Horehronie – obec, luky, lesy, retaz vrchov – rozprestierajucich sa vychodne od Brezna. Horehronie – oblast dobre zmapovana po stranke socialnej, kulturno - osvetovej, zivotneho stylu... Potvrdzuju to viacere studie, monografie, knihy krasnej literatury...
Ak sa ale z Brezna vydame juznym smerom, prideme do Cierneho Balogu. Obec bola, vari aj teraz je, s poctom obyvatelov, ale aj osad, najvacsou v Breznianskom okrese a... Zda sa, ze v minulosti bola akosi vyclenovana z pojmu Horehronie a Podpolanie je od ruky, a tak obec bola svojska v nareci (zname dialogy, na ktorych sa i B. Nemcova pousmiala), v odievani, v podavani ludovej piesne – folkloru..
V. Figus – Bystry, hudobny skladatel, Banskobystrican v roku 1935, dva roky pred smrtou, napisal Balocanom (asi suboru Kycera) list, v ktorom dakuje za blahozelanie k sestdesiatinam. Pise: “Odkazujem vam, aby ste nase krasne slovenske piesne nikdy nezanedbavali, ale ich vsade: po horach, doma, dolinach, lukach vzdy s radostou spievali, lebo len taky narod ma buducnost, ktory spieva. Kde spev zamlkol, tam je koniec zivota...”
Odkaz plnia Velka a Mala Kycera, ludova hudba Jula Bartosa, ale spieva sa i pri praci, pri sporaku, pri hrabani, na krsteniach, svadbach... Spievaju sa piesne vesele, tahave, smutne, baladicky ladene a...
V skole nas ucili, ze balada je epicka basen, obsahujuca smutnu udalost, ktora sa obycajne nestastne, tragicky koncieva. Zjavuju sa v nich vodnici, duchovia, rusalky, zbojnici, cintoriny, vojna, kriza, vztahy medzi ludmi... Aj preto tolko slov, lebo som prelistoval knihu Ludove balady na Horehroni. Autorka Sona Burlasova v siestich obciach zozbierala vari stodvadsatsedem balad. Cierny Balog nulovy, ale v tejto obci sa udrzalo, udrzuje este aj dnes mnozstvo totoznych baladickych piesni s piesnami z Horehronia a inych casti Slovenska. Lisi sa len slovnymi (narecovymi) odchylkami alebo mensim poctom versov.
Hovori sa, ze skor ci neskor citujeme svoju matku. Nie som vynimka a teraz, ked pisem tieto slova, pocujem mamin spev. Smutny, pomaly, tahavy. Pridavam sa k nej a notime: “Ta dala mamka, ta dala cerku, za horu zelenu...” Casto sa v izbe pri kolovrate objavovala i: “V slzach maticka sedela, casto vzdychlo sa jej a male utle dievcatko vravi mamke svojej. Co kropis...” Zvlastnu stavbu ma i balada V hlbokej (niekedy Hrinovskej, Tisovskej...) doline, srnka vodu pije. Horar (jager) na nu mieri, horehaj, ze si ju zastreli, naozaj...
Z balad, ktore sa v udoli C. Hrona spievaju, uvedme este: Ide furman dolinou..., Pasol Jano tri voly..., Ked vojacik narukoval..., V sirom poli kriz, na nom pan Jezis..., Isiel Janicok polovat..., Sobotienka ide, coze ma je po nej..., Sihote, sihote, zelene sihote, komuze je horsie, ako mne sirote... Pamat posilnuje nadej a robi cloveka ludskejsim, a tak si treba pripomenut, ze mnohe balady maju autorov a my sme si veru v skolskych laviciach o nich hovorili, niektore pasaze z nich sme odriekali spamati, vela si este pripomenieme nahodou, ked sme v spolocnosti literarne ladenej, alebo ked si listujeme knihu Stoji, stoji mohyla... Zlta lalia, Likavsky vazen, Zuzanka Hraskovie, Razusova Matka...
Balady, mame vas neurekom. Vznikate so zivotnym dianim, aj ked, jedny sa tisko stahuju do ustrania, dalsie sa rodia spolu s ludskou osobnostou a mnohe su nevycerpatelnymi studnickami pekneho slovenskeho slova.
Nezabudnime a priehrstim nacierajme pre vlastne potesenie z tychto studniciek a potom: “Ba ver si zdriemnem, nech som bozi! Na verne gajdy hlavu zlozi, no ako zlozi, priam sa zbada, kas´ zena nad nim strnie mlada” (L. Podjavorinska: Filuz a vily)

(sg)

“Nemusime si hladat predkov, mame ich predovsetkym v sturovcoch, ktorych vystupenie znamena zarodok nasej narodnej krystalizacie. Treba len, aby sme ich vo svojich mysliach dosadili na miesto, ktore im patri. Potrebujeme sa dostat z hesloviteho chapania svojej minulosti, z obycaje, ze sa svojou minulostou ohaname, ze ju vsak nepozname, z duchamorneho a beznadejneho zvyku ponimat vazbu s minulostou ako podviazanie novych rozletov, z pomnikovej manie, ktora ustaluje do meraveho gesta i to, co este zije a stale moze byt urodnou prstou. Pamatne tabule na domoch? Pomniky z granitu na namestiach? Ano. Ale aj pomniky v nas, ktore cas znici len s nasim poslednym vydychom. Potom si nebudeme moct povedat, ze sme mali ludi, ktori vsak nemali nas, potom nebudeme trava, prach a rozbity sklenny pohar. Potom budeme narod.”
Tieto posledne riadky svojej eseje Sturovci napisal Alexander Matuska v roku 1948. A medzi najvyznamnejsich a generacne najstarsich sturovskych basnikov patri aj Samo Chalupka. Dvadsiateho siedmeho februara si pripomenieme 190. vyrocie jeho narodenia.
Samo Chalupka patri k romantikom, u ktorych historia ziskala prednost pred falsovanou pritomnostou. Romantici zdoraznovali kmenove osobitosti, narodnu svojraznost a uplatnenie reci ludu, tuzbu po slobode, po rovnopravnosti a vlastnom narodnom zivote. Vazili si priatelstvo, vernost k rodu a svojeti. Medzi velkych romantikov zahranicia patria napr. W. Scott, lord Byron, ktory siel bojovat za slobodu Grekov v roku 1824 tak, ako v roku 1831 Samo Chalupka za slobodne Polsko. Medzi europskych romantikov patrili aj Hugo, Herder, Schelling a hlavne Hegel, u nas to bol Kollar, Safarik a potom Stur, Hodza, Kuzmany, Hurban, Sladkovic, Palarik, Radlinsky a ini. A medzi nimi aj Samo Chalupka.
Samo Chalupka takmer cely zivot prezil v Hornej Lehote ako farar, ale to neznamena, ze ked ramec jeho zivota bol taky jednoduchy, ze nebol bohaty vnutorne. Narodil sa 27. februara 1812 v Hornej Lehote, kde bol jeho otec Adam knazom. Pokrsteny bol 1. marca a svedkovia pri krste boli lubietovsky farar Jozef Sulek s manzelkou Rozinou, rodenou Kusou. Krstil ho brezniansky farar Jan Kuzmany. Tak ako bratovi Janovi, aj Samovi bol prvym ucitelom otec, ba sam ho aj ockoval (stepil), co bolo vtedy novotou. Ockoval aj ine deti – bol vtedy v nasom kraji prvym ockovatelom proti ovcim kiahnam. Do starej skoly v Hornej Lehote chodil Samo rok. Potom, aby sa priucil madarcinu, chodil dva roky do skoly v Gemeri. Ako osemrocny chlapec teda putoval cez Tisovec do horneho Gemera do Jelsavskej Teplice do nizsieho gymnazia, ktore podporoval slachtic Szentivany. Spolu s nim tam studoval aj Karol Kuzmany. Potom ako desatrocny putuje do Kezmarku – kvoli nemcine, aj kvoli bratovi Janovi, ktory tam bol profesorom. Ucili ho vyborni profesori – Benedikti, ktory mu otvoril brany klasickej literatury a Slavkovsky, ktory mu poziciaval slovenske knihy. Brat ho neucil, ale usmernoval ho a pomahal mu. Z Kezmarku odchadza spolu s Janom v roku 1824. Prechadza do Roznavy, potom do Bratislavy, kde na slavnom lyceu spolu s nim studovali Borik, Karol i Ludovit Stur, Janko Matuska, Daniel Lichard a ini. Katedru csl. reci tu viedol Juraj Palkovic. Tu, v tomto lyceu su korene Chalupkovho zapalu, horlivosti a plamennej lasky k narodu a Slovanstvu, zaklady jeho romantizmu.
Vyznamnym medznikom v jeho zivote bola jeho ucast na polskom povstani v roku 1830. Na cas zanechal studia a siel na pomoc polskym bratom – stal sa dobrovolnikom, dostal sa do Holica, kde mu v prvom zemianskom kastieli dali instrukcie a s malou catou sa dostal na bojisko, kde aj bojoval a bol raneny. Jeho otec vyslal za nim ucitela Blazyho, ktory ho priviedol naspat k rodicom. Potom pokracoval v studiach v Presporku. Na zahranicne studia potreboval peniaze, preto prijal miesto sukromneho vychovavatela v rodine Maximiliana Kubinyho v Demanovej. Svoje teologicke studia potom dokoncil vo Viedni v roku 1834.
Do zivota vstupil ako administrator v Chyznom v Gemeri za Stana Tomasika. Ordinoval ho tisovsky superintendent Pavel Jozeffy. Uradoval tam len desat mesiacov, kym sa Tomasik nevratil z Nemecka, kde si bol doplnit studium. V roku 1835 sa stal fararom v Jelsavskej Teplici, kde zostal celych pat rokov. V tomto kraji mal viacerych priatelov (Kranec, Kocman, Lichard), dopisoval si so Samuelom Feriencikom a inymi. Ozenil sa s dcerou Oravy – Eufrozinou Thuranskou, zemiankou, dcerou pokladnika oravskeho panstva. Bola o rok starsia ako Samo a zomrela dva roky pred nim, nahle,na porazku. Prezil s nou zivot v hornolehotskej fare. Brezniansky advokat Dusan Lichard o nej napisal, ze “bola zovialna osoba a – korpulentna”. V pamati cirkevnikov zostala ako ludska a zhovorciva, ale kaplan Slavik pisal, ze manzelstvo Chalupkovcov “nebolo stastne”, mozno aj preto, ze bolo bezdetne.
(Nabuduce: S. Chalupka a Horna Lehota, literarne dielo S. Chalupku a Duchovne piesne S. Chalupku)

“Na fasange” v Nemeckej

Fasiangove obdobie volne nadvazuje na vianocne sviatky Bozieho narodenia a zacina sa 6. januara na sviatok Troch kralov. Bola to oddavna doba zabav a veselosti. V tomto case sa v minulosti uskutocnovala vacsina svadieb. Z hladiska organizacie prac tykajucich sa domacej vyroby tkanin na dedine sa v mnohych oblastiach stali fasiangy delidlom ukoncujucim priadky, ktore boli prilezitostou hlavne na spolocenske stretavanie sa mladeze a s nim suvisiacu zabavu. Po priadkach nasledovalo tkanie, ktore uz bolo viac-menej individualnou zalezitostou kazdej domacnosti a teda logicky zapadalo do postneho obdobia, ktore vyzaduje miernost vo vsetkych oblastiach zivota a teda i v spravani a zabave. Dlzku fasiangov ovplyvnuje pohyblivy datum Velkej noci, od ktoreho zavisi aj termin Popolcovej stredy ako dna otvarajuceho postny cas.
V mnohych slovenskych dedinach su zname obchodzky fasiangovnikov v maskach. Uskutocnovali sa v posledne dni vrcholiacich fasiangov od soboty do utorka pred Popolcovou stredou. Vznik a podobu fasiangov s blaznivymi az samopasnymi zabavami nepriamo ovplyvnili uz anticke, ale i staroslovanske nabozenske slavnosti, ktore boli este prejavmi pohanskych predkrestanskych kultur.
V Nemeckej, Dubovej a Zamosti si ani najstarsi pamatnici na zvyk preobliekania sa do masiek nespominaju. “Fasiangovat po dedine chodili v minulosti mladenci, neskor uz len mensi chlapci. Mladenci chodili po domoch s muzikou a z toho, co vybrali, si vecer urobili hostinu. Pozvali na nu dievky a spolocne sa zabavili.
“Fasiangovanie” mensich chlapcov sa udrzalo dlhsie – asi do konca 50. rokov 20. storocia. Chlapci uz ale chodili zvacsa len po rodine a znamych. V jednej ruke mali drevenu sablicku, ktorou si pri speve udierali do rytmu po zadku, v druhej ruke razen, na ktory im gazdine napichavali kusky slaniny a “pampusky”, ktore sa v tomto obdobi prazili v kazdom dome.
Obycajne na fasiangovy pondelok chodili s raznami po obchodzke aj obecni pastieri, valasi a obecny sluha – “pougar”. Pastieri navstevovali len domy tych hospodarov, ktorym pasli dobytok ci ovce. Zasobit ich na fasiangy slaninou bolo povinnostou kazdeho gazdu. Tento zvyk suvisiaci so zauzivanym sposobom chovu a pasenia dobytka a oviec pretrval u nas asi do polovice 20. storocia.
Fasiangove zabavy vrcholili od nedele do utorka. V domacnostiach sa varila udenina, vyprazali sa “pampusky”. V utorok o polnoci sa zabavy koncili. Ked Cigan o dvanastej poslednykrat zavrzukal na husliach, symbolicky tak zakoncil fasiangove obdobie.
K tymto dnom sa viazalo aj niekolko ludovych povier. V Nemeckej napriklad nesmeli zeny vo fasiangovy pondelok ani utorok sit, lebo by sa im zacali zbierat prsty.

Martin Loksa