(Dokoncenie z minuleho tyzdna)
Po prichode do Brezna Razus zacal tematicky tazit z mestskych i cirkevnych archivov, najma v romanovej tvorbe. V historickom romane Julia za namet mu posluzil zapas Breznanov s Gasparom Tribelom, panom lupcianskeho zamku. V nom odvaha Breznanov branit svoje prava a nevahat za to prinasat aj obete, su nakoniec odmenene vitazstvom. Vlastnu zivotnu filozofiu, nazory na problemy naroda, socialny zivot spolocnosti, umenie, nabozenstvo, politiku a pod. predstavuje v diele Argumenty s podtitulom Hovory so synom a s Tebou (1932). V tom istom roku mu vysla autobiograficka spomienka na detstvo v romane Marosko (1932) a o rok neskor jeho pokracovanie Marosko studuje (1933). Su to romany zbavene politickej tendencnosti a odhaluju korene, z ktorych sa rodila spisovatelova vysoka moralka a presvedcenie. Patria ku klenotom detskej slovenskej literatury. Nasledoval versovany roman Baca Putera (1934), kde je idylicky znazornena spatost cloveka s prirodou. Na zhubnost alkoholizmu a na jeho tragicke dosledky na socialne pomery dediny, ako aj na fyzicke a mravne zdravie naroda poukazuje roman Krcmarsky kral (1935). Dielo poskytuje velmi kriticky obraz nezdravych pomerov v predprevratovom Uhorsku. Nevzdava sa vsak svojej poezie, s ktorou sa mu dari presvedcivejsie vyjadrovat svoje city, nazory a postoje. V zbierke basni Cestou (1935) sa zretelne prejavuju jeho sympatie s ideami socializmu, pricom ale nekompromisne odsudzuje slepe, nenavistne revolucne nasilie v Rusku. Pokracovanim romanovej tvorby z historie Brezna je roman Odkaz mrtvych (1936). V nom Razus pripomina posolstvo nasich predkov, aby sme neopakovali ich chyby. Poukazuje na krutost a nezmyselnost nabozenskej neznasanlivosti a na skodlivost nabozenskeho dogmatizmu, pricom prezentuje ideu nabozenskeho porozumenia a tolerancie. Historicke namety spracuvaju aj novely Bombura (1937) a Surovovci (1937). V nich autor vidi nadej naroda v zivotodarnej vitalite prosteho dedinskeho cloveka.
Akymsi testamentom basnika, jeho rozluckou s milovanymi rodicmi a svetom uz v predtuche smrti je jeho basnicka skladba Stretnutie, ktora vysla az po jeho smrti (1937). Razus v nej s velkou skepsou bilancuje svoj zivot a aktivity. Pripada mu, ze sa odrodil svojmu proletarskemu povodu, nesplnil svoje poslanie a zlyhal ako kazatel, spisovatel ci politik. "Pre svoje plany velike, vyhol som polu, fabrike. A co z tych snov? Len hrba skal, clovek by nad tym zaplakal."
Razus ako politik sa angazoval v Slovenskej narodnej strane, ktorej bol od roku 1929 predsedom. Politika vsak pripravila Razusa o vsetky iluzie, casto nenachadzal porozumenie ani medzi svojimi. Velmi bolestne ho zasiahlo sklamanie, ktore zazil po uzatvoreni predvolebneho autonomistickeho bloku so stranou A. Hlinku (HSLS). On, ktory presadzoval vzajomnu toleranciu, pochopenie a svornost, doplatil na tuto svoju vieru a doveru. Nedodrzanie dohody zo strany HSLS pri deleni mandatov po volbach v roku 1935 bolo pre neho skutocnou smrtelnou ranou, z ktorej sa uz nikdy nespamatal. Jeho pocity sklamania z politiky hadam najlepsie vyjadruju verse: Hej, cesta moja tazka je, vyrazili ma z kolaje, v orchester zvukov, sotva v prim, dosiel som ta, kde nepatrim. Vystvany zitim odvsade som kamen v panskej zahrade.
Basnik pod tlakom "podpasovych uderov" okolia a nakoniec aj choroby sa pravom citil sklamany a nepochopeny. Skepticky posudzoval plnenie svojho zivotneho poslania. Nezaujaty, kriticky pozorovatel vsak musi konstatovat, ze opak bol pravdou. Razus vo svojej dobe vysoko vycnieval a jeho literarne dielo sa radi k trvalym skvostom slovenskej literatury. Vyoral nim brazdu, ktora bude slovenskemu narodu prinasat urodu dovtedy, pokial budu potomci ochotni plody z tejto brazdy zbierat. Dodrzal prisahu nad otcovou rakvou a cely zivot bojoval za lepsi zivot slovenskej bedace, z ktorej sam vysiel. Jeho hlas vzdy neohrozene zaznieval v boji za jej prava.
Doba, v ktorej zil, mu nezicila a doba, ktora nasledovala neskorsie, nezicila jeho dielu. Aj preto sa mu uznanie dostalo iba pohrebnymi poctami, ked sa s nim v Brezne lucilo cele Slovensko. Hoci ho nazyvali Svedomim naroda, on, ktory hlasal socialnu spravodlivost, vzajomne porozumenie, toleranciu a povazoval sa za "proletara", nemohol vyhovovat komunistickym ideologom, pretoze bojoval aj za svojbytnost slovenskeho naroda - a bol fararom!
Mozno raz pride doba, ked potomci pochopia, za co maju byt tomuto velikanovi vdacni a aky velky duch zostal na Slovensku nedoceneny. V zhode s jeho versami: A jednak rok len pojde za rokom, dozrie to, co dozriet malo na svete. Rodaci niekdy azda spomniete, ci bol som zly? I akym prorokom!!

Nahodne stretnutie

Do odchodu rychlika som mal nieco vyse hodiny casu. V poslednej dobe radsej, ak je casovo dobre spojenie, cestujem vlakom. Je to pohodlnejsie a da sa tam citat, driemat a robit vselico ine, co by bolo riskantnym pri riadeni auta. Stanicne haly a restauracie si vsak v ziadnom pripade neziskali moju priazen, a preto, aj ked zacinala jesen, rozhodol som sa preckat tu chvilu v parku pred stanicou. Este pretrvavalo babie leto, ale park uz zacinal hyrit farbami jesene priam lakajucimi k posedeniu v ich objati. Nekupil som si ani noviny ci nejaky casopis znizujuci svoju remitendu mnozstvom fotografii polonahych dievcat. Proste chcel som len tak sediet, obdivovat vrabce a do parku zatulanych ludi.
Bol by som temer usnul ukolisany sumom listia podfarbenym vzdialenym hlukom dopravneho ruchu, ked na protajsiu lavicku si sadol starsi pan v zanovnom, ale perfektne udrziavanom a vyzehlenom obleku. Ta tvar, ba aj skladba oblecenia boli mi nejake povedome. Musel som na neho zizat riadne prihluplo, ked sa sam ozval:
,,Uz ma nepoznavate?"
,,Prepacte, ale akosi sa neviem rozpamatat."
,,Ja som byvaly sef vasho brata Ruda."
Vtedy sa mi studeny spoj v sklerotickom mozgu znova plne spojil a spomenul som si nielen na meno, ale aj jeho funkcne doneznorevolucne zaradenie. Podla Ruda to bol vynikajuci veduci s bohatymi vedomostami a praktickymi skusenostami - proste ,,Sef".
,,Jezismaria. Nehnevajte sa, pan Belica."
,,Nic to. Ved my sme sa stretli len parkrat. Ozaj, co teraz robi Rudko?"
,,Je v Australii. Tam si nasiel zamestnanie."
,,To casto nevidate."
,,Uz takmer sest rokov som ho nevidel. Len obcas mi napise. Ale to aj vy viete, ako rad pisal a len z prinutenia vybavoval svoju korespondenciu."
,,Hej. Musel som mu to vsak tolerovat, lebo bol technicky talent a vedel svoju odbornost aj pouzit."
,,A co vy, pan inzinier?"
,,Nuz, nemam sa cim chvalit. Ved viete, ze po neznej som sa stal persona non grata. Taky nedefinovatelny pojem - stara struktura - da sa krasne vyuzit. A ja som bol starou strukturou. Aj odpustky vo forme clenskeho ako veduci som si musel platit. Dokonca pred kazdou zahranicnou sluzobnou cestou i po nej ma vypocuvali tajni. Neviem, co popisali, lebo moji ziclivci sa skorej postarali, aby som uz nepotreboval lustracne osvedcenie. Moj nastupca, nominant isteho bohabojneho hnutia, trval na mojom odchode z podniku. Zrejme sa opravnene bal odbornej konkurencie. Kto vsak zamestna cloveka rok pred jeho dochodkom a este s takou minulostou. Preto som odisiel na predcasny dochodok. Som spokojny, lebo som nemusel z vnutra vidiet upadok organizacie, ktoru som aj ja pomahal budovat."
Chvilu sme mlcali. Tato jeho proklamovana spokojnost nezdala sa mi byt pravdivou. Clovek zvyknuty cely zivot nieco vytvarat, vnutorne sa hrdit pohladom na svoje dielo, si nemoze z vecera na rano natrvalo sadnut do kresla s rukami zopnutymi na bruchu, s jedinym zelanim, aby den rychlo usiel. Provokacne, som sa opytal:
,,To uz desat rokov zasluzene oddychujete?"
,,Samozrejme, ze nie. Viete, na troskach minulosti vzniklo mnozstvo novych firiem ci firmiciek, ktorych projektanti vedeli, co je modne a aj pre toalety pouzili dvere s hornym oblukom, ale ci im pod tiazou snehu nespadne krov, nevedeli dokazat. Nuz robil som to a este vselico ine, ja. Samozrejme, ze nie zadarmo."
Bol pracovny den, a preto som predpokladal, ze tieto iniciativy stareho pana, o ktorych aj v minulom case hovoril, uz skoncili.
,,Uz sa venujete len svojim zalubam a konickom?"
,,Viacmenej hej. Viacej casu uz venujem studiu historie a hudbe. Viete, uz som asi stary a casto sklamany zistujem, co vsetko, v honbe za uspechom, som zameskal. Historia je nadej buducnosti a hudba jej farbami. Aby som vsak nevysiel z cviku, obcas este nieco rutinne urobim. Viete, zaujimava praca je droga."
Po nasledujucich niekolkych filozofickych konstatovaniach, zdvorilostnych frazach a nesplnitelnych zelaniach, sme sa rozlucili a ja som isiel k svojmu IC vlaku.
Napadla mi vsak kacirska myslienka. Ved ti jeho ,,ziclivci" mu len dobre urobili. Zbavili ho nutnosti hadat sa o kazdu korunu nakladov a miezd s ekonomami, ktorych jedinou prednostou bolo, ze vedeli, ktore riadky treba scitat a do ktoreho zapisat vysledok. Nemusel viacej chodit na nekonecne porady neinformovanych ci na schodze a skolenia. Vymenil fiktivny honor za slobodu rozhodovania.
Kolki vsak taki boli?

Luky su pokosene a senom vonaju. Nad luky pokosene sa vona sena klenie... (P. Horov: Lucny popevok)
Zdravotne prechadzky obcas vyvedu cloveka na kopceky, ktore lemuju mesto. Zaveje vetrik, zavlni sa more raze, vyplasi sa prepelica a na lukach rapocu motorove kosacky. Stinaju, rezu, nutia k zemi zelenu travu. Riedka je. Nema husty podklad, lebo...
Mesiac maj pozabudol na dohodu s dazdom (asi male uplatky), zem vysmadla, voda v studnickach sa tratila, rannej rosy bolo malo. Zaprsalo v polovici juna, ale...
Vratme sa na luky, strane, nahorne rovinky a chytme sa kosy. Tej, privezenej z Juhoslavie, lahkej, nakovanej. Dobru oslicku k nej a...
- Ides, Martin, ides?
- Ukazuje sa pekne, idem. Na Hnusnom potrham strkacik s datelinkou. Horske sienko, bude pre teliatka.
- A len sam?
- Susedov Jano sa slubil. Ma mlade nohy. Dobehne ma. Ved vies, pre mladych robit okolo sena, to je radost, veselost.
Strkacik s datelinkou padli pod ostrim dvoch kos a hrabacky si i zanotili...,, a na tej lucine styri kopy sena..." Styri ako styri, ale dva vozy nahrabali. Koniky sienko doviezli domov a gazda vonu sena ulozil na sopu. Vela dni po dvore este rozvoniavala, lenze...
Sucasnost je v kazdom odvetvi pretkana technikou. I tu na lukach. Pokosenu, este surovu travu technika dava do foliovych balov, a tak odkladaju na zimne mesiace. Nie do sop, ale v blizkosti hospodarskej budovy. Pohoda, tazka lopota odchadza, ale...
Prave to robotne, pekne, vonave, spevave, pritazlive, potom osolene sa trati. Este dobre, ze nam otcovia, matere uchovali caro kosenia luk v piesnach, ako: - Hrabaj, dievca, hrabaj, to zeleno seno..., alebo: - Zakasaj, suhajko, zakasaj si rezko, ze sa ti uhybne pri kose kosisko..., alebo v poezii: - Ako vanok rozbehnu sa na luky, smrekovy vzduch plnym duskom piju. Carovny prut nevezmu vsak do rieky... Pohrabali. Z pramena sa napili, unavene poberu sa domov. (P. Koys: Hrabacky). O lukach by sa patrilo zaspievat dlhu, dlhu, uzemcistu, zdravu a tahavu pesnicku, lebo senokosba, kedy vcielkam berieme obzivu, ani motyl mihotavy nema si kde sadnut, ani skovranok nema pokoja, lebo spev luk umlcal spev kosy a luky su vyzametane ako izba v nedelu, ale predsa len, kosenie travy, jej susenie byvalo, a ci aj je, patri medzi pekne partie leta.
Na nasom Horehroni, chlapi, kosci, postrehli, ze si kosy coraz menej kuju, oslickami ostria, vymysleli si sutaz v koseni. Udomacnila sa. Vyhrava ten, kto lepsie, rychlejsie pokosi vymerany ,,talik". Teda nielen od sily, ale aj od kosy je prvenstvo zarucene, a potom pride i nota na mysel: - Dobre moja kosa aj na holi kosila, ked mi moja mila vodicku nosila...
Zdravotne prechadzky. Priniesli ste z luk do bytu vonu sena a kusok letneho tepla.