- ... brazdy scernene sa ako veniec tocia na cele planety, pokojom zaliate.
Mier zivy, zivy mier dychaju do storocia cez bubny mlataciek, cez sipky strapate.

(M. Rufus)

Oktober - velky rujen - mesiac ruzencovy, mesiac nestaly, premenlivy ako april. Raz slnecne luce este zem zohrievaju, potom ju dazde ochladzuju. Ak sa pridaju patronky vetra - Ursula a Kordula - to hospodar nema rad, lebo na poli treba co-to dokoncit.

Oktober je aj mesiac sadenia, skraslovania, presadzania. Zahradkari pichaju do zeme cesnak zimny, premiestnuju bobuloviny, okrasne rastliny, a tak zahradka sa podoba ludskemu podnikaniu. Nikdy nie je hotova.

Velky rujen ma tiez svoje oblubene mena. Spomenme Tereziu, ktora je znama tym, ze nasadzuje zimne okna. Hedviga zas do repy med nalieva.

Mudre starsie knihy uvadzaju, ze v nasich oblastiach koncom mesiaca sa uz zjavuje sneh, hned sa ale stopi. Zrazky klesaju. Potvrdzuju to pozorovania za roky 1901-18. Benus 66 milimetrov zrazok, Dobroc 53 a Pohorelska Masa 65 milimetrov.

Mesiac ruzencovy ma este jednu zvlastnost - babie leto. Ranne hmly teple tri-styri dni, ale to vsetko sa kloni skutocnej jeseni.

Jesen - zbiera, co leto zrodilo, aby to zima povazila, clovek zuzitkoval. Jesen - cas kladenia ohnikov v nasich peciach, ale... Mame plynove. Kurici isto-iste nezabudnu a zapalia ohnicek v piecke dudlavej.

Jesen - paleta tisicok farieb a vona tlejuceho listia. Jesen je i dobry caj so slanym pecivom. Urobme si repikovy. Poznali ho uz stari Egyptania. Ma slusne liecive ucinky. Potrebujeme ich, ved zijeme desiaty mesiac v kalendari.

Pokusy o zhrnutie znalosti vsetkych vednych odborov su zname uz zo staroveku a stredoveku. Prvym ucelenym dielom tohto druhu bola Encyklopedie, ou dictionaire raisonnedes sciences, des arts et des metiers (Racionalny slovnik vied, umeni a remesiel) - francuzsky naucny slovnik vydavany v rokoch 1751-72 D. Diderotom a J. B. d Alambertom.

Zda sa, ze doba osvietenstva "dorazila" aj na Slovensko. Ked si odmyslime trojdielny Slovensky naucny slovnik z roku 1932, vydavanie encyklopedickeho casopisu Pyramida v rokoch sedemdesiatych, sestzvazkovej Encyklopedie Slovenska v rokoch 1977 - 1982, a este zopar jednozvazkovych diel, bude 12-zvazkova BELIANA - nazov je odvodeny od mena slovenskeho (uhorskeho) polyhistora Mateja Bela - prvou narodnou slovenskou encyklopediou. Prvy zvazok univerzalnej Encyklopaedie Beliana svojim vyzorom, typografickym a polygrafickym spracovanim, atmosferou, aku vyzaruje, je dielom, ake nema hocikto a ktore priam vyzyva k ucte k celej tej armade neanonymnych i anonymnych tvorcov, co ju predviedli na svet. Krasa a ucelnost si tu vzacne podavaju ruku so zaplavou informacii, ktore maju jasnu a presnu strukturu.

Co dodat na zaver? Jeden zvazok stoji 1999 slovenskych korun. Myslim si, ze napriek tejto sume, by tato encyklopedia nemala chybat vsade tam, kde sa pracuje s "akymikolvek" informaciami, tam kde sa vzdelava, a nakoniec by sa bez nej nemala zaobist ani vzdelanim a dosiahnutim skvelej kariery pysiaca sa rodina, ktora v dnesnej tazkej dobe ma casto na mnohe veci, ktore nemaju a ani neprinasaju buducnost.

Len co sa skoncila druha svetova vojna a ludia sa ako tak vylizali z vojnovych ran, nastala druha niciva sila. Bolo nou velke sucho, ake si nepamatali. Na jar bola este vlaha zo snehu, ale prislo leto a s nim velke horucavy. Nebolo vody, vyschynali studne, len na mokridlach sa udrzali pramene, v koryte Hrona bolo velmi malo vody, len tolko, ze sa dalo prejst i mimo brodu. Dobytok dostal slintacku a krivacku. Niektori gazdovia museli cast dobytka a oviec zlikvidovat pre nedostatok krmiva. Strane boli hole, spalene od slnka. Aka taka trava narastla len popri potokoch a pri Hrone. Tu trochu travy pokosili a ususili, ale otava - mladza nebola ziadna. Az v oktobri prislo obdobie dazdov a uboce sa zazelenali a dobytok vyhanali von na pasu az do napadnutia snehu, aby usporili krmivo na zimu. O krmivo sa gazdovia i chudobnejsie rodiny postarali tak, ze v banoch vyzinali travu a tuto na cistine susili. Suche seno potom nosili v batohoch domov do sopy. Vyzinali nielen travu, ale aj malincie, listy jarabiny, rakyty i vsetko, co malo nejake listie. Okolo dediny povyzinali i jelsinu a vrbinu a tento krm z mladych vyhonkov pouzivali pre ovce.

Gazdovia, ktori mali povoz, chodili s rodinami vyzinat na tyzdnovky hlboko do banov Nizkych Tatier a Slovenskeho rudohoria. Tam si z ceciny urobili jednoduchu kolibu a domov chodili len gazdine, aby opatrili hospodarstvo, pripadne osetrili chory dobytok. Ked uz nasusili na furu, ususenu zmes odviezli domov. S potravinami bolo biedne, urodilo sa len velmi malo zrna, zemiakov a ostatnej zeleniny. Dovazali sa zo statov, ktorych nepostihlo sucho. Este stastie, ze bol dostatok povojnovych penazi a ze si bolo za co kupit potrebne potraviny. Minali sa zasoby z predchadzajucich rokov, ale muselo sa mysliet aj na to, aby bolo co zasiat do zeme.

Po tomto suchom roku nastal rok urodny. Takze si ludia po utrapach konecne vydychli a zacal sa normalny kolobeh zivota, aky na dedine vladol az do roku 1948. kedy nastal zlom. Prislo postatnovanie a druzstevna kolektivizacia. Na Horeroni bola o patnast az dvadsat rokov neskorsie ako na "dolniakoch", pretoze druzstva a statne majetky zakladali najskor na rovinach, ktore mohli hned rozorat na velke druzstevne lany. Na tuto druzstevnu agitaciu ludia z Horehronia v dobrom nespominaju. Po dedinach chodili agitatori nahovarat rolnikov, aby podpisali prihlasky do druzstva. Ak nepodpisali, vyhrazali sa im napriklad aj tym, ze im vyhodia deti zo skol, alebo im predpisovali zvysene davky (kontingent).

Margita Vrbovska