistickeho rezimu, dovolime mu aj nadalej parazitovat, osocovat, ba dokonca sa z tychto ludi vysmievat. Narod, ktory zabuda na spravodlivost, sa sam spravodlivosti nikdy nedocka. V nasom meste a jeho okoli to plati dvojnasobne. Pravom mu patri pomenovanie cervene mesto.

Milan Kovacik

 Mne sa to paci!

Vazeny (a) "hp", dovolte mi prosim reagovat na vas clanok z c. 23 pod titulkom Mne sa to nepaci! Nechcem odvracat vas nazor na vyzdobu pred EKA modou. Zijeme predsa v slobodnom svete a kazdy ma narok povedat to, co si mysli.
Je mi vsak velmi luto, ze si neviete ocenit snahu ludi, ktori sa o tuto vyzdobu postarali. Podla mojho nazoru je to velmi nadherne a esteticke. Urcite je vela ludi, ktori si myslia to iste. Mozno mate pravdu, ze tato vyzdoba sa nehodi na namestie, skor k rekreacnej chate. Ale predstavte si, keby tam nebolo nic. Len obycajna trava. To by sa vam pacilo? Co by ste tam chceli mat? Stromy, kriky, kvety, slimaky...?
Skuste prosim pouvazovat o niecom vhodnom, mozno sa vase napady zrealizuju a vsetci budeme spokojni.

Ivana Turcanova

 Pozdrav zo staze

Dvadsatclenna skupina mladych ludi evidovanych v Urade prace v Brezne vycestovala 21. maja na trojmesacnu staz programu Europskeho spolocenstva LEONARDO DA VINCI. Mobilitny projekt Ekologicke krajinarstvo je zaujimavy svojou naplnou, ale hlavne miestom pobytu. Prvou krajinou, v ktorej sme uz stravili dva tyzdne, je Nemecko. Ubytovani sme v meste Magdeburg v priestoroch vzdelavacieho centra. Tu maju moznost studenti z roznych krajin vzdelavat sa v cudzom jazyku. Zatial sme sa stihli zoznamit s africkymi a ruskymi zastupcami. Futbalovy zapas s nimi sa skoncil v nas prospech aj vdaka vernym faninkam, ktore vynikajuco povzbudzovali nase muzstvo.
Po skonceni stipendioveho studia ziskaju zahranicni studenti certifikat a mozu sa zamestnat v roznych polnohospodarskych, lesnickych a zahradkarskych oblastiach, pretoze maju kvalifikaciu. Centrum ma moderny styl. Snubia sa tu rozne architektonicke prvky. Najviac nas zaujal mramor Burowschina dovezeny z Irkutska a kamen so stopami otlacenych musli rusischer muschelkalk pochadzajuce z Kazachstanu. Pred budovou sa nachadza kamenna fontana vysadena vokol pestrofarebnou skalkou. V blizkosti futbaloveho stadiona je mala zahradka, kde pri prilezitosti oslav narodenin vysadia zastupcovia nemeckej strany - organizatori nasej staze - novy strom ako symbol noveho zivota. Nas program pozostava z jazykovej vyucby a prebieha v aule nazvanej podla znameho Johana Heinricha Pestalozziho (1746 - 1827). Zvladli sme uz zakladne gramaticke a konverzacne spojenia a napredujeme. Absolutni zaciatocnici to maju najtazsie, ale velka chut ich zenie dopredu. Nasa skupina je pripravena aj na prakticke cinnosti v sulade s planom Ekologicke krajinarstvo. Absolvovali sme uz navstevu zamku Konradsburg, leziaceho na ceste romantiky v oblasti Sachsen - Anhalt, 80 km juzne od Magdeburgu. V romantickej bazilike 15. storocia sa zachoval starobyly chor a kedysi tu boli objavene hroby slavnych dobyvatelov. Od roku 1991 sluzi zamok po rekonstrukcii ako atrakcia pre turistov s dobovo zariadenymi komnatami a ,,ciernou" kuchynou. Tu na objednavku pripravuju typicke jedla charakteristicke pre zamocku slachtu, podane na otvorenom ohni. Styridsatpat metrov dlha kamenna studna s drevenym krutiacim pohonnym kolesom dotvara zamocku atmosferu. Zistili sme, ze povodni skromni obyvatelia Konradsburgu spavali na kratkych drevenych posteliach a nizke stropy v izbach by nasim dnesnym ,,vysokym" muzom sposobovali velke problemy. V zahrade sa spokojne pasli somare a hnede kozy. Okrem strasiaka v maku sme videli aj ukazku pestovatelskej vasne vsetkych druhov rastliniek a zeleniny. Prve dva tyzdne nasho pobytu sme zavrsili navstevou v magdeburskej zoologickej zahrade. Napriek nepriaznivemu pocasiu, ktore nas tresta uz piaty den, sme videli zmesku vsetkych divych seliem nazivo aj s ukazkou tancujucich slonov. Nasi opici predkovia nas fascinovali svojou hravostou a hypnotizujucimi pohladmi v skutocne autenticky vybudovanej dzungli. Pavie pierka sa nam nepodarilo pavovi ukradnut, pretoze zutekal, ale potesili nas aspon kupene v obchodiku ako suvenir pre stastie.
O zazitkoch z Talianska a Rakuska sa s vami podelime po skonceni staze. Domov sa vraciame 12. augusta.

Andrea Lickova

Po navrate ...

Sedem tyzdnov je dlhy cas, no na Horehroni a na Slovensku utiekol rychlo, a tak vam uz pisem spoza velkej mlaky. Hoci v podvedomi myslim uz na dalsiu navstevu, povinnosti svetoobcana, nositela dvoch statnych obcianstiev (hoci jedno je to prave, srdcove v udoli Cierneho Hrona) ma nutia byt nateraz tu, v Kanade.
Videl som malebny kraj Horehronia, bol som v rodnom Ciernom Balogu, pohyboval som sa po prekrasnom meste, meste kralovskom, kde z kazdej brany, domu dycha historia. Videl som vela mladych ludi, ktori, verim, raz zacnu lepsie zit. Videl som starsie generacie, ktore prezili kus zivota. Videl som ludi nestastnych, ktori chcu, no nemaju pracu. Videl som, ze tu ziju ludia kulturni, krasne udrzuju staru cast mesta. Cistota okolia, vkusne odievanie, kulturno-spolocenske moznosti. Verte, za morom to tazko najdete v takejto podobe. Kralovske mesto je kralovske, hoci viem, ze v tejto dobe treba zachranovat nemocnice, skoly, domovy a historicke objekty. Videl som aj par pokusov sprejerov, co je dokaz vzorov zo zapadu, podobne kriminalita, drogy, strelba, zabijanie, nezamestnanost.
Zdalo sa mi, akoby na sidlisku Mazornikovo boli slova ako motyka, hrable, kosa cudzie. Mali by byt iniciativnejsi a necakat len na mesto. Krajsie je posediet si na lavicke a vidiet upravene okolie, pokosenu travu, vysadene stromceky, kvety. Ved aj vo svete sme znami ako pracovity narod.
Generacie tu zijuce to nemali nikdy lahke, zial ani v tejto dobe slubov a rabovaciek. Na zaver optimisticky: Verim, ze slovo hladova dolina coskoro bude minulostou.

Pavol Datko, Kanada

Moj otec bojoval v prvej svetovej vojne. Ked sa s podlomenym zdravim vratil zo zajatia na Sibiri, dlho uz s nami nepobudol. Ostalo nas pat surodencov. V dome sme byvali styri rodiny, dovedna dvadsat ludi. Popri tom bola velka bieda.
Mal som vtedy patnast rokov a ako najstarsi som uz v hore sadil stromky. Byvali sme v kolibe, spavali na cecine, zohrievalo nas teplo vatry. Cas nam utekal, pretoze ako mladi sme povystrajali aj huncutstva. Zaujimala ma priroda, kvety a malby. Ako sedemnastrocny som uz pracoval na trati v Harmanci. Nasledovala vojenska sluzba. Narukoval som k "pinierom", kde bola tazka a zodpovedna sluzba na vode i na zemi. Po osmich mesiacoch nas transportovali na vychodne Slovensko. V Papine sme budovali piloty a dreveny most. Po ukonceni mostu prekazky a minove pole. Na zaciatku Slovenskeho narodneho povstania velitelia usli a my sme nevedeli, kam sa pohnut. Sami sme sa rozhodli: horami, dolinami na stredne Slovensko. Napadli nas vsak Nemci a v nocnych hodinach vo velkom dazdi nalozili do vagonov. Smer: Madarsko. Pred Komarnom transport zastal. Hlad nas donutil vyskocit z vagonov a nazbierat si zeleninu, pricom nas madarski zandari hnali do vagonov. A pokracovalo sa dalej. Smer: Vieden, Fulda, Kassel. Po ukonceni nas obstali Nemci a hnali po siestich lesnou cestou na vrch, kde sme videli veze, reflektory a drotene oplotenie lagra BAD-ORD-IX. Prechadzali sme osmimi branami a videli zajatcov ruskych, francuzskych, talianskych. Pri jednej brane nas prosil rusky vojak a krical: "Davaj kusat, kurit". Jeden z nas mu pomedzi droty ohrady hodil cigaretu. Ked to zbadal Nemec, zacal strielat. Bolo to hrozne. Nerozumeli sme po nemecky, nastastie bol medzi nami clovek, ktory nam prekladal. Po case jeden zajaty knaz vyziadal od Nemcov povolenie odsluzit svatu omsu, kde sme spievali piesen Matko, neopustaj nas. Po nejakej dobe zacali hukat sireny a nas odviezli autami do mesta Kassel, kde sme vykonavali nebezpecne prace, zbierali bomby.
Po oslobodeni z lagru som prisiel na Slovensko. Matka pri zvitani doma odpadla. Neverila vlastnym ociam. Zila v tom, ze som mrtvy, ako jej to povedali partizani. Po case mi prislo predvolanie na vojensku spravu do Tisovca. Nastupil som do Michaloviec. Potom ma urcili zo stanice Sahy sledovat po kolaji miny. Pri trhnuti rusna mi zranilo palec na nohe. Po miernom vylieceni v nemocnici v Sahach som nastupil k druhej rote v Parkane (Sturovo). Zranenie nohy mozno bolo pre mna stastim, pretoze pri odstranovani minoveho pola prislo o zivot vela chlapov. Konecne do civilu. Ale prisli starosti, kde sa zamestnat. Az raz prisiel za mnou prednosta zeleznicnej stanice, ci nechcem robit vyhybkara signalistu. A tak som tu bez nehody odpracoval tridsatsest rokov. Iba raz som zlyhal. Velmi vycerpany o jedenastej vecer som si zdriemol. Ale sila Bozia mi pomohla. Vo sne som videl Pannu, ktora ma budila. Na co som hned prisiel a zabranil nehode. Za to, ze som sa staral o kulturu cestovania, dostal som niekolko odmien od spravy zeleznic.

Jan Obrtanec, Polomka