Monolog blazna

Zdalo sa mu, ze cesta ubieha neskutocne pomaly. Horska cesta sa klukatila temer v nekonecnom pocte zakrut. Bol uz unaveny.
Unaveny sofer zrychluje jazdu. On vsak konal opacne. Nikdy ho nebavilo vedenie auta a pocit vlady nad konmi ukrytymi pod kapotou pokladal za reklamnu obmedzenost. Na dovazok trapil ho smad a priam sugestivne si predstavoval chut spravne vychladeneho piva. Pravdu povediac, nikdy nepocitoval strach z nedodrziavania dopravnych predpisov, lebo vzdy mu na uhasenie smadu stacilo jedine pivo. Nevedel sa zmierit s doplnanim telesnych tekutin nejakou sladkou, ako to on nazyval zbrndou.
Uz bol takmer na rovine, ked po pravej strane zbadal taku obycajnu krcmu. Nie ziaden honosny motorest, ale obycajnu samotu, ktorej majitel sa nehanbil za nazov krcma a vyvesny stit nepokladal za dostojne prelozit do anglictiny. Kym sa rozhodol zastavit, minul krcmicku, a musel zacuvat. Vosiel. Uz vo dverach zacitil pach rozliateho piva a schladnuteho cigaretoveho dymu. Pach, ktory ked v nasiaknutom saku doniesol domov, vyvolal vzdy manzelkino proroctvo o odobratom riadicskom preukaze. Pach, ktory je neklamnym svedectvom, ze tu je pivo hlavny konzumny artikel a nepokladaju ho za podradny napoj. Krcmar postavajuci za vycapnym pultom obdaril ho sacujucim pohladom, a ked sa ubezpecil, ze urcite to nie je nejaka kontrola, opruc o pult sa predklonil ocakavajuc objednavku.
,,Pivo."
,,Desiatku alebo dvanastku?"
Pozrel sa na hodinky a ked zistil, ze dopravaci maju po sluzbe, jednoznacne odpovedal:
,,Dvanastku."
Az potom sa rozhliadol po podlhovastej miestnosti vycapu hladajuc miesto na vypitie svojej davky. Miestnost bola skoro obsadena. Stvormiestne stoly boli budto plne obsadene, alebo sedeli pri nich dvojice zabrane do sukromneho hovoru. Hned pri okne bol stol s jedinym hostom, nuz sadol si k nemu a cakal na napoj. Kym ho priniesli, spolustolovnik si ho okato skumavo pozeral, akoby ho kadroval a zaradoval do svojej klasifikacie bliznych. Krcmar mu priniesol pivo, ale postavil ho na susedny stol.
,,Presadnite si. To je blazon", povedal ako zdovodnenie svojho konania.
Neurobil tak. Zobral si svoje pivo a vratil sa ku spolustolovnikovi. Chvilu mlcali, ked tento sa ozval:
,,Vsetci to vravia. Oni su blazni. Aj vy ste blazon. Nenavidim ich. Aj vas."
Zaujalo ho to. Uvedomoval si, ze aj ked mozno je to blazon, z tonu hlasu vsak zistil, ze nie je agresivny. V tom hlase bola skor ponizenost ako agresivita.
,,Preco ma nenavidite?"
,,Tak ma vychovali, ucili, prisahal som. To vsetko taki, ako vy."
,,Nerozumiem vam. Kto vas tak ucil, ze aj mna nenavidite?
,,Vela ich bolo. Sami skolovani."
,,Nerozumiem. Ziaden ucitel vas nebude ucit nenavidiet."
,,Nechapete, lebo zijete len dnes. Ja zijem uz dlhe roky. Ale aj vy zijete z nenavisti."
,,Preco si to myslite?"
,,Divam sa na vase auto. Bolo drahe?"
,,Nie je moje. Je firemne."
,,To je jedno-sluzite."
Uvedomoval si, ze odpovede spolustolovnika musia mat pricinu. Dozvediet sa ju nepokusal, kedze zrejme by to asi potrebovalo viacej piv. Ked mal pivo takmer dopite, blazon ci filozof sa vsak sam rozhovoril.
,,Nenavidim, lebo cely zivot som bol poslusny. Preto nenavidim vsetkych. Aj seba. Ked zacala vojna, este som chodil do skoly. Vraveli nam, ze treba nenavidiet zidobolsevikov a plutokratov. Ked dorastieme, mame prispiet, aby tito zmizli zo sveta. Nevedel som, kto je zidobolsevik a uz vobec nie, kto je plutokratom. Pan farar raz povedal, ze aj evanjelici su plutokrati a pomahaju zidom. Aj skolu nam rozdelili na nasu a luteransku. Mame a panu fararovi som veril. Vobec mi nebolo luto stareho Slezingera, ku ktoremu ma este nedavno posielal stary otec po lacny spiritus, ked nanho pokrikovali - zidak, smrdak - a potom niekam zmizol. Otec vravel, ze Hlinkovi gardisti su svine, ale neveril som mu, lebo mama pokladala otca takmer za neznaboha. Ked jedneho vecera prisli, aby ho zavreli a rozhadzali nam cely dom cosi hladajuc, nemohol som prestat verit mame, ale zacal som verit aj otcovi. A uz som nenavidel zidobolsevikov, plutokratov a gardistov. Potom prisla vojna aj k nam. Otec sa vratil, ale bol chory. Sused Stevo, dvakrat zavrety za kradeze, dal sa k partizanom. Aj ja som chcel so Stevom ist, lebo som nenavidel gardistov. Mama sa ma pytala, ci sa chcem spolcit so zlodejmi. Nuz som nesiel. K vojsku ma nezobrali, lebo som este nemal pozadovany vek a aj som bol chudorlavy. Tak som len poslusne nenavidel Nemcov. Nic mi neurobili, ale vsetci ich nenavideli, nuz aj ja. Ked prisli Nemci, otca znovu zobrali a ja som mal skutocny dovod aj ich nenavidiet. Potom nastal mier. Podla mamy bozi. Zacalo mi byt tazko. Jedni vraveli, ze mame nenavidiet komunistov a druhi zivili nenavist k bohacom a demokratom a najhorsie, ze jedni aj druhi vraveli, ze aj Nemci boli dobri a mame nenavidiet fasistov. Nevyznal som sa v tom a kedze jedni i druhi si nadavali do fasistov, zacal som nenavidiet vsetkych. Sef Hlinkovej mladeze sa stal predsedom komunistov a komunista, krivy Janci, krcmarskym bohacom. Kto sa mal v tom vyznat.
Prerusil ho krcmar.
,,Este jedno?"
,,Nie. Doneste vsak tuto mojmu spolusediacemu."
,,Vy zaplatite?"
,,Hej."
,,Viete," pokracoval, ,,Nenavidel som ich nie preto, ze sa volaju fasisti, bohaci, demokrati ci komunisti, ale preto, ze bohapuste klamu. A to som este nevedel, ze budem ako vojak mat povinnost nenavidiet kapitalistov, Americanov, Cinanov a Juhoslovanov ako nepriatelov nasho zriadenia. Tak uz viete, preco som taky. Vsetci ma klamali. Tych, co som mal nenavidiet, mam teraz milovat? A zase mam nenavidiet komunistov? Otec sa z Nemecka nevratil a mama zomrela na raka. A tak velmi som chcel niecomu alebo niekomu natrvalo verit. Niekomu, kto ma neosudi, koho by som aj posluchol. Nenavidim vsetkych, lebo nielen klamu, ale aj chcu byt klamani..."
Odmlcal sa. Odpil hodny dusok darovaneho piva a ked sa jeho posluchac dvihal k odchodu, dodal:
,,Aj vas nenavidim, lebo sluzite tym, co nenavidia."
Nebol dovod sa lucit, a preto zaplatil a pokracoval v ceste.
Zbytok cesty a obcas aj dodnes mu vrta hlavou, ci to bol skutocne dusevne chory, alebo sa narodil v nevhodnej dobe, do nevhodneho prostredia. Do prostredia, v ktorom je lukrativne menit objekt svojej nenavisti. Alebo je to len endemicka vysada?

S otcom nemam vela zazitkov, skor malo. Ked som mala styri roky a moja sestra tri, moji rodicia sa rozviedli. Nikdy som nevedela, ako je to vo velkej rodine, kde je mama, otec, sestra, brat a ja. Moj oco, ked sa znova ozenil s druhou zenou, hrozne sa zmenil. Dovtedy si nas ako tak trochu vsimal, ale teraz nie. Nikdy som nemala taku moznost povedat mu, co si myslim o nej a ze ho lubim.
Ale mam jeden zazitok s otcom. Ja, sestra, otec a teta sme sa vybrali na dovolenku k jazeru. Byvali sme v stane, kupali sme sa. Raz sme sa hrali s loptou vo vode a lopta nam usla. Sestra sla pre nu, len si nevsimla, ze je tam jama. Zacala sa topit a ja som ju chcela zachranit. Namiesto toho sme sa obidve zacali topit. Ja som sa neskorsie dostala von z vody a zacala som kricat o pomoc. Dobehol ujo a sestru zachranil. Otec dobehol tiez a isli so sestrou k lekarovi. Vsetko sa dobre skoncilo.
Velmi mi chyba. Nikdy ma nevypocul, co ma trapi, ako sa mam, ako je v skole. Ale stale ho mam rada. A chcem mu odkazat - velmi ta mam rada, oci.

Veronika Cavojska

Ciernohronska zeleznica - CHZ - realizuje dalsi letno-turisticky rok. Premava na trati Hronec - C. Balog (nie Blh ako je to v propagacnom letaciku) a spat. Na kratsom useku aj do Vydrova.
V den Lenky bola balocka domovska stanica zdanlivo ticho. Zdalo sa, ze ma oddych po rusnych dnoch, ktore venovala detom (MDD).
Oci nam bludia po stanicnom priestore. Hladaju to, tie miesta, ktore im pred polstorocim boli blizke. Takmer vsetko sa pomenilo. A predsa. Na zeleznaku puta navstevnikov stary kmen jedle. Kolko mala? Dvesto, tristo rokov. V depe niekolko lokomotiv. Z tych prvych, caka na opravu. Svoje si odsluzili tak, ako rokmi poznacene osobne vozne, ale...
Vchadzame do muzea. Namiesto ,,lietaciek" naznak vjazdu do tunela. Sprievodkyna, A. Sycova spolu s D. Stulrajterom odpovedaju na zvedave otazky. Tykaju sa nielen dobovych fotografii, ale aj trojrozmernych exponatov, k brigadnickej cinnosti Strom zivota...
Oci treba este ,,popast" na ponukanych spomienkovych veciach (suveniry, propagacnej literature a knihach, ktore hovoria pisanym slovom o uzkorozchodnych zelezniciach. Zvlast zaujimave je dielo Karela Zeithammera Ciernohronska lesni draha. Ide o kroniku tejto vzacnej pamiatky, ktoru obnovili, na nohy postavili mladi ludia, lenze...
Tak ako velka zeleznica, tak aj CHZ ma starosti financneho razu, ale zanietenie, laska ku ,,sinam" su velke. Ked sa k nim prida i pochopenie zo strany navstevnikov, ale aj sponzorov a uradov, najma financnych, starosti sa potratia.
Ciernohronska zeleznica zije, vdaka i personalu, a to je dobre. Rada privita kazdeho hosta, ved je hlavna sezona.