HOREHRONIE NEWS

V prvych dnoch breznianskej sluzby bol Zechenter hostom Janka Cipku. Ked si prenajal u Lehotskovcov byvanie, prisla za nim matka i sestra Petronela. Ony mu zariadili aj viedli domacnost, takze zbaveny takychto starosti mohol sa venovat lekarskemu obvodu, spolocenskym navstevam, obdivuhodne rozvetvenej osobnej korespondencii a tu i tam vari aj mladeneckym zabavam. Ctihodne breznianske mamicky na vydaj sucich dievcin, co sa nacahovali po lepsej "partii", mali vazne starosti o Zechenterovu zenbu, lenze on sa neponahlal do manzelskeho dobrobytu, akoby bol tusil, ze sa mu nan zvysuje dost casu. - A zvysilo sa mu naozaj celych patdesiat rokov. K zdrzanlivosti k zenbe mal Zechenter citove a veru aj rozumove dovody. Bral ohlad na matku a predovsetkym na sestru Petronelu, odkazanu na jeho podporu. Tu vari vazi pricina, ze takmer trojrocne navstevy u Jana Chalupku, co patrili jeho mladsej dcere Lujzke, dvanast rokov mladsej od Zechentera, neviedli k nicomu. Ani znamost s Milkou Ondrusovou, dcerou evanjelickeho ucitela, neskoncila pred oltarom. A predsa... Predsa len 34-rocneho Zechentera ozenili s dcerou masiara-statkara Grozera, neskor Keresztfalvyho, z Krizovej Vsi na Spisi.

Dalo by sa predpokladat, ze po zenbe sa Zechenter utiahne do ulity rodinnej pohody. Nestalo sa tak. Po zenbe vystupnoval svoju angazovanost za vec ubiedeneho ludu do takej miery, ze nebolo ani jedineho narodneho podujatia, o ktorom by nebol byval informovany, do ktoreho by nebol zasiahol. Pravdaze, jeho zvysena aktivita suvisela s uvolnenim politickeho tlaku po Bachovom pade, lenze ani to neboli casy bezkonfliktovej idyly. To preto, ze padom vsemocneho ministra sa uvolnil priechod madarskemu nacionalizmu a sovinizmu. Najpresvedcivejsim dokazom o tom v breznianskom meradle je skutocnost, ze po odhlasovanom kladnom rozhodnuti mestskeho magistratu 28. augusta 1861 sa pod reziou a natlakom stolice hlasovalo znova a znova, kym sa len nepodarilo hrozbou a podfukom vytisnut Maticu slovensku z Brezna. Prechmaty pri hlasovani Zechentera mrzeli, ale v praci nedeprimovali. Nadalej neunavne agitoval v meste i lekarskom obvode, doma zas namacal pero do humoru - skor odvazneho ako humorneho - a prepoziciaval ho Pinkovcom. A ti prave prespekulovanym zdoraznovanim, ze nerozumeju panskej huncutskej politike, obnazovali jej huncutsku podstatu.

V roku 1865 zasa Zechenter agitoval - za slovenskeho kandidata vo volbach do uhorskeho snemu. - Akoze inac? - Matej Slabej, slovensky kandidat, prehral, prehrali aj ti, co sa zanho exponovali. Prehral aj Zechenter, a prave on, lebo bol trnom v oku zupneho sovinistickeho aparatu. V jeho policajnom registri evidovali zavazne a pre uhorsku vlast nebezpecne previnenia: navstivila ho a pobudla v jeho byte ceska "buricka" Bozena Nìmcova, mal tam evidovany maticny a volebny "vlastizradny" delikt i to, ze v roku 1867 prechovaval vo vlastnom byte "spiona" Dionyza Stura. Len co sa naskytla vhodna prilezitost po rakusko-madarskom vyrovnani, uprednostnene rozmetali panslavsky personal c. k. bansko-lesneho obvodu. A pravdaze, na Zechenterovi si dali zvlast zalezat. Siesteho maja 1868 sa Zechenter rozlucil s priatelmi a rano 7. maja odchadza s manzelkou, dvoma dcerami a synom do Kremnice s pocitom opravnenej krivdy a nadejou, ze sa po penzionovani do Brezna vrati. Do Brezna za zivota este prisiel - v roku 1898 po sestru Petronelu - ale vratit sa nevratil...

Ze sa Zechenter v tomto jubilejnom roku predsa len do Brezna vratil, vratil do ozivenych spomienok zivych, to je vysledkom spolocenskeho pokroku, v ktory bezvyhradne veril, to je vysledok rozvoja slovenskej vedy v novych podmienkach, o co cely svoj zivot usiloval... a zo strany nas domacich a najdomackejsich vari malicka splatka na davnu podlznost a, pravdaze, tak trochu aj mravny zavazok za tych patnast onakvejsich breznianskych rokov.

Teraz v auguste si pripominame nielen devatdesiat rokov od smrti Zechentera, ale aj 145. vyrocie jeho prichodu do Brezna. Preto som si dovolila vybrat prispevok toho najpovolanejsieho Breznana - nasho pana ucitela, historika a spisovatela Frantiska Kreutza, ktory predniesol na vedeckej konferencii, konanej v Brezne 6. - 7. decembra 1974 pri prilezitosti 150. vyrocia narodenia G. K. Zechentera - Laskomerskeho.

130-rocna mapa

V Geodetickom a kartografickom ustave v Bratislave, ktory archivuje katastralne mapy z celeho Slovenska od najstarsich cias, sa nachadzaju aj najstarsie zachovane mapy Helpy, tzv. Konkretualne mapy z roku 1854, (pre danove ucely a zalozenie pozemkovej knihy), v mierke 1:7200 a povodne katastralne mapy z roku 1868 v mierke 1:2880. Mapa z roku 1868 je zobrazena na dvadsiatich siestich listoch a rozmer jedneho listu je priblizne 53 x 66 cm. Na prvej snimke je hlavicka mapy, ktora je zakreslena v mierke 1 viedensky palec, x co sa rovna 40 siah. (Do roku 1874 sa na Slovensku pouzivali viedenske miery, viedensky palec sa rovna 0,02634 m a to sa rovna 2,6340 cm, viedenska siaha sa rovna 1,89648 m, poz. autora). Na druhej snimke je vyrez z mapoveho listu kde je cast intravilanu obce Helpa. Na spodnom okraji je napisane: Porovnal Fr. Tindrak, miernik, (merac. poz. autora), Zmieral, poratal i kreslil miernik 4 triedi Frano Takrly.

Text a repro: Mgr. Jozef Pupis

Zatva

Zatva na Horehroni sa zacina dost oneskorene oproti krajom s teplejsim prostredim. Byva to okolo 15. augusta az zaciatkom septembra. Na honoch Predneho Hlinika a Beluska je zatva o cosi skor ako okolo dediny. Ked sa skoncila zatva v teplejsich honoch (tam sa siala aj psenica), zacalo sa so zatim zita. Zalo sa len kosakom a to tak, ze sa ukladala zozata slama s klasom na strnisko a robili sa tzv. kurcata. Slama zo zita sa pouzivala do strozliakov do posteli. Ked dobre uschla a pukala, gazdovia narobili doma zo starej slamy povriesla a vybrali sa do pola viazat zo zita snopy. Zito poviazali a poukladali do krizov. Kazdy kriz mal trinast snopov. Snopy boli velke, slabsie zeny ich sotva zodvihli. Potom krize zita pozakryvali strniskom, ktore pokosili, aby seno zachranili pred dazdom. Strnisko malo aj iny vyznam, ako je zakrytie zita. Do oziminy posiali zmes trav a dateliny, ked pole zo zita mienili nechat na travny porast. Strnisko, ktore ostalo po zakryti krizov lezat na zemi, ususili a potom z neho narobili velku kopu, ktoru odviezli domov a cez zimu strniskom krmili ovce. Tie zo strniska povyzierali sirnu travu a datelinu. Ostatkom strniska podstielali pod ovce, pripadne ho este posekali na drobnejsie kusy. Z krizov pozvazali aj zito, ale to len vtedy, ked uz boli doma voly z hole, alebo odviezli aj skor konskym povozom. Snopy zita ulozili na pogratu (rostovanie z neotesanych drukov nad humnom) a tam zito i ostatna obilnina cakala az do mlatby.

Na jacmen a ovos si chlapi na kosi urobili vidlicky, aby slama s klasmi padala rovnejsie na riadok oprety este na nepokosene obilie. Za koscom isla zena zberacka, ktora obilie za nim pozbierala a potom ho prestrela na riadok. Takto to slo, kym nepokosili celu rolu. Potom gazda isiel pozriet, ci je zbozie aj slama dostatocne sucha a ked to zodpovedalo jeho predpokladom, cela rodina sa vybrala zberat z riadkov a viazat snopy. Poukladala ich do krizov, alebo ihned odviezli na pogratu.V tomto cas sa zacala aj kosba mladze (otavy), ktoru po ususeni urobili do velkych kopencov (babiakov) pri kope zo sena, dobre zakryli proti dazdu a ked prisiel cas zvozu kop zo sena, postupne ju zvazali do sopov. Na hospodarstvach na Hliniku a Beluske mladzu ihned ukladali do sopy, aby mali cez zimu cim chovat mlady dobytok.

Margita Vrbovska