25. SEPTEMBER  2001 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Spomienka na profesora Jana Stevceka

,,...V to rano nevesta s ciernym zavojom stisla klucku na brane jeho srdca. Otvoril, akoby aj jeho zivot bol bez konca..." (M. Richter: Ked mudry clovek zomrie)
Rodak z Myta pod Dumbierom, profesor Jan Stevcek, mudry vedec, vzacny clovek, pedagog, basnik a esejista zomrel pred piatimi rokmi - 26. septembra 1996. Vtedy som napisala, ze nam bude chybat - v osobnych kontaktoch, v literature aj v kulture. A veru chyba. Chyba osobnost jeho formatu, chybaju jeho myslitelske prispevky v Literarnom tyzdenniku. Bol znalcom literatury a zivota, plny mudrosti, kulturnej ludskosti a tolerancie. Bol clovekom obrovskej energie, este 6. septembra 1996 sa zucastnil v Trencianskych Tepliciach na Stretnuti slovenskej inteligencie a predniesol tam ustredny referat, tvorivo a aktivne pracoval do poslednych hodin svojho plodneho zivota. Bol majstrom interpretacie, miloval literaturu aj katedru a svojich ziakov, miloval Frantiska Svantnera ako ucitela a spisovatela, nadovsetko miloval svoju manzelku a dcerky, miloval zivot...
Z jeho tvorby spomenieme: Baladicka proza Frantiska Svantnera, Lyricka tvar slovenskej prozy, Lyrizovana proza, Esej o slovenskom romane, Nove skice, Dejiny slovenskeho romanu, Zbierky eseji: Fenomenologia infarktu, Sliacske meditacie, Tyzden v tichom dome a V pasci. Prelozil z poezie Baudelaira a Apollinaira - Chut smutku aj Estetiku od S. Huismana. Vydal knizocku basni 30 clivych basni a jedna. V roku jeho skonu ziskal cestny titul vlady Francuzskej republiky Chevatier de l Ordre des Arts et des Letters.
Stopa po nom, to je jeho dielo. A tak moze pokracovat podmanujuci dialog jeho citatelov uz len cez jeho uctyhodne dielo. ,,Dlho, velmi dlho bola pre mna literatura predlzovanou mladostou. Po rokoch... musi kazdy prijat vyzvu zivota a pochopit ho ako boj" - povedal Jan Stevcek. Nuz, on tento boj uz dobojoval, ale my si pri studiu a citani jeho diel mozeme predlzovat mladost, za co mu z uprimneho srdca dakujeme a s uctou na neho spominame.
A este si dovolim parafrazovat poslednu slohu z basne Michala Chudu Byt dychom ohna, ktoru mu venoval: ...,,Rozdaval radost. Ticho ako hora, prebudzal rosou kazdy kvietok mdly. Bol dychom ohna cestou od popola, studnickou, ktora nebo zrkadli..."

A. Prepletana 

Pred osemdesiatimi piatimi rokmi sa narodil Michal Petro

Pobocnik generalov Svobodu a Viesta, rodak zo Sumiaca

Na budove Zakladnej skoly v Sumiaci je od roku 1970 pamatna tabula s napisom: ,,V nasej obci sa narodil najblizsi spolubojovnik kpt. J. Nalepku, vyznamny ucastnik SNP npor. Michal Petro - Katin. Cest jeho pamiatke." Charakteristika je spravna, no menej znama je skutocnost, ze tento hrdina bol od roku 1943 pobocnikom velitela Prvej ceskoslovenskej samostatnej brigady v ZSSR Ludvika Svobodu a v roku 1944 pobocnikom velitela Prvej ceskoslovenskej armady na Slovensku Rudolfa Viesta.
Michal Petro sa narodil pred osemdesiatimi piatimi rokmi, 25. septembra 1916. Zakladnu skolu vychodil v rodisku, realne gymnazium absolvoval v Lucenci. Po maturite studoval medicinu v Prahe a Bratislave, v roku 1939 ho povolali do vznikajucej slovenskej armady. V roku 1942 v hodnosti porucika ho odvelili k zaistovacej divizii, dislokovenej na uzemi ZSSR. Bestialne vycinanie nemeckych fasistov na Ukrajine a Bielorusku vyvolalo u pokrokovej casti slovenskych vojakov a dostojnikov odpor proti fasizmu. Aj Petro prechadza od vseobecneho rusofilstva, v ktorom bol vychovany, k uvedomelej aktivnej cinnosti: s dalsimi dostojnikmi poskytuje obyvatelstvu na okupovanom uzemi proviant, lieky a odovzdava im rozlicne informacie. Uz od zaciatku roku 1942 sa skupina slovenskych vlasteneckych dostojnikov na cele s kpt. Janom Nalepkom, pobocnikom velitela pluku a nacelnikom stabu, snazi prostrednictvom civilneho obyvatelstva nadviazat kontakty s partizanmi. Vyznamnu ulohu pritom zohral Michal Petro, ktory obstaraval pre partizanov zbrane a municiu. Dobra znalost rustiny umoznila neskor Petrovi udrziavat so sovietskou ilegalitou pisomny styk pod krycim menom Katin.
Nalepka (Repkin), Petro a dalsi dostojnici pripravovali na jar 1943 prechod vacsich jednotiek 101. pluku k partizanom. Ked general Alexander Nikolajevic Saburov, velitel spojenych partizanskych oddielov Zitomirskej oblasti, napisal Petrovi list, v ktorom ho upozornil, ze skupine dostojnikov hrozi nebezpecenstvo prezradenia, odpovedal Petro 10. maja 1943 listom, v ktorom o. i. pise: ,,... vyhlasujeme, ze zaciname druhu etapu boja proti nenavidenym Nemcom... Pocuvame hlas svojej krvi a nechceme nijakym sposobom pomahat ani sa pozerat na zverstva a vyciny Nemcov na nasich ruskych bratoch. Opustame nase rodiny i vlast, aby sme dali cely um do sluzieb svojej vlasti a svoj zivot do boja za oslobodenie vsetkych slovanskych narodov. Sucasne predkladame plan prechodu slovenskych vojakov a dostojnikov k Vam a prosime, aby ste nam pritom pomohli...". List obsahuje podrobnosti prechodu. Skupine sa pre zostrenie opatreni velitelstva divizie nepodarilo uskutocnit planovany prechod vo vacsom rozsahu, a tak kpt. Nalepka presiel v noci zo 14. na 15. maja 1943 nedaleko Jelska k partizanom s najblizsimi spolubojovnikmi npor. Imrichom Lysakom-Jackom, por. Michalom Petrom a vojakom Petrom Benkovicom. Pretoze pocet prechodov slovenskych vojakov sa po tomto cine zacal zvysovat, k zaistovacej divizii sa dostavil osobne minister narodnej obrany gen. Catlos, aby ,,urobil poriadok". Dna 10. juna 1943 vyhlasili v oblasti divizie stanne pravo a po jeho vyhlaseni vyniesli rozsudok trestu smrti obesenim v nepritomnosti nad Nalepkom, Lysakom-Jackom, Petrom a dalsimi.
Po prechode skupiny k partizanom predlozil jej gen. Saburov dve moznosti: alebo odlet do Moskvy a vstup do Prvej ceskoslovenskej samostatnej brigady v ZSSR, ktorej vtedy velil plk. Svoboda, alebo vytvorit samostatny ceskoslovensky partizansky oddiel. Pretoze si skupina vybrala druhu alternativu, vydal gen. Saburov 18. maja 1943 rozkaz vytvorit Prvy ceskoslovensky partizansky oddiel v ZSSR, ktory mal pri zalozeni 43 prislusnikov. Velitelom sa stal kpt. Nalepka. Vytvorenie oddielu znamenalo novu etapu v zivote por. Petru. Stal sa velitelom bojovej skupiny, neskor aj clenom stabu a velitelom rozviedky. Sucasne viedol dennik o cinnosti oddielu, v ktorom podrobne popisal bojove akcie do 30. septembra 1943, kedy ho na vlastnu ziadost prevelili k Prvej ceskoslovenskej samostatnej brigade v ZSSR. Tam sa stal pobocnikom velitela L. Svobodu a od 1. augusta 1944 dostojnikom zvlastnych uloh Prveho ceskoslovenskeho zboru v ZSSR. V dnoch 23. a 24. februara 1944 sa Petro zucastnil na velkom zhromazdeni slovanskej narodnosti, ktore zvolal Vseslovansky vybor v Moskve, kde vystupil a o. i. vyhlasil: ,,Tu, na tomto zhromazdeni su medzi nami aj byvali prislusnici slovenskej zaistovacej divizie, ktori miesto boja proti ukrajinskym partizanom presli na stranu tychto hrdinskych bojovnikov a zorganizovali si svoj ceskoslovensky partizansky oddiel, v ktoreho radoch som bojoval aj ja... Dnes je tu doba, aby Slovaci cestne splnili svoje poslanie v tomto spolocnom brannom vystupeni slovanskych narodov, o ktore pred storocim usiloval Ludovit Stur. Noze sa chopte zbrani a bite nepriatelov a zotrocovatelov rodu, nemilosrdne trestajte zradcov a zapredancov! Nech vzplanie posvatny partizansky boj na nasej pode! Nech tento plamen zachvati cele uzemie nasej vlasti od Karpat po Sumavu!"
Ked gen. Rudolf Viest priletel na jesen 1944 z Londyna do Moskvy a pripravoval sa na odlet do Banskej Bystrice, kde sa stal velitelom Prvej ceskoslovenskej armady na Slovensku, uvolnil gen. Svoboda Petru v hodnosti nadporucika pre skusenosti z partizanskeho sposobu vedenia boja aj frontove skusenosti pre gen. Viesta ako pobocnika a v oktobri 1944 prileteli do Banskej Bystrice. Po prechode SNP do hor bojoval Petro ako partizan, no pri prestrelke v Pohronskom Bukovci, kde doslo v novembri 1944 k zajatiu gen. Viesta a gen. Goliana, bol zraneny a liecil sa v Banskej Bystrici. Tam ho zatkla nemecka bezpecnostna policia. Spolu s generalmi Viestom a Golianom bol odvleceny do Nemecka, odsudeny na trest smrti a popraveny.
Za bojove zasluhy vyznamenali npor. Petru v roku 1943 sovietskou medailou Partizanovi Velkej vlasteneckej vojny I. stupna, v roku 1944 Ceskoslovenskym vojnovym krizom 1939 a Za chrabrost a v roku 1969 in memoriam Radom cervenej hviezdy.
Michal Petro-Katin bol odvazny bojovnik - antifasista a vlastenec. Jeho cinnost v rokoch 1941 - 1945 patri k pokrokovym strankam nasej historie.

Jaroslav Cervinka

 Michalske pranostiky

Meno Michal (29. septembra) ma na Slovensku od nepamati velku uctu a rozsirenost aj v sucasnosti. Pochadza z hebrejskeho Mi - cha - el, co znamena, kto ako Boh. U nas a v Cechach je jeho podoba Michal, v rustine Michail, v madarcine Mihaly, v nemcine Michael. U nas je velke mnozstvo podob tohto mena, napr. Misku, Mizu, Misik, Misicku. Zo zakladu slova je mnozstvo priezvisk rozsirenych aj na Horehroni, napr. Michalko, Michalisko, Miskov, Mihal. K tomuto dnu sa viaze aj mnozstvo pranostik. Niektore z nich uvadzame:
Kolko mrazov pred Michalom, tolko studenych dni bude po Dure (24. aprila). Ked su vtaci do Michala doma, nebude tuha zima. Ked zacne pred Michalom prsat, porastu huby (michalky) a zacne hnit hrozno. Michal zimou dycha. Michal snehom kychal. Ked Michal dazdom place a hromom bije, po Michale potom silny vietor duje. Ked na svateho Michala prsi, bude malo vina, vela vody. Ak sa do Michala hrozno nedovari, nebude z neho vinka sudok stary. Ak este hrom bije okolo Michala, nebude do Vianoc zima stala. Michal vsetko spichal, chotare su puste, len kapusta hustne, okolo pivnice klasov na tisice. Po Michale trava, co by aj kliestami tahal, neporastie. Na Michala hrmenie, babieho leta predlzenie. Po Michale mozes past na povale.

Mgr. Jozef Pupis


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT