23. SEPTEMBER 1998 Strana 7

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11   ARCHIV   TIRAZ   KONTAKT

...

Rok v Bravacove vo zvyklostiach a obycajoch

Vyberanie zemiakov

Aj ked podla kalendara bolo prakticky este leto, na dedinach v polovici septembra i skor zacali jesenne prace. Zacalo sa s vyberanim zemiakov. Gazdinky si predtym poprezerali vrecia a ktore boli derave poopravovali - poplatali ich. Takto poprezerane a opravene vrecia poukladali do jedneho a ked prisiel den, v ktory sa mali tej ktorej gazdinej vyberat zemiaky, vrece zobrali na chrbat za rucnikom na pole. Bohatsi si vrecia odviezli na voze. So sebou pobrali aj pletene kosiky z vrbiny i lubiny - (lyha) i motyky. Dopredu sa dohovorili, ktorej gazdinej v ktory den sa pojde vyberat. Pred urcenym dnom gazdina napiekla domaci kolac - jablcnik, tvarohovnik alebo domaci pernik. Ako samozrejmost zobrala si bryndzu, zincicu alebo kysle mlieko, popripade i kusok masla k peceniu zemiakov. Gazdina navari este tekvicovej alebo kapustovej polievky, pripadne i gulas z baraniny.

Takto pripravena gazdina pride s rodinou i susedkami na pole a zacnu vykopavat zemiaky. Predtym, ak je porast zemiakov velmi zarasteny, pokosia ho, alebo vypleju (vytrhaju zelinu aj vnat), aby sa lepsie kopalo a nezahynali sa zemiaky. Pred sebou si kopacky rozlozia kosiky i vedra a zemiaky triedia na velke, sadiare a drobne. Ked maju kosiky plne, vysypaju ich do vriec. Plne vrecia zaviazu a stavaju ich do radu po viacej, aby ich potom pobrali do voza, alebo do nakladneho auta, popripade traktora. Este pred tym, kym odbije dvanasta hodina, najstarsi clen muzskeho rodu od gazdinej, ktorej sa vybera, naodklada pekne zemiacky -"sutky", rozlozi ohen, aby nahorelo uhlikov a kym pride obed, zemiaky upecie v pahrebe, este ich aj v kosiku pohrka. Na obed je na poli cela hostina. Vecer sa zemiaky odvezu a uskladnia v pivniciach alebo v jamach v komore.

M. Vrbovska

Z prejavu, ktory zaznel pri odhaleni pamatnej tabule prof. Janovi Stevcekovi na jeho rodnom dome v Myte pod Dumbierom dna 12. septembra 1998

Puklo srdce dobremu cloveku

Vazena rodina, vzacni hostia, mili spoluobcania!

V tejto chvili rezonuju vo mne dva pocity: lutost a hrdost. Lutost preto, ze nie je a uz ani nikdy nebude medzi nami ten, kvoli ktoremu sme sa tu dnes zisli: profesor Jan Stevcek. Lutost, ze ho uz nik z nas nestretne ani pred obchodom, ani na poste, ani pri jeho chatke pod Hlinkou.

Zaroven ja ako jeho spolurodacka, vrstovnicka a spoluziacka pocitujem znacnu hrdost, ze tento charizmaticky clovek, ktoreho priatelia a literarni odbornici nazyvaju muzom obrovskej energie, znalcom literatury a zivota, majstrom sugestivneho vykladu, kulturnym vyslancom Slovenska, rytierom nadeje - sa narodil prave v tejto dedinke pod Dumbierom, pricom celkom zvlast vyzdvihujem fakt, ze je prvym tunajsim rodakom s vlastnou pamatnou tabulou, ktora zarucuje priezvisku "Stevcek" v tejto obci trvalu existenciu.

Jan Stevcek, alebo ako sme ho my tu volali, Janko Stevcek, bol druhorodenym a zaroven jedinym synom svojich rodicov medzi dvoma sestrami: starsou Violkou a podstatne mladsou Etelkou. Meno Stevcek si priniesol jeho otec z Liptova a je v tejto obci jedinecne. Otvorena veranda, po mytnansky "gang", ktora sa tiahla z vnutornej strany rodneho domu pozdlz celej steny, bola svedkom prvych krockov i hier maleho Janika - jeho prvymi spolocnikmi starsia sestra Violka a bratanec Lubomir Dropco, byvajuci pod tou istou strechou. Ked nozky zosilneli a chlapatku uz nestacila ani prilahla zahrada, stali sa jeho kazdodennymi druhmi chlapci od susedov, bolo ich najmenej tucet. S nimi Janik prezival po sirom chotari svoju nadhernu a neopakovatelnu zbojnicku mladost. V jeho hlavicke sa odjakziva rodilo mnozstvo napadov na najroznejsie cinnosti a tak nie div, ze prave on sa stal hnacim motorcekom onoho hrdinskeho kolektivu. pritom vsak vzdy ostal chlapcom slusnym, velmi dobre vychovanym, uctivym, s naznakom placheho usmevceku na peknej tvaricke.

Ako sam spomina vo svojom dielku Fenomenologia infarktu "... bol to Frantisek Svantner, ktory upozornil mojich rodicov na neobvyklu skromnost, az utiahnutost v mojom spravani v triede ... Snaha vyniknut bola u mna evidentna davno po puberte ..."

A to sme sa uz vlastne dostali k Janikovej skolskej dochadzke. Prvy rocnik vtedajsej ludovej skoly sme vychodili v evanjelickej cirkevnej. Ta navonok nezmenena stoji este aj dnes. V druhom rocniku nas zadelili do statnej a ci obecnej skoly, ktora nemala vlastnu budovu, takze sme sa ucili v izbe sukromneho domu u Radovickych. A prave tu nam bol ucitelom neskorsi spisovatel Frantisek Svantner, co svojou osobnostou a zaiste dost ucinnymi vyucovacimi metodami hlboko zaposobil na dusicky svojich ziakov.

Samozrejme, ze sestra Violka a s nou i bratanec Lubomir skoncili svoju skolsku dochadzku v dedine skor ako od nich mladsi Janko. Podla vole svojich rodicov mali pokracovat na gymnaziu v Banskej Bystrici. Rodicia oboch deti stale pred dilemou: ako dalej? Casy boli neiste, vojnove, zanedlho bude treba vypravit do strednej skoly aj Janka ... a veru deti v internate vzdialene od domova narobia dost starosti.

Rodiny oboch sestier, Marie Stevcekovej i Malviny Dropcovej zili vo vzajomnom uzkom kontakte. Aj teraz sa spolu radili, co a ako urobit, aby to bolo i pre deti najlepsie, i ekonomicky najvyhodnejsie. Napokon padlo rozhodnutie: gazdovat na poli sa prestane, aj ked je toho pola dost, Stevcekovci si najdu v Banskej Bystrici vhodne byvanie, otec rodiny pracu, deti budu u nich dobre opatrene i pod dozorom, nepokazia ich kamarati a ani sa svojim neodcudzia.

Rozhodnute, vykonane. Takto nam Janko vlastne po prvy raz a navzdy vyletel z rodneho hniezda, aby sa sem po cely dalsi zivot neustale vracal: najprv do rodneho domu k starej mame Sarikovej, neskor coraz viac do novopostavenej turistickej chatky svojej tety za dedinou.

Po vysokoskolskych studiach zakotvil nas Janko natrvalo v Bratislave. Tam nasiel vhodny teren na svoje buduce uplatnenie sa, na realizaciu svojich zivotnych zamerov. Tu nasiel aj svoju celozivotnu muzu Valdenku, zalozil si s nou rodinu a tesil sa nielen z uspechov, ktore postupne prichadzali tak v praci pedagogickej na univerzite, ako aj na poli literatury a literarnej vedy, ale aj zo svojich troch vydarenych dcereniek. Vsetko nasvedcovalo, ze Janovi Stevcekovi je stastena naklonena priaznivo.

Ale rodny kraj a stastne detstvo v nom on sam jednoducho nedokazal vytriet zo svojej pamati. Hoci sa mu pisanie a pohyb v intelektualno-literarnovednych a kulturnych kruhoch stali nevyhnutnostou, zivotnu energiu chodil dobijat sem pod Dumbier. Na zhorenisku turistickej chaty svojej tety si zriadil rekreacny utulok. Pri tychto vytrvalych navratoch mu stacilo pobudnut na Certovici alebo aj len na blizkej Hlinke par dni, mozno len par hodin, aby ho tunajsie hory, hole a lesne chodniky oslovili prave tak silne a naliehavo ako jeho spisovatelskeho predchodcu Frantiska Svantnera grune a salase v Bystrianskej doline. Tito dvaja umelci sa vyznacovali jednou a tou istou krvnou skupinou. Necudo, ze prve knizne vydane Stevcekovo dielo sa zaoberalo prave baladickou prozou tohto prirodneho lyrika. Vari nik nebol povolanejsi, teoreticky i emocionalne pripravenejsi analyzovat, interpretovat Svantnerovo dielo ako prave Jan Stevcek. Pravdaze - okrem Svantnera si nas doktor i profesor v jednej osobe vzal na musku aj inych autorov - domacich i zahranicnych, najma francuzskych, ved velkost a mnozstvo jeho vedomosti boli vseobecne zname a obdivuhodne. No napriek tomu ostal Svantnerovi duchovne najvernejsi.

Opustil nas predcasne a necakane, puklo srdce dobremu cloveku. Nepomohla slava, uspechy, vyznamenania, tituly. On, poeta natus, celozivotny zajatec krasy, ocarena dusa, podlahol. V dielku Tyzden v tichom dome sa zdoveruje: "Bol som a vari aj ostanem clovekom emocii, kde poctive a citove impulzy hrali prvoradu ulohu." "Ako lahko som dospel ku koncu," cuduje sa vo svojej basni Ranne ruhanie, aby o par versov dalej uzavrel svoju uvahu: "Vsetko, co si ty zelas, Pane, sa nepochybne stane."

Nuz veru sa aj stalo - o par dni tomu budu dva roky. V buducom septembri by bol oslavil svoju okruhlu sedemdesiatku.

Ako Hamorcania prezivali nedelne odpoludnia

Pred nasou Masou - pred zeleziarnou bol kedysi udrziavany park s fontanou. Zavse v nedelne odpoludnie sa v nom zisli dychovkari a pod vedenim kapelnika Pateru, neskor Pospisila koncertovali. Mnohe hamorske rodiny prechadzajuc sa pocuvali veselu hudbu a pri tom medzi sebou debatovali. A deti sa medzi nimi prehanali. Byvalo to zaujimave vtedajsie spolocenske relaxovanie a ci zabava. Ked nebol koncert, islo sa pod smriecky do Korytist, kde krasne slnecne odpoludnie tiez davalo prijemne vyzitie. Niektori clenovia dychovky si vzali hudobne nastroje, cestou si zo zavodneho hostinca pribrali nejaku flasticku a na rovinke pri Petrickovie lucke si tak povoli zahrali a v prestavkach sa i obcerstvovali. Mladi-zalubeni sa na prechadzku vybrali obycajne, ked sa zvecerievalo a potom sa mohli k sebe pritulit.

Nezabudnutelne byvali skolske majalesy. Na konci skolskeho roka v posledne nedelne predpoludnie v skole sa konal "exament", na ktorom pred predstavenstvom zeleziarne, cirkvi a rodicov ucitelia zbezne preskusali ziakov, ktori museli preukazat svoje vedomosti. Po zhodnoteni "examentu" vsetci odisli na obed a o druhej nastupili do dvojic, pred skolou, odkial na cele dychovky, spravcu Peraka, neskorsie Donovala a Lapsanskeho ucitelom sa pochodovalo na Kordove lucky. Tu na majalese pri zvukoch dychovej hudby alebo ciganskej bandy deti po svojsky tancovali. Cez prestavku od predstavenstva zeleziarne dostali parky, cukrovinky a obcerstvenie. Pamatam sa este na preteky ziakov vo vreci, prenasania vajicok na lyzicke. Zlatym klincom pretekov bolo splhanie sa na maj vysokeho asi 10-15 metrov, na ktoreho vrchole bol zaveseny vencok fig. Kto sa na vrchol vysplhal, stal sa vlastnikom fig a vysluzil si pochvalu a obdiv. Potom sa este tancovalo do vecera, kedy bol nastup a zase spolocny odchod domov i s rodicmi.

Kordove lucky byvali i miestom majalesu zamestnancov zeleziarne. V nedelne odpoludnie organizovane zase pod vedenim dychovky cele rodiny pochodovali do Korytist na majales, kde sa capovalo pivo, varil sa gulas a piekla sa zivanska pecienka, ktoru pripravoval tradicne najlepsi odbornik baci Lajo Keller. Dychovka musela hrat, aby tancachtivy, starsi, mladsi a najmladsi sa mohli vyzivat v tanci. Zabava sa predlzila az do tmy a potom pri vetre sa spievalo, zartovalo a tak po janosikovsky sa prezival vecer. Ked zabavy mal kazdy uz dost, po skupinkach bol odchod domov.

V tychto casoch, ked nebolo inaksieho pobavenia, ludia radi prijimali i taketo majalesy.

Rudolf Valent


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11   ARCHIV   TIRAZ   KONTAKT