Aneta stichla a uprela hnede oci na otca. Ten suhlasne kyvol hlavou a usmial sa. Vsetci napato cakali na Markovu reakciu.

"Uz si skoncila?" zdvihol Marko zrak k sestrinej tvari. Nevedno, ci sa hneva alebo nie.

"Na dnes ano," povedala opatrne. "Patnast rokov klamania seba sameho stacilo, nemyslis?"

"Mozno mas pravdu," pokrcil plecami. "Neviem, Aneta." Nahle sa rozhodol. "Pocuj, sestricka, nevies nahodou o nejakej nasej menovkyni?"

Napatie v izbe povolilo, kazdy sa zamyslel nad Markovou otazkou.

"Preco sa nepozries do telefonneho zoznamu," poznamenal Eduard.

"Ja som teda blazon," buchol sa Marko po cele.

"Zozierat sa cely mesiac a nespravit taku samozrejmost," krutila hlavou Aneta. "Ako sa vola celym menom?"

"Simona Velecka, ma tolko rokov, co ty."

"Pekne meno," povedal otec. "Nespominam si, ze by som ho uz niekde pocul."

"Aneta, rozhod svoje siete a najdi mi ju."

Marko to povedal tonom, ani keby islo o stratenu ponozku. Cela rodina si uvedomila, ze Markovi na Simone zalezi, ked to vyriekol takym neutralnym hlasom. Marko vzdy dolezite veci hovoril neosobne, akoby mimochodom.

"Budem ju hladat, bracek, spolahni sa."

"Ja tiez," prihlasil sa Edo.

"Mozno ju stretnes niekde na luke," smiala sa Aneta.

V telefonnom zozname nasli sedemnast rodin s rovnakym priezviskom, no nikde nemali Simonu.

Marko sa uspokojil. Velmi mu pomohlo vedomie, ze rodina viac nechcela vediet a pritom sa na dievca budu spytovat svojich znamych. Lenze nadej bola minimalna. Simona Velecka moze zit na ktorokomkolvek uzemi statu, skryta, bokom od verejnosti. Rychly, tajomny odchod z hotela tomu nasvedcoval.

Napriek tomu sa Marko nevzdaval. Hlavne Aneta vynikala v neunavnosti hladania, venovala tomu vsetok volny cas. Zapojila dokonca aj svojho snubenca. Oliver Brestonsky pracoval ako ortoped v kupeloch, kam Marko pricestoval so svojim muzstvom na dvojtyzdnove sustredenie. Bolo to lacnejsie ako niekde pri mori a chlapci aspon nezleniveli.

O siestej podvecer cakala mladez vo vestibule hotela, zatial co Marko vybavoval nevyhnutne formality. Pousadzali sa na cestovne tasky, ticho debatovali medzi sebou, sledujuc chodiacich i nechodiacich pacientov.

"Chlapci, vydrankoval som pre vas lahku oneskorenu veceru," oznamil im polohlasne Marko. "Chodte teraz do izby a o pol siedmej sa zideme tu. Zavediem vas do jedalne."

Pobrali si tasky a nastavali sa vo dvojiciach pred vytah. Potom vsak prvym dvom napadlo, ze oni su predsa zdravi, tak preco by nevysli na druhe poschodie peso po schodoch. Trener im to s usmevom schvalil.

Marko este o deviatej vecer obisiel vsetky izby a presvedcil sa, ci su vsetci chlapci v poriadku na svojich miestach. Osprchovany si spokojne lahol na lozko v snahe co najskor zaspat. Spanok neprichadzal. Zapalil nocnu lampu a zobral do ruk krizovky, no nedokazal nad nimi rozmyslat. Mysel mu utekala k Simone Veleckej. Marko vysiel na balkon. Aha, aky romanticky vecer, napadlo mu pri pohlade na oblohu posiatu hviezdami. Osirele chodniky a parciky zivali prazdnotou, mierny teply vanok makko hybal hojnou zelenou. Stromy i kriky vytvarali cudesne tiene, ktore sa pri troske obrazotvornosti podobali na vselico mozne. Noc ako stvorena na prechadzku vo dvojici. Simona, kde si! Marko sa obzrel po susednych balkonoch. Tma, vsetci normalni ludia spia, cerpaju sily na dalsi den. Aha, vsetci nie. K Markovi dolahol nazlosteny muzsky hlas, ale slovam nerozumel. Ktoze to ma v noci chut na hadky? Vlavo dopadalo svetlo na balkon, ciasi ruka odhrnula zaves a viac otvorila dvere.

"Budes posluchat, ty flandra, za to ti rucim," ozval sa vyhrazny hlas.

Jarka Nuterova z Jasenia

V materskej skole pred styridsiatimi piatimi rokmi

Nasa osada nebola postavena z gazdovskych domov, ale z robotnickych barakov, pretoze vsetci robili v sklarni. Skola bola postavena nova, v strede osady na kopci, no materska skola bola na opacnom konci skoro von z osady 1 km v starom kastieli.

Pred zakladnu skolu sme chodili viacere deti, aj ja s mojou sestrickou Katkou. Do skolky sme sa premiestnili spolu s pani ucitelkou Schmidmaierovou, nastupeni v rade cez maly lesik a luku. Pre tym si deti nosili desiatu do skolky same. K tomuto ucelu boli take male kapsicky z tvrdeho vylisovaneho pergamenu, z vonku nalakovane na tmavomodro, cierno alebo hnedo sfarbene a bola tam vylisovana ozdoba, obycajne psicek a macicka. Kapsicka sa uzavrela kovovym zvrtlikom a na plece sa prevesila keprovkovou snurkou ako chlebnik. Na desiatu sme obycajne dostavali chlieb zlepeny s lekvarom alebo maslom a pol jablka, niekedy nam dala mama aj buchtu doma upecenu (keksiky ziadne neboli). Chodili sme so sestrou cez koloniu hore schodami, ktore boli opatrene zeleznym zabradlim. V zime sa v noci stale na zabradli utvorila namraza a Katke sa to velmi pacilo, tak zacala zabradlie olizovat - no co sa nestalo - jazyk jej primzol, koza perovala na jazyku, Katka plakala a ja som poskakovala okolo nej, nastastie isla nejaka suseda k studni rozmrazit kohutik a niesla cajnik s vrelou vodou, ja som volala o pomoc, teta zisla po schodoch dole k nam, zabradlie poliala vrelou vodou a jazyk sa dal uz hravo odlepit. Katke ostal na jazyku fliacik popalenej koze od namrazy. V skolke sme sa hravali rozne. Boli tam detske stoliky so stolickami, pri stolikoch sme sedeli a navliekali si na spagat velke drevene korale alebo tvary kocky a zvonceka, kolieska. Dievcata sa hrali s babikami a kocikmi a chlapci s furikmi, konikmi, kockami alebo sme robili spolocne hry. Pani ucitelka nam citala rozpravky a v lete sme chodili do pieskoviska a na prechadzku. Na obed sa islo domov, lebo predtym sa v skolke nevarilo a nespalo.

Zdena Jurasikova

Spomienky

Rok sa stretol s rokom a mne sa ozivuju spomienky na moje rodisko a mojich rodakov, s ktorymi som prezila vyse polstorocia. Ozivuju sa mi spomienky na uvitanie do zivota tych neskorsie narodenych a odovzdavaniu obcianskych preukazov, obrady sobasov. U tych skor narodenych jubilea sobasov, ba i hladanie datumu narodenia v madarcine pisanych matrikach. Spolocne posedenie s najstarsimi obcanmi obci Benus i Bravacovo. Pri tychto posedeniach som pocula vela pribehov zo zivota nasich predkov. Mnohych som odprevadila na poslednej ceste slovami obcianskej rozlucky. No najviac som sa dozvedela z obecnych kronik i cirkevnej kroniky.

Teraz, ked idem z Benusa hore Bravackou dolinou, do oka padne nielen mne, ale kazdemu, kto si vsima okolie vodny mlyn. Teraz tam uz stoji len mlynica a byvaly byt mlynara Jana Ambroza. Ked sa islo dolinou, ci hore alebo dolu, bolo pocut sumenie vody z vodneho nahonu, ktore padalo na lopatky mlynskeho kolesa, aby pohanalo stroj na mletie obilia. Veru vo mlyne bolo veselo, ked sa vozilo zrno na mletie muky. Za mletie sa brala tzv. merka (urcite mnozstvo zrna, alebo muky) a nejaky maly poplatok. Pan mlynar popri mleti este aj rezal slamu na secku, pretoze sa vtedy zuzitkovalo vsetko, co sa urodilo, nie tak ako teraz, ze ostane na poli nezorate, ba aj spracovane a zhnije na poli. Nasi predkovia boli asi lepsi hospodari, ked vedeli vyuzit vsetko a mali cas na oddych najma v nedelu na priedomiach pri cistych uliciach i na veselu zabavu a rodinnu pohodu.

Tym, ze som opisovala zvyky a obycaje v priebehu roka v Bravacove, chcela som aspon z casti predstavit mladsim spoluobcanom ako sa kedysi zilo a uctit si pamiatku svojich starsich rodakov.

Margita Vrbovska