12. MAREC  2002 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Nadherny vyhlad

Tam, kde je dnes horna stanica lanovky veducej z upatia Chvatimechu (nedaleko od zeleznicnej zastavky toho mena) k chate Bernardin, tam sme pred vela – vela rokmi kosili mensiu luku. Sena tam nebyvalo vela, preto, aby sa rentovala furmanka, otec kazdy rok v blizkej hore pripravil trochu haluziny.
Zajst tam z Hronca bola pre nase male bose nohy poriadna tura. Ale radi sme tam chodili. Neprekazalo nam – trom sarvancom – ani to, ze pramen studenej vody bol odtial hodne daleko a pre smadnych “nosicov vody” to bola dost narocna uloha.
Ale vsetky “minusy” boli vyvazene velmi cennymi “plusmi”. Bol odtial nadherny vyhlad po poriadnom kuse rodneho kraja. Bol tam zdravy horsky vzduch. Dalsou zvlastnostou, ktora skraslila kazdu nasu hrabacku nielen tu, ale aj na Hajnom gruni alebo v Doline, bola skutocnost, ze to bol vlastne rodinny vylet s dobrym jedlom odlisnym od toho vsedneho, kazdodenneho.
Ked sme za rana prisli na luku, “utaborili” sme sa v tieni rozlozitej liesky. Ako slniecko putovalo po oblohe, putoval aj tien a s tienom aj my s celym “majetkom”. Kym seno schlo, otec nas zobral na vlastivednu vychadzku do hory. Zaviedol nas na nevysoku skalu, akusi prirodnu rozhladnu, odkial bol nadherny vyhlad, sta z lietadla do doliny Hrona a aj na hodny kus hrebena nasich hol. Ako na dlani sme videli celu Podbrezovu, cele zeleziarne aj s piesockou fabrikou, pilu na Stiavnicke, valcovnu plechov na Chvatimechu, ba aj hronciansku zlievaren a smaltovnu. V dialke sme videli Brezno, Dolnu Lehotu, Hornu Lehotu. Na holiach nam otec pomenoval vsetky viditelne konciare, ktory z nich je Dumbier, Chopok, Derese, Polana, Skalka. Ukazal nam, ktorym smerom je Magurka, odkial v minulom storoci prisli do Hronca nasi predkovia za pracou. Zodpovedal nam vsetky vsetecne otazky, najma, kde on pracuje v tej velkej fabrike pod nami. Prva expedicia sa nam tak zapacila, ze potom sme na tuto rozhladnu chodili kazdy rok a neskorsie uz aj sami.
Tak rad by som sa este raz na nasu rozhladnu dostal a potesil sa tym nadhernym vyhladom. Cesta tam by uz bola ovela lahsia sedackovym vytahom alebo z Hronca terennym autom chatarov z Bernardina. Pravda, vselico by som uz nevidel ani na nasej luke ani dolu v doline, ale vselico aj za tie roky pribudlo. Nasu staru liesku by som darmo hladal, zavadzala lyziarom, zjazdarom, vyklcovali ju. Zmizlo aj trinast kominov v podbrezovskej fabrike. Neexistuje ani valcovna na vodny pohon na Chvatimechu. Tam, kde mali Valastania na Zavare polia, tam je dnes moderna vyroba tenkych rur pre cely svet. Pod Lipovou pribudlo sidlisko. Popri Hrone po novej ceste hore – dolu svinga auto za autom. Hreben hol sa sice nezmenil, ale aj volnym okom by som na Chopku videl vrcholovu stanicu lanovky.
Vsetko toto by som videl, keby – keby za tych sedemdesiat rokov neboli stromy okolo nasej “rozhladne” povyrastli a nezaclonili nas nadherny vyhlad. Nuz, naco by som tam chodil? Aj ten obraz z detstva uz v pamati vybledol, pamat sa prederavila. Ani desiati drotari – flekari by ju nepoplatali. Ostanem v doline, budem spominat.

Koloman Weiss

Nabozenske piesne Sama Chalupku

Z nabozenskej tvorby Sama Chalupku sa kazne nezachovali, ostalo len niekolko listkov s konceptami. No ostali jeho modlitby vo zviazanej rukopisnej knizke pod nazvom Modlitby S. Chalupku IV 2, pisane starym kaligrafickym svabachom. Su tam modlitby jeho vlastne aj nim odpisane, alebo opravovane, pisane v proze i vo versoch a boli prechodom medzi jeho svetskymi basnami a nabozenskymi piesnami.
Pri tvorbe Zpevnika bol medzi clenmi sirsej komisie, a tak ako v Brezne cirkevny zbor brata Jana, tak aj Horna Lehota zbornik prijala lahko a bez tazkosti ho zamenila za stary Tranoscius. Do Zpevnika Samo Chalupka zlozil sedemnast vlastnych piesni a z Tranoscia prepracoval tri. Su to piesne o Bohu, prosby, o ctnostnom zivote, dakovne piesne, piesne o krizi a smrti a pod. V nich sa myslienkovy svet Chalupkov pohybuje medzi dvoma liniami – medzi Bohom – zastretym, utajenym, no darcom, pramenom vsetkeho, dobrotivym a laskavym – a clovekom, ktory v pokore obracia svoj zrak a chveje sa laskou pri styku s nim. Ale tento clovek ma na Zemi svoje poslanie a svoje povinnosti, o com hovori jeho etika – hladanie pokoja a stastia. Vo svojich piesnach hovori o rozdieloch medzi pozemskym a dusevnym stastim, o spokojnom svedomi, uci znasat udery zivota, nestastia a trapenia; ale aj aktivne proti nim bojovat, konat a vnutorne rast. Ako zlata nit sa celym jeho dielom – duchovnou piesnou – tiahne ista vyrovnanost a pokoj, teply pohlad na hodnoty okolo seba. Samo Chalupka nepolemizuje, nebojuje v piesnach ako Kuzmany alebo brat Jan. Jeho podavanie slabosti cloveka je kladne, v com je velka duchovna cena. Cenna je i pravdivost, uprimnost a poctivost dusevneho zivota. Pouziva posobive obrazy, ucinne slova a silne vyrazy, pri tom pouzival krasne, posvatne a tradicne basnicke figury, pouzival tradicny vers, z Tranoscia prevzal schemy aj napevy. Do popredia vo svojich piesnach kladie klady viery a nabozenstva, jeho krasy, pokoj a radost. Duchovna poezia Sama Chalupku je vyraznym a cennym prejavom slovenskeho romantizmu na poli nabozenskej literatury.
Pouzita literatura: Durovic, Jan: Tvorba Jana a Sama Chalupku so zretelom na duchovnu poeziu, Martin, MS 1947. 161 s., Pisut Milan: Literarne studie a portrety. Bratislava, SVKL 1955. 417 s.
(Nabuduce: Frantisek Kreutz: Povyse Lehoty)

Jarne obrazky z Horehronia

h0210f.jpg (19282 bytes)Oddavna tak byvalo, aj tu na Horehroni. Ked sa stratil posledny sneh, ludia uz netrpezlivo cakali novu jar. Na nedalekej paziti sa schadzaju deti, aby spevmi a hrami privitali novu jar. “Dajze Boze toho, co davno nebolo. Slniecka tepleho, z neba vysokeho.” Kym dievcence prespevovali a vili si z prvych kvietkov venceky na svoje hlavky, chlapci si zasli do nedalekej vrbiny. Ostrymi nozikmi si narezali vrbove pruty, z ktorych si vyrobia pistalky. Aby sa na nich vrba nehnevala, takto jej zanotia: “A ty vrba zelena, ty sa na nas nehnevaj, pistalocka mala, velka, pesnicku ti prespieva.”
Piata postna nedela sa volala Smrtnou, Ciernou ci Sulkovou. Vtedy gazdinky varievali rezance alebo sulky s lekvarom ci makom. Na priedomi debatujuce starenky pokukuju po dievkach, ktore stroja Morenu. Veru tak byvalo volakedy po nasich dedinach. Ti starsi verili, ze len vtedy, ked sa vynesie Morena z dediny, pride jar. Chodili s nou so spevom po celej dedine a ked ju obisli, k vode studenej s nou zasli. Povyzliekali ju zo siat, zapalili a do vody studenej hodili.
O tyzden neskor bola Kvetna nedela. Aj tuto vitali dievky spevom: “Kvetna nedela, cos priletela, azda bys nam krasu pre tu nasu chasu carit vedela”. Byvalo zvykom, ze v tento den chodievali po domoch dievky s pekne vyzdobenou zelenou ratolestou a zvestovali, ze prisla nova jar. No ku Kvetnej nedeli oddavna patril aj zvyk svatenia bahniatok, manusok v kostole. Svatil ich knaz vodou, kadidlom a modlitbami. Posvatny konarik mal pri burke chranit dom pred pohromou, okiadzali sa nim chori, vyhanal sa dobytok a ovce na prvu pasu. S Kvetnou nedelou bolo spojenych aj niekolko inych zvykov. V tento den, tu na Horehroni, prinasali matky svoje male deti do kostola, aby sa naucili skoro hovorit. Aj jedla a pokrmy konzumovane v tento den mali magicko-ochrannu silu. Podavali sa na rozny sposob uvarene cestoviny, najcastejsie posypane makom. Vyznam Kvetnej nedele zdoraznovali aj predpovede pocasia. Verilo sa, ze ak bude pekne, mala by byt dobra a bohata uroda.
Ale nova prichadzajuca jar, to neboli len spevy, zvyky, obycaje, ale to bol aj cas prace. Aby ludia neboli lenivi, umyvali sa v tento cas v potocnej studenej vode. Zakazovalo sa pri praci na poli vystierat a postavat. Na takychto ludi platilo: “Klebetia so slnkom a robota im pod motykou spi.” Medzi prve prace patrilo aj tu cistenie luk a poli od skalia. Ale nezabudalo sa ani na vycistenie studniciek. Verilo sa, ze len ta voda z pramena cloveka osviezi, ktora bola na jar vycistena. Prva vyorana brazda musela byt oproti vychadzajucemu slnku. Do prvej brazdy vkladala gazdina trochu soli, chleba a omrvinky zo stedrovecerneho stola. Tym myslela na novu urodu.
Veselo byvalo aj v kovacskych dielnach, prisli sem zenicky s motykami, tam gazda s vozom, ci konika podkovat. Ti najstarsi mi neraz takto povedali, ked sme sa rozhovorili o jarnych pracach: “Synu moj, pole a kravu neoklames, kolko im das, tolko ti vratia.” Dvere za zimou sa tu veru na Horehroni len velmi tazko a dlho zatvarali. Gazdovia preto chodievali do hory ci na luky, kde boli mraveniska. Ak sa tam hybal zivot, mala sa zima skoncit a prist mala co nevidiet nova jar. Ale na rozkvitnute luky plne kvietia vychadzali s novou jarou aj starenky, aby nazbierali prve liecive bylinky. Museli ich rychlo zbierat, lebo ak na jar zahrmelo, stratili bylinky svoju zazracnu moc.
A znovu je tu ten cas. Do nasich krajov, aj sem na Horehronie prichadza nova jar. Len tych zvykov, obycajov a obradov s jej vitanim akosi ubuda. Prichod jari, jarne sviatky by mali byt sviatkami rodiny a rozkvitnutej prirody, tej prirody, na ktoru akosi dnes zabudame. Zabudame tak, ako na krasne odkazy nasich predkov – na ich spomienky, zvyky a obycaje.

Vojtech Majling

Ako sa pralo kedysi

Nie je to tak davno, ked v dedinach neboli vodovody a bielizen prali - plakali v potoku alebo v Hrone. Pred zamyslanym dnom prania gazdina uvarila luh z bukoveho dreva, v ktorom potom vyvarala bielizen. Prali v koryte na to urcenom a mydlili doma uvarenym mydlom. Tmavu bielizen prali tzv. snyrom (spodna cast z uvareneho mydla).
Po oprani a vyvareni bielizne niektory z muzov v rodine vyrubal prielubu na Hrone alebo v potoku. K prielube potom priniesli bielizen, piest a horucu vodu, do ktorej si zmacali ruky. Po vyplakani v prielube bielizen dobre niekolkokrat vyplieskali piestom. Ak bolo pracke chladno na ruky, strcila ich do teplej vody vo vedre. Stavalo sa, ze ked bielizen vytiahli z prieluby, boli na nej cencule. V tych casoch mohli prat v riekach a potoch bez obav z akejkolvek choroby, boli totiz este ciste. Bielizen potom odniesli domov, kde ju naskrobili a zavesili na zrde alebo na plot, hlavne tam, kde sa opieralo slnko. Este neexistovali pracky, ale poniektore gazdinky mali tzv. rumple. Bielizen krasne vonala a bola bielucka ako sneh. Potom sa valkom valcovala - manglovala. Zehlili aj zehlickou na uhlie, ale len jemnejsie veci. Postelnu a spodnu bielizen len manglovali.
Su to uz len spomienky nasich starych mam, ktore takto v zime pravali aj detske plienky urobene zo starych plachiet a podolkov z muzskych kosiel.


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT