5. OKTOBER 1999 Strana 8

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

... 

Hore Hronom - dolu Hronom

Pisal sa historicky rok 1945. Bola krasna jar a koniec strasnej vojny bol v dohlade. Na Liptove sa este tuho bojovalo, ale cele Pohronie a vacsina Slovenska uz mali prechod frontu za sebou.

Bol som vtedy vojakom zakladnej sluzby a riadenim Bozim som sa v dnoch velkeho tyzdna dozil v Nitre "oslobodenia". Kedze sme zrazu boli natolko slobodni, ze sme nemali nikoho nad sebou, nemuseli sme nikoho posluchat, vybrali sme sa domov k svojim. Peso najkratsou cestou. Ja som siel do Hronca k rodicom, aby som tam vojensky mundur zamenil za "civil" a pokracoval dalej do Vysnej Slanej pri Dobsinej. Dufal som, ze tam pri rodicoch byvajucich na krasnej banskej samote, najdem manzelku. Uz par mesiacov som o nej nic nevedel. Posta nefungovala, vlaky nechodili.

Z Hronca som ale nepokracoval v ceste peso, osedlal som si svojho verneho tatosa, bicykel, kupeny este pred vojencinou z prvych ucitelskych platov. Hradsku Horehronim som dobre poznal len po Bacuch a dalej len z okien rychlika. Dlzku celej trasy medzi Hroncom a Vysnou Slanou som si na turistickej mape vypocital na okruhlych osemdesiat kilometrov.

Vyrazil som rano na svitani. So sebou som si nezobral nic, ved moje polozenie v poslednom obdobi ma naucilo vselicoho sa zriekat, vydrzat volaco o hlade aj o smade. Pekne nove hodinky som si snurkou uviazal pod nohavice nad clenkom, lebo som nevedel, ci cestou nestretnem zberatela, ktoremu sa moje "casy" zapacia. Ranny chlad s pohybom sa celkom dobre znasali a cesty ubudalo. Bol som na briezku pred Helpou, ked zacalo prsat. Vhupol som sa skryt do prveho domu vlavo od cesty. Tu sa ma ujala gazdina a ked vypocula, kde az sa ponahlam, ponukla mi za hrncek cerstvo vydojeneho mlieka. (Ked som po rokoch pracoval v Helpe, dozvedel som sa, ze to boli Pipkovci!) Vraj ranny dazd ako zensky plac, takze coskoro som mohol v ceste pokracovat. Zastavil som sa potom este u Orolinov v Novej Masi, kde som sa chcel dozvediet, co je so synom Julom, s ktorym som sa este v januari rozlucil v Trnave. Nic o nom nevedeli.

Uz slnko dobre prihrievalo, ked som tahal cez dokaliceny, vypaleny Telgart. Coskoro som bol na Besniku. Tu som sa rozhodoval, ci pojdem dalej znamou cestou cez Stratenu alebo neznamou ale kratsou cestou cez Cuntavu. Rozhodol som sa pre druhu moznost. Cesta znacne stupala, bola povymyvana, takze musel som z bicykla zosadnut. Na Cuntave som si ani neoddychol. Cudne pachy rozkladajucich sa tvorov (koni, ludi) ma nutili pokracovat v ceste. Aj na klesajucej ceste mi bol bicykel na nic, lebo cesta bola este horsia a ovela strmsia. Az dolu v doline som mohol nasadnut a rychlo sa blizit k Dobsinej a pokracovat do ciela. Bolo kratko po poludni, ked som sa zvital so svojimi drahymi. Bolo sa comu tesit a dlho-dlho o com hovorit - no a samozrejme do sytosti hodovat. V rodinnej pohode a v krasnej jarnej prirode som sa tu dockal konca vojny, vitazneho maja.

Co aka radost a ake stastie ci pohoda, sa raz musia skoncit. A tak sa skoncili aj moje nadherne dni. Musel som sa odhodlat vratit sa nazad do Hronca, aby som sa s kamaratmi, ktori tiez stratili kontakt s vojskom, siel do Tisovca prihlasit sa a pokracovat v plneni zakonnej povinnosti. V jedno rano som putoval uz znamou cestou opacnym smerom. Dolu Hronom mi z cesty lepsie ubudalo. Ludia i priroda rychlo ozivali do krasnej a uz slobodnej jari.

Co ako nas zakon tlacil, spat do vojenskeho mundura sa nikomu z nas velmi nechcelo a tak sme sa neponahlali. Po vybaveni zalezitosti v Tisovci, odkial nas poslali do Martina, sme sa vsetci zhodli v tom, ze dalej pojdeme asi tak o tyzden. Chlapci suhlasili s tym, aby som este zasiel k zene do Vysnej Slanej, pobudol tam par dni a po mojom navrate budeme plnit vojensky rozkaz. Kanonada za kopcami uz utichla, pocasie mi aj nadalej prialo, tak ovela veselsie sa mi slo druhy raz hore Hronom. Na Besniku som sa ale rozhodol pre zmenu, zvolil som si do Dobsinej druhy variant: cez Puste Pole, Ladovu jaskynu, Stratensku tiesnavu a Stratenu. Serpentiny cez dobsinsky kopec boli lahodkou pre unaveneho putnika. Coskoro som rodinu vo Vysnej Slanej prekvapil druhy raz. Pobudol som tam este asi tyzden.

Na spiatocnu cestu som sa vybral opat cez Cuntavu. Bolo to predsa len blizsie k Besniku a ani bicykel nebolo treba tolko tlacit. Od Besnika som uz bez prestavky siel dolu Hronom az do Hronca. S kamaratmi sme si dohovorili hodinu odchodu a na druhy den sme uz cez Bystricu a Harmanec - aj dlhym harmaneckym tunelom - kracali do Martina. Tam sme museli vysvetlovat, preco nam tak dlho trvala cesta z Tisovca, resp. z Hronca do Martina. Nase vysvetlenie nie velmi chapali, ale poslali nas do Kosic dalej sluzit vlasti.

Stacili tieto dve pre mna historicke bicyklove tury, hore a dolu Hronom, aby sa mi Horehronie s jeho krasou navzdy vrylo do pamati a do srdca.

Koloman Weiss


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT