Zaciatkom augusta sa z Alp vratila stvorica horolezcov z HK ZP SPORT a. s. Podbrezova, ktora si dala za ciel dosiahnut dva alpske vrcholy, najvyssi vrch Svajciarska, 4 545 metrov vysoky Dom a Großglockner, 3 798 metrov vysoky najvyssi vrch Rakuska. Predseda tohto horolezeckeho klubu Stanislav Bobak putavo opisuje, ako sa im to podarilo:
- Odchadzali sme 19. jula v hroznom burkovom pocasi, ktore vladlo v celej strednej Europe, a s malymi dusickami sme sledovali vyvoj pocasia. Zla predtucha sa potvrdila, ked sme sa nedostali ani pod Großglockner, lebo horska cesta bola zasypana snehom. Nabrali sme teda smer Svajciarsko. Horske sedlo Furka (2 400 m n. m.) nas privitalo snezenim a narazovym vetrom, ale aj tak sme sa kvoli aklimatizacii rozhodli tam prespat. Stany sme si postavili na luke medzi ovcami a s napatim sledovali vyvoj pocasia. Rano nas zobudilo slnko a okolite stity svietili novym snehom. Tak sme podnikli aklimatizacnu turu nad sedlo Talischtok do vysky 3 100 metrov nad morom. Po obede sme uz ,,uhanali" v nasom Pajere po neskutocnych serpentinach smerom na Zermatt. Ubytovali sme sa v kempe v dedine Randa priamo pod majestatnym Domom. Vecer sme sa telefonicky spojili s nacelnikom Horskej sluzby Nizke Tatry Juh Milanom Sekelskym, ktory v Zermatte posobi ako horsky vodca. Milan nam poskytol cenne informacie o kopci a o pocasi na nasledujuce dni. Rano nabaleni takmer s 20-kilovymi batohmi stupame z Randy 1 400 m n. m. k chate Domhute (2 940 m n. m.). Nesieme okrem potravin a horolezeckej vystroje aj stany a spacaky, lebo chata vzhladom na dobru predpoved pocasia asi praska vo svikoch. Vystup, ci skor lezenie nam trva sest hodin a pripomina vystup na Gerlach Batizovskou probou. Hore nas caka plna chata, trochu sibnuty chatar, ktory dostal okamzite meno Dzovani, a zhovorciva chatarka, ktora vidiac nase batohy, nas rovno posiela do kempu nad chatou. Kemp lezi na skalnej morene nad ladovcom Festigletscher, tam nas vitaju dvaja Cesi, traja Poliaci a asi desat kozorozcov vyhrievajucich sa na skalach. Postavili sme stany a nasledovalo varenie a bojova porada. Potme sa vracia z vrcholu jeden Poliak a my so zaujmom pocuvame jeho rozpravanie o bombardovani klasickej cesty na Dom padajucimi serakmi. Rozhodujeme sa zacat s vystupom este pred svitanim. Vstavame o druhej hodine rano. Otto po zhodnoteni stavu svojej nohy, znicenej namahavym vystupom, s tazkym batohom a predchadzajucimi zraneniami zostava v zakladnom tabore. Vyprevadza nas troch, dvoch Cechov a jedneho Poliaka. Zostupujeme na ladovec a pred karavanou svetielok horskych vodcov s klientami vystupujeme hore ladovcom. Poliak nas upozornuje na trhliny v ladovci a o dve hodiny stojime pod skalnou stenou. Tu sa otaca Milan, ma zdravotne problemy a nechce nas pri vystupe brzdit. O chvilu stracame aj Poliaka, ktory ma problemy s mackou. Za svitania nastupujeme na rebro Festigrat. Caka nas 1000 metrov lezenia po tvrdom firne na prednych hrotoch maciek s cakanmi v ruke bez naviazania sa na lano. Vystup je okoreneny strmymi usekmi s vodnym ladom, a tak vyberame z batohov aj druhe zbrane. Po siestich hodinach lezenia stojime na vrchole Domu. Vsade okolo nas su ladove stity, oproti Weishorn a v lavo majestatny Matterhorn a nebo bez jedineho oblacka.
Robime vrcholove fotografie a rychlo zostupujeme normalkou cez strme snehove svahy na ladovec. Slnko uz poriadne pripeka, sneh sa lepi na macky, robia sa papuce, a tak radsej macky skladame. Zacina byt poriadne horuco, pomaly nam dochadzaju tekutiny v batohoch. Vsade dookola pocut rachot padajucich serakov a skal. Nie je cas ani na fotografovanie. Ked zaciname zliezat skalnu stenu, ozve sa rachot a vidime nasich Cechov, ako unikaju pred padajucimi kusmi seraku. Sme radi, ze su zivi a zdravi, prisli akurat o nejake veci. So stastim zliezame aj rozbitu skalnu stenu a ked uz takmer stojime na ladovci, pocujeme zhora krik a okolo nas preletia padajuce kamene. To zas Talianovi spadol zo steny batoh. Vsetci su v poriadku, a tak schadzame dolu po ladovci. Slnko rozpusta sneh a pod nim sa otvaraju ladovcove trhliny. S Jozom sa navazujeme na lano a o 13. hodine sme v nasom tabore. Stoja tam dva prazdne stany a v tom nasom nachadzame flasu s cajom a ovsaky, ,,vdaka vam kamarati". Po hodine oddychu balime stan a schadzame dolu k chate, kde si nabereme vodu a zliezame dvojitu Batizovsku probu. Slnko stale nemilosrdne pali, zas nam dochadza voda a tiez aj sily. Zda sa nam, ze aj kamzik, ktory lahko skace po skalach, sa nam posmieva. O 18. hodine sme sa dovliekli do Randy. Jozo ide nalahko do kempu pre auto a ja sedim na lavicke pred kostolom. Mam toho dost a na batoh sa nemozem ani pozriet. Dnes sme prekonali 4 300 metrov prevysenia. Privitanie v kempe bolo skvele. Milanovym pivom sme doplnili chybajuce tekutiny a pri Ottovej polievke sme zabudli na utrapy dnesneho dna. Rano sme sa odviezli vlacikom do Zermattu, vychyreneho horskeho strediska pod Matterhornom. Poobede sme sa tam stretli s Milanom Sekelskym, ktory sa prave vratil z tury a pozval nas do hotela na hriesne drahe pivo. Urcite aj jemu dobre padlo stretnutie s rodakmi v cudzom svete a nas potesili jeho informacie o pocasi v Alpach. Predpoved slubovala nadherne pocasie na cely tyzden. Na druhy den sa lucime s Walliskymi Alpami a odchadzame do dalsieho horskeho strediska vo Francuzsku, do Chamonix. Prezerame si mesto, stretavame vela lezcov z celeho Cesko Slovenska. Rano sa vyvezieme lanovkou na LeBrevent, odkial je skvely vyhlad na Mont Blanc. Dobre nam padne lezat v trave a dalekohladom sledovat ludskych mravcov lopotiacich sa pri vystupe na najvyssiu horu Europy. My oddychujeme a naberame sily na vystup na Großglockner. Caka nas cesta z Francuzska cez Svajciarsko, Lichtenstajsko do Rakuska. Na druhy den o 9. hodine uz stojime na parkovisku pod Großglocknerom. Nabaleni schadzame na ladovec, preskakujeme potoky a tobogany, ktorymi sa dolu ladovcom vali voda. Za krasneho pocasia prechadzame cez skalnu morenu z ladovca do skalnej steny, potom snehove polia, skalne stienky a sme na ladovci, ktory strmo pada z Velkeho zvonara. Je teplo, sneh je makky, a tak bez maciek len s palickami kracame strmym chodnikom k chate Erzherzog - Johann Hütte (3 454 metrov). Cestu nam sprijemnuju vrtulniky, ktore lietaju hore-dole ponad nas k chate. O 17. hodine doplname v chate vodu, zabezpecujeme si ubytovanie a vzhladom na vynikajuce pocasie balime a vystupujeme strmym snehom pod skalny hreben. Tam sa navazujeme vo dvojiciach na lano, istime sa na kovovych tyciach, ktorymi je zabezpeceny cely hreben. Spestrenim je adrenalinove snehove sedielko a za nim naliezame do zaverecnej dvojdlzkovej steny. O 19. hodine stojime na vrchole najvyssieho stitu Rakuska. Robime vrcholove snimky pri kovanom krizi a spolu so zapadajucim slnkom schadzame k chate. Vitaju nas svetla chaty a vrcanie maleho bagra, ktory poobede vyviezli vrtulnikom. Sme radi, ze na vrchol Großglockneru sme vystupili vsetci styria - Jozef Pacera, Stanislav Bobak, Milan Ridzon a Otto Weisenpacher. Tento vystup sme venovali nasmu kamaratovi Dusanovi Javorcikovi, ktoremu sa tento vystup pred rokmi kvoli zlemu pocasiu nevydaril.
Spokojni s tym, ze sme splnili svoj ciel a vystupili na obidva kopce, na ktorych sme mali ,,zavesene batohy", sme sa vydali na spiatocnu cestu domov. Na zaver sa chceme podakovat ZP Sport a. s. a Zeleziarnam Podbrezova a. s. za financnu pomoc a Milanovi Sekelskemu za uzitocne rady, ktore nam v Zermatte poskytol.

Ako sme vas uz informovali, na pozvanie divadla VHV v Bacskom Petrovci clenovia Divadelneho suboru Jana Chalupku z Brezna boli v dnoch od 2. do 7. augusta na zajazde v Juhoslavii. Vo Vojvodine sa zucastnili na 40. rocniku Slovenskych narodnych slavnosti, v Bacskom Petrovci, v Starej Pazove a na spiatocnej ceste v madarskej Bekesskej Cabe ucinkovali s divadelnou hrou Trma vrma. Organizacny veduci tohto divadelneho suboru Ing. Anton Jursa nam o podujati, ktoreho sucastou bolo aj slavnostne zasadnutie Matice slovenskej v Juhoslavii a vystava fotografii breznianskeho fotografa Petra Bercika, povedal:

- S divadlom VHV v Bacskom Petrovci mame uz vyse tridsatrocne kontakty. Na zaklade predchadzajucich dohovorov sme sa v tomto roku mali zucastnit na oslavach 135. vyrocia petrovskeho divadla. Avsak zlozita financna situacia v Juhoslavii to nedovolila. Petrovcania nam nechceli ostat dlzni, tak nas pozvali na Slovenske narodne slavnosti, kde sme v programe ucinkovali spolu s dalsimi dvoma domacimi subormi. Okrem divadelnikov bol v delegacii aj prednosta okresneho uradu Ing. Jaroslav Demian a riaditel mestskych lesov Ing. Jan Longauer.
Pocas nasho pobytu sme absolvovali niekolko rokovani: so sefom Matice slovenskej v Juhoslavii Rastislavom Surovym, v Starej Pazovej s vyborom divadelneho suboru, ktory chce navstivit Slovensko. Nebude to vsak jednoduche, pretoze nastudovali hru, v ktorej ucinkuje az patdesiat hercov. V Bacskom Petrovci sme hovorili o najnovsom medzinarodnom projekte - divadelnej hra Dvaja od Andersena, ktory intenzivne pripravujeme. Jeden ucinkujuci bude zo Slovenska (Betka Vagadayova), druhy z Bacskeho Petrovca (Palko Ciliak), obaja maju totiz rovnaky datum narodenia. Korunu tomu vsetkemu doda svetoznamy reziser, coskoro patdesiatnik, Lubko Majera, ktory uz reziroval dve nase hry. Premiera v Bacskom Petrovci by mala byt 27. augusta a na Slovensku by sme hru chceli uviest v oktobri v ramci Dni mesta Brezna a Chalupkovho Brezna.
Zajazd bol velmi narocny, pretoze na Dolnej Zemi boli krute podmienky, az 39-42-stupnove horucavy. V Bekesskej Cabe, kde sme sa stretli s velmi priaznivym ohlasom hlavne starsieho publika, to uz bolo lepsie. Nas celkovy dojem z Juhoslavie? Videli sme, ze sa s financnou pomocou Europskej unie obnovuje. Prechadzajuc Novym Sadom sme si vsimli vzmahajucu sa bytovu vystavbu, ale aj pozostatky vlanajsieho bombardovania.
Dokazom toho, ze umenie z Brezna v Juhoslavii zaujalo, su aj ocenenia, ktore Ing. Anton Jursa na slavnostnom zasadnuti maticiarov prevzal z ruk predsedu Matice slovenskej v Juhoslavii: divadelnikov a Petra Bercika ocenili diplomami Matice slovenskej.