(osme pokracovanie)
V Albertovom potvrdzujucom (konfirmacionalnom) privilegiu ma prisazny mestan Jan Steig nemecky znejuce rodinne meno, teda istotne bol rodom Nemec a jeden z nemeckych pristahovanych (hospites). Ako prisazny mestan bol po boku richtarovom a clenom mestskeho zastupitelstva - predstavenstva je dokazom toho, ze pomer medzi domorodymi a pristahovanymi obyvatelmi bol priaznivy a ze niekto z pristahovanych pozival zvlastnu doveru svojich spoluobcanov.
Po dvojrocnom panovani krala Alberta (zomrel nahle 27. oktobra 1439), zacala vdova kralovna Alzbeta hned po jeho smrti vykonavat kralovsku moc. Dna 22. februara 1440 porodila syna Ladislava a Albertovi verna cast uhorskych stavov uznala 15. maja a toho toku korunovala Ladislava za uhorskeho krala.
O uhorsky tron sa usiloval aj polsky kral Vladislav a mal po krajine nemalo privrzencov. Citil, ze v tychto sporoch o uhorsky tron je zenska ruka slaba na riadenie osudov krajiny a hajit prava malinkeho krala (Ladislava). Alzbeta povolala k sebe Jana Jiskru z  Brandysa, ktory so svojimi ceskymi a moravskymi catami uz za panovania krala Zigmunda vitazne bojoval proti Turkom. Zverila mu obranu krajiny svojho syna a jeho zaujmov proti polskemu Vladislavovi a vymenovala ho za kapitana pre cele Slovensko a zvlast pre banske mesta v zupe zvolenskej.
Alzbetinym a neskorsie Jiskrovym kastelanom na Lupcianskom zamku bol Rehor, grof z Kosbavy. Rehor v bojoch za krala Ladislava padol do zajatia Pankraca zo Svateho Mikulasa, mocneho privrzenca Vladislavovho a vyslobodil sa zo zajatia len po zaplateni velkej sumy. Alzbeta z vdacnosti a za mnohonasobne sluzby jej a kralovi Ladislavovi ako nahradu zajateckej vymeny, listinou vydanou v Bratislave na Silvestra 1441, do vysky desattisic dukatov zapisala (inskribovala) a do zalohy dala Rehorovi Lupciansky zamok s mestami Lupcou a Breznom, ako aj s dedinami patriacimi ku Lupcianskemu zamku.

Oto Baldovsky

70. vyrocie narodenia geologa Ivana Lehotskeho

Okrem hor miloval sport

RNDr. Ivan Lehotsky sa narodil v Brezne v posledny januarovy den roku 1932. Zakladne vzdelanie ziskal v rodisku, kde v roku 1951 maturoval na gymnaziu spolu napr. s maliarom Stefanom Pruknerom a dalsim geologom z Myta Ivanom Sarikom. Ich triednym bol prof. Jan Madunicky. Vlani tychto absolventov po patdesiatich rokoch v ramci stretavky prijal aj primator Brezna.
Ivan Lehotsky vystudoval geologiu na Prirodovedeckej fakulte Univerzity Komenskeho v Bratislave, kde odvtedy zije. Po ukonceni studii pracoval v Geologickom ustave Dionyza Stura, ziskal doktorat a stal sa kandidatom vied. Ako geolog Slovensko reprezentoval aj za hranicami – pracoval v Mongolsku, v Alzirsku, Tunisku a inde. S geologickym kladivkom presiel aj Nizke Tatry. Jeho clanky sluzili ako podklady pre tazbu nerastnych surovin, pre ochranu prirody ci vystavbu lanoviek. Pomahal aj pri vystavbe rekreacnych stredisk, pri ochrane Slavina, hradu Devin a inych. Okrem hor miloval aj sport – pretekal na lyziach, venoval sa aj turistike a horolezectvu. Ako horolezec dosiahol najvacsie uspechy – ziskal titul majstra sportu. Do rodneho kraja sa rad vracia, a preto mu rodaci zelaju do dalsich rokov este vela zdravia.

(ap)

Hromnicno-blazejovske zvyky

Hromnice sa uz oddavna chapali ako sucast prechodu medzi zimou a jarou. Viazalo sa k nim vela ukonov a carovani. Gazdinky sa smykali po lade, sankovali sa, ci varili dlhe cestoviny. No zaroven platilo aj vela zakazov. Bol to zakaz sitia, prace v hore. Hromnice boli dnom, ktory sa vyuzival na predpovedanie pocasia. Vsetci sa bali teplych Hromnic, tepleho februara. Hovori o tom aj pranostika: “Raduj sa gazda, ked na Hromnice pre tuhu zimu musis si obliect dve kabanice – pride skora jar.” Verilo sa, ze teple pocasie na Hromnice signalizuje dlhu zimu, slabu urodu, ba az hlad.
Veselo byvalo v tieto dni aj v Podkoniciach. Hovorilo sa: “Hromnice – koniec sanice, ale nie zimy.” Gazdovia sa schadzali po domoch, pri pohariku, pri teplej peci. Ti najstarsi spominaju, ze vtedy sa tu pilo “muchovuo”. Verilo sa, ze kto si v tento den nevypil, mali ho po cely rok muchy a ovady stipat. Pokial chlapi pili Muchovuo, zeny sa poschadzali, kupili si palenku a pili “priatkouo”, pilo sa na zakoncenie priadok.
Blazeja
Blazej – svatec, liecitel a ochranca divych zvierat. Zobrazuje sa ako starec so sedivou bradou. V ruke drzi zelezny hreben – znak svojho mucenia, v druhej ruke ma zapalenu sviecu. V tento den sa v katolickych kostoloch veriacim priklada k hrdlu horiaca svieca, ktora ich mala ochranit pred bolenim hrdla. No volakedy bol tento den opradeny aj inym zvykom. Po domoch chodieval ucitel-rechtor so svojimi ziakmi a vyberal zmluvne dohodnute naturalie od rodicov, ktori mali ziaka. Chlapci do vreca brali zemiaky, zbozie, slaninku, udene maso ci klobasky. Dievcata do kosikov vajicka, kolace ci ovocie. Vecer rechtorova manzelka vsetkym navarila omastene halusky s bryndzou a kazdy dostal odmenu pat grosov.
Dorota
– svatica z Kapadocie, prenasledovana a nakoniec aj stata pre krestansku vieru. Jej znakom su ruze v rukach ci vo vlasoch. Casto je znazornovana ako zena s kosikom, v ktorom ma tri ruze alebo tri jablcka. Oddavna bola patronkou zahradnikov. Este zaciatkom 20. storocia jestvovala na dedinach Horehronia znama hra O svatej Dorote postavena na protiklade dobra a zla, ktora sa hravala od skoncenia Vianoc do ukoncenia fasiangov.

Vojtech Majling

Pranostiky na februar

Februar, staroslovansky nazoj juty – “ijute” – krute mrazy. V pranostikach je vela takych mudrosti, ktore si vsimaju teple pocasie v tomto mesiaci a jeho dosledky. Polnohospodari sa menej venuju skumaniu pocasia a vacsinou su spokojni s pocasim, ake je. Co mozeme ocakavat, ak februarove pocasie je teplejsie ako dlhodobe pozorovania? Pranostiky slubuju, ze zima sa este vrati v marci.
Ked su februarove dni na vlahu skupe, potom nas august casto dazdom okupe.
Kolko snehu vo februari luky prikryva, taka hojnost sena na nich v lete byva. Ked vo februari ozvu sa uz zaby, nebudu v tom roku hojnost davat zlaby. Ked februar muchy vytiahne, marec ich naspat zazenie. Ked je v tomto mesiaci Mliecna cesta jasna, bude v tomto roku uroda krasna. Ak februar vodu pusti, v lad mu ju zas marec zhusti. Opyta sa ta februar, ci mas boty. Ked sa vo februari zima nevysili, byva potom aj Velka noc v zimnej chvili. Na konci februara, ked severak duje, na urodny rok nech sa gazda hotuje.

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis

V polovici januara...

Raz, v polovici januara, piati priatelia, vybrali sme sa do prirody. Po vychodenej cesticke, potom brodenim v polmetrovom snehu, kazdy kracal so svojimi myslienkami. Hovori sa, ze v hlave turistu, mozno i chudobnejsieho sa vela mudrosti utopi, ale co-to z toho poloticheho dumania z tej mudrosti poplava natrvalo v zivotnom mori.
Cestou sice padlo slovo, ktore je vraj perom srdca, ale nic viac. Az hore na gruni, z ktoreho vidiet cele hronske udolie, na okraji smrekoveho lesa, najstarsi z nas povie: “Teraz si rozlozime ohen. Kto dobrovolne...” Ocami bludili okolo mojej “schranky”. Poobtieral som si “fuziky”, nahmatal vo vrecku zapalky, sekerka z ruksaku mi sama padla do ruky. “No, dobre,” hovorim.
V tvarach priatelov sa objavila zvedavost. Snehu vela, papier iba na slaninke a...
Pomohla zivotna skusenost. Horar Pancik ma nou obdaril. Obrubovanska dolina. Tiez vela snehu. Studeny obed sme chceli zjest pri ohniku. Robili sme predsa s drevom. Tam horar Pancik povedal: “Moze byt aj meter snehu. Takto si ho nohami udupes (ohnisko). Potom nan polozis pat-sest haluz a na ne polozis razdie (suchu cecinu, konariky). Hrubsie drievka prikladaj do pyramidy. Podpal... “Kazdy kumst ma svoj fortiel.”
Netrvalo dlho, ohnik zapraskal, razne dostali slaninku s cibulkou, “hody” zacinali, ale....
Najkrajsia vec, ktoru mozeme objavit, je zahada, a tak, z nicoho-nic, na pretras pri voni slaninkovej prisli tri slova: trieska, faklicka, luc. Vsetko vraj tvrdil styridsiatnik, boli to osvetlovacie telesa. Bolo to v casoch, ked bol nedostatok petroleja, sviecok...
My styria, ktori sme v tridsiatich zacali sediviet a v sestdesiatich sme nestarli, iba mlcky po sebe zizame.
Trieska, faklicka bezna vec. Pozna ich aj patrocny chlapec (ak je z dediny), ved ich potrebujeme pri rozkladani ohna v sporaku, v krbe...
Vychadzka sa vydarila. Skuska rozkladania ohna v snehu tiez dobre dopadla. Odmenou bol dobry dojem, lenze...
Po case mi pod ruky prisiel clanok, ktory poodhalil zahadu s trieskami... Tieto osvetlovacie telesa robili obyvatelia dediny Prochot pod Vtacnikom. Z toho clanku par udajov. Aby sa triesky (luce, faklicky) vydarili, musela byt vhodna drevina. Najlepsi bol buk v “strednych” rokoch. Klatiky pilili na 50 – 70 cm. Potom ich stiepali, struhali, susili... Robota s trieskami sa dala porovnat s orbou, s kosbou alebo s mlatenim obilia.
Triesky sa robili len raz do roka, obycajne v neskorej jeseni alebo zaciatkom zimy. Ich vyroba bola zahalena nadychom dostojnosti. Patrili k nej vyberanejsie jedla (najma, ak pomahali susedia) a za poharik hriateho...
Verim, bolo tomu tak v davnejsej minulosti, mozno aj v nasom regione v niektorych dedinach. Mozno... Zahadne svetelne telesa.
Raz, v polovici januara...

(sg)