Jul, staroslovansky nazov lipec (kvitnutie lipy). Zaciatkom jula je leto v plnom prude, ale dni sa zacinaju, aj ked nepatrne skracovat. Horuci letny vzduch prinasa nad nase uzemie vietor vejuci z Dunajskej kotliny a z Balkanu, kde sa vzduch silno prehrieva. Vtedy byva zaciatok mesiaca pekny, teply a slnecny. Stava sa vsak, ze do zaciatku jula sa pretiahnu medardovske dazde a potom nastava obdobie dazdov.
Ake su prve dni jula, tak po cely mesiac byva. Ked zaciatkom jula prsi, taky dazd sa dlho drzi. Aky je jul, taky bude januar. Dna ubuda, horucav pribuda. Chladny jul cele leto pokazi. Akym letom sa jul chvali, taka zima pride v januari. Ked mravce v juli usilovne mravenisko zvacsuju, to znamena, ze sa na tuhu zimu chystaju.

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis

Moj zazitok sa zacal asi tak v polovici augusta. Listy stromov uz zacali stracat zelenu farbu a pomaly zltli. Ryby sa zase ,,brodili" cez bystre vody nasho potocika. A vtedy sa to zacalo.
Otec prisiel za mnou a navrhol mi: ,,Nepojdeme pozriet na ryby?" Moja odpoved bola samozrejme kladna. ,,Ano!" - s radostou v ociach som vykrikol. A uz som sa aj zacal pripravovat na zajtrajsie dobrodruzstvo.
Rano sa mi sice velmi nechcelo vstavat, no samotne pomyslenie na zazitok ma tak prebralo, ze som sa poobliekal a uz sme aj isli do chaty po potrebne veci. Vedierko, sietky, galose a samozrejme ostatne rybarske potreby. Ked sme sa uz konecne dostali do lesa, otec mi zacal rozpravat rozne historky zo svojho detstva. Napriklad, ako fajcili so strykom v drevarni a otec ich ,,nacapal" a ine humorne zazitky. Ani som nespozoroval, ako nam rychlo ubehla cesta. O malu chvilocku sme uz boli pri potoku. Hned, ako som pristupil k potoku, uz aj vyleteli spod brehu tri pstruhy. Otec poznamenal: ,,S takymito rybickami sa nebudeme zaoberat. Dnes musime vylovit aspon ,,dvadsatpatku"." Mne vsak stacili aj ,,patnastky" ku stastiu. No otec trval na svojom. Prezuli sme sa a uz sme boli vo vode. Stali sme sa ,,postrachom potoka". Ja som ryby nadhanal a otec ich chytal a triedil.
Po hodinke nahanania sa v potoku sme stale nemali dostatocne velku rybu. Zrazu vsak otec spozoroval pohyb pri brehu. Ukazovakom pri ustach mi naznacil, ze mam byt ticho a ukazal na miesto, kde zaregistroval pohyb. Pomaly som sa vydal k tomu miestu. Vzal som si palicu, ktorou som stuchal popod brehy. Zrazu nieco vyletelo spod brehu. Skoro som sa strepal do vody. Vdaka otcovym dobrym reflexom ryba neusla. Toto bol jeho kapitalny ulovok. Meral dobrych tridsatpat ,,centi". Na pekac ho ale bola skoda. Tak ho dodnes mame v chatke v hodlube.
Vzdy, ked idem do chatky a pozriem sa do hodluba, spomeniem si na tento moj najkrajsi zazitok s otcom. Mozno vsak budu este krajsie. Neviem, necham sa prekvapit.

Tvorba Maxa Svabinskeho v Pohorelskej Masi

Max Svabinsky (1873 - 1962), jeden z najvacsich ceskych maliarov a grafikov, ktory od zaciatku 20. storocia vyznamne zasiahol do vsetkych oblasti vytvarneho umenia, dochadzal v rokoch pred druhou svetovou vojnou v letnych mesiacoch do Pohorelskej Mase, kde tvoril. V juli je to prave sedemdesiat rokov, ked po prvy raz v roku 1931 prisiel do tejto casti Pohorelej a kazdorocne tu pobyval az do roku 1938.
Svabinsky, od roku 1910 profesor na Akademii vytvarnych umeni v Prahe, pokial tvoril v pleneru, bola to rodna Hana, Polabie s Ripom a najma mala podhorska dedina Kozlov medzi vychodoceskymi mestami Ceska Trebova a Litomysl. Do Pohorelskej Mase priviedol Svabinskeho maliar Rudolf Vejrych, s ktorym sa poznal uz z dlhorocneho spolocneho pobytu v Kozlove a boli aj pribuzni (Svabinsky mal za manzelku Vejrychovu sestru). Nadany a uz znacne uspesny Svabinsky bol pre mladsieho Vejrycha vzdy vzorom. Vejrych na svojich vypravach za krasami prirody poznal i Slovensko, kde pozval Svabinskeho, a tak sa Svabinsky dostal do kraja este dychajuceho neporusitelnostou davnych storoci.
Ked Svabinsky pricestoval na Slovensko, vsetko prenho bolo nove a putave. Pri prvej navsteve v juli 1931 nocoval v Pustom Poli. Uz pri tomto pobyte na neho zaposobila krasna priroda i to, ze tam prave vtedy polovnici ulovili medveda. Na zaklade odporucania R. Vejrycha sa Svabinsky rozhodol, ze miestom pre letny pobyt i tvorbu bude Pohorelska Masa. V tejto kedysi hutnickej osade dal si Ferdinand Coburg v minulosti bulharsky car postavit kastiel. Pri nom, uprostred ,,vzrastleho" parku bol pre spravcu postaveny prizemny domcek. Svabinsky si ihned v juli 1931 vyjednal najom a nastahoval sa tam aj s rodinou. Na niekolko prazdninovych tyzdnov sa byt stal kazdorocne atelierom a domovom. Neskor, v roku 1948 v prednaske pre Ceskoslovensky rozhlas Svabinsky takto spominal na Masu: ,,Kdyz jsem prijel na Slovensko, kde jsme po nekolik let bydleli v Pohorelske Masi - v krasnem parku obklopenem horami Gindurou, Kralovou holou a Orlovou, bloudival jsem po stranich a lesich se skicakem, ba dokonce jsem s sebou bral i napjate papiry.
Dival jsem se, jak mraky nade mnou se valeji a zase vznaseji a jak se na zemi probiha plno syslu a - a najednou vsechna ta zvirena na zemi se zastavi a je, jako by byla neziva. Preleti stin, nizouce nad zemi se mihne jestrab, ale leti dal, az tam nekde za nami snad chyti nektereho toho sysla.
Chodil jsem po stranich, pastevci pasli stada krav a cikani, kteri vedeli, ze tam budu malovat, prisli za mnou a cekali na me uz rano, kdyz jsem vychazel z domova, a sedeli a lezeli mi za model.
Tam v tech slovenskych krajinach me nejvice lakalo svetlo a stin - jak se ten stin preleva z jednoho kopce na druhy a jak ty tmave hvozdy jeste vice tim stinem zcernaji."
Vrcholne leto bolo pre Svabinskeho obdobim, na ktore sa najviac tesil a ktore mal z celeho roku najradsej. Jeho zivot v Pohorelskej Masi bol prosty. V dobrom pocasi kazdy den odchadzal na vychadzku. Vacsinou si bral skicar a skladaciu sietku na motyle. Od detstva si totiz robil zbierku motylov. Poznal motyle nase i uctyhodnu skupinu cudzokrajnych a maloval ich. Velmi dlho mu chybal vzacny a krasny motyl Parnassius Apollo. Prvy raz v zivote videl prave v Pohorelskej Masi uz v prvy julovy pobyt tohto motyla ziveho a v zapati i niekolko dalsich exemplarov. Vzacny motyl sa stal Svabinskeho milacikom i symbolom prirodnych kras Slovenska. Nielen, ze si ho ihned nakreslil, ale casto sa k nemu vracal vo svojej tvorbe. V spominanej prednaske z roku 1948 o nom hovori: ,,I na Slovensku jsem chytal motyly. Tam jsem se prave seznamil s zivym Apollonem, ktereho jsem mnohokrat kreslil, jak preleta, odleta, saje na bodlaku, ohriva se."
Dopoludnajsiu prechadzku Svabinsky absolvoval bud popri Hrone smerom k Muranskej planine, alebo sa vydal na druhu stranu smerom k cintorinu, no najmilsia mu bola vychadzka k blizkemu demonickemu vrchu Gindure. Po navrate a obede sa venoval vytvarnej tvorbe. Najtichsia izba sa vtedy stala jeho atelierom. Svabinskeho cinnost bola rozmanita - maloval, ryl drevoryt, kreslil a maloval skice, robil kartony navrhov a pod. Vo svojej umeleckej tvorbe, ktoru rozvijal v Masi v rokoch 1931-38, sa prejavoval ako figuralista i ako krajinar. Medzi objektami jeho sirokeho zaujmu boli ludia i priroda, fauna i flora.
Svabinskeho letne pobyty v Pohorelskej Masi su bezprostredne spojene s pripravami a tvorbou monumentalnych prac, ked mu zveruje po roku 1930 architekt Kamil Hilbert vytvorenie hlavnych okien pre svatovitsku katedralu na Prazskom hrade a mozaik pre kaplnku sv. Ludmily. Svabinsky zacal pracovat na tychto monumentalnych dielach vzdy v lete a dokoncoval ich po navrate do Prahy. Neskor, v rokoch 1936-38 pracoval na mozaikovych vyzdobach urcenych v buducnosti pre priestory v pripravovanom Narodnom pamatniku na Vitkove v Prahe. Medzi alegoricke postavy, ktore mali perzonifikovat jednotlive oblasti statu, zakomponoval vtedy Svabinsky i mladenca z Pohorelej v razovitom kroji s osatkou jablk v rukach a este raz z profilu v cervenej lemovanej kabanici.
V lete 1938 bola Svabinskeho rodina na poslednom pobyte na Horehroni, ale velky umelec nikdy nezabudol a velmi casto spominal na Slovensko, jeho lud i prirodu. Este v roku 1958, ako 85-rocny starec povedal v prednaske pre Ceskoslovensky rozhlas: ,,Pohorelska Masa! Ja rodak kromerizsky, Hanak z roviny, jsem si tu pripadal podivne, kdyz jsem prisel poprve do Pohorelske Masi. Same vysoke kopce - Gindura, Kralova hola. Bylo to krasne, ale uplne nove."
Max Svabinsky, ktory prenikol svojimi dielami najma grafickymi daleko za hranice svojej vlasti, bol a ostane navzdy narodnym umelcom, hodnym tohto slova.

Jaroslav Cervinka

Vretenica

Trinasty den v mesiaci. O nom sa hovori, ze je cislo nestastne. Starsi ludia poucaju i tak, aby sme si v takyto den trikrat odpluli a vyhybali sa ciernym mackam. Ani jeden nevedel blizsie vysvetlit, preco, ale...
Trinasty den. A bol slnecny. Volal do prirody. Pozvaniu vyhovujeme. Kracame horskym chodnikom v juznom svahu. Ludske nohy ho do hladka vysuchali. Sem-tam vycnievajuca skala. Ziadna vacsia prekazka. Na jednom mieste, slnkom vyhriatom sa predsa len objavila. Had skruteny do kolieska. Iba mu hlavka vycnievala. Bdela alebo spala, alebo nas chcela zhypnotizovat, alebo... Zabit, nezabit. Ak zabijes, necakaj pochvalu, nechaj zit, ved Karol Plicka v Dolnej Suci nafotil santive deti, ako sa hraju na hada. Pritom si spievaju: - Had ide z lesa do cierneho plesa, babka sa ho zlakla, na kolena klakla...
Nam pomohol dlhy lieskovy prut. Tym sme nasu prekazku posteklili. Rozvinula sa a sklzla do malinoveho porastu. Nezabudla sa popysit krivolakym pasikom na chrbte. Na chodniku nas pristavila vretenica takmer meter dlha.
Bol trinasty den, ale nebol piatok.