Jar sa uz aj podla kalendara ujala svojej vlady. Zazelenali sa ubocia, polia i luciny, objavili sa na nich nielen jarne kvetiny, ale aj krdle oviec, ktore mozno v nejednom skor narodenom evokuju spomienky.
Na reminiscencie seniorom a mozno na poucenie mladsim rocnikom ponukame vam rozpravanie cloveka zziteho s prirodou, ktory si vsak zela ostat v anonymite. Ponechali sme ho v povodnej podobe, co sa tyka dikcie a stavby viet, ibaze sme ho z narecia prepisali do spisovnej slovenciny. Verime, ze nasich citatelov tento vysek z historie nasho kraja zaujme a precitaju si ho s potesenim.
Pokracujeme kapitolkou
2. Ovciarsky rok
Valach zacal na buduci rok valasit v jesen, lebo uz vtedy, ked sa ovce rozsadzali, tak v ten vecer bola schodza, no a uz si na tu schodzu gazdovia volali aj toho bacu, ktoreho mienili mat. Dali mu hned zavdavok, no a keby bol cez zimu odskocil, tak by bol musel zavdavok duplom vratit. Hned po tom Martine sa ovce uz pasli z domu, no a uz pasli ti, co si ich tento novy baca nasiel, co uz budu s nim na buduci rok. Ti si uz ovce poznavali, aj znaky, aj gazdov, lebo sa po dedine aj “sporiadky” chovali. Kde sa valach choval, tam aj spal a na druhy den dalej, pri druhom. To sa uz kazde rano valachovi vcas navarilo haluskov, ulialo sa mu kus palenky, no a so sebou sa mu dalo kus chleba a bryndze, kto mal, aj kus slaniny do rukava na huni.
Ovce sa pasli, kym sa len dalo. Ked uz bolo aj kus snehu, to chodili s ovcami po starych horach, kde este bol cerniciak, to je zelene vzdy, to si ovecky hladali a uz sa tak premotali. To sa volalo: na mraznici. S ovcami sa necifrovalo. To je v jesen stvorenie skromne. To sa uz valasi hladeli co ako poprepletat tak do pred sviatkov, lebo uz potom do jari nemali velmi kde robit, iba ked sa im vse v hore trafilo, aj to velmi valachov brat nechceli.
No a potom uz na jar na den Jozefa bola schodza. Tam sa uz potom dohovorilo vsetko: do ktorej koliby sa pojde, komu sa bude kosarovat, kto bude redik vozit na holu, aj ked sa budu redikat z koliby do koliby, nuz a tak vsetko, co bude treba. Ten jeden furman, ktory sa na to lapil, ten uz potom obsluhoval salas po cely rok: ci bolo treba drevo potiahnut alebo sol vyviezt-alebo co bolo treba.
Ak bolo este na toho Jozefa snehu, tak baca s valachmi este siel domov, ale sa mu hned narucilo, ked tri medze okopneju, prid!
Ked kus okopnelo, zacalo sa z domu past. Na noc este ovce chodili domov. Este sa nedojili, cicali ich este jahnata. Okolo siedmeho-osmeho-desiateho aprila, aka jar zasla, ked sa uz dalo, tak sa ovce zamiesali. Isli vsetky na salas. Ale sli este do koliby do pola, aj pasli sa este po poli. V poli boli do dna Dura. Keby bolo vyslo Dura v utorok alebo v stredu, tak uz sli z pola von v sobotu pred Durom, co by hned na pastve este nic nebolo byvalo. Kym boli ovce v poli, dojili sa len dva razy, kym sa kus odzrali, stuhli, zvykli si na pasu a tak.
Akonahle uz vysli do pastvy, pole sa zahajilo. Odvtedy sa ovce dojili tri razy. Az do pol oktobra, zase aka jesen zasla, kym mlieko nepotratili.
Potom bol v maji liek: tak sa to povedalo. To prisiel hore soltys a siel s valachom aj past, aby sa dake machle nerobili, aby sa ovce riadne napasli. No a potom uz valasi ovce poznali a ktora sa im videla slabsia, podali ju na kotlik. Soltys taku ovcu, co mu valasi podali, co uz sa nazdali, ze je nie suca za riadnu dojku (soltys po mytnansky: soutiz, cize ovciarsky gazda, pozn. BB), ju podojil samu do takeho kotlika, no a potom sa to vylialo do takeho poharika. Ten poharik mal taky dobry deci. Ked bol za plny, ovca bola dojka. Ked bolo mlieka za pol, bola poldojka. Gazdovia sa na vsetko divali. Tam sa machle nemohli robit, divala sa vlastne cela dedina. Urcilo sa, kolko syra sa bude davat na dojku, kolko na poldojku. To sa den vopred vybubnovalo, ze na druhy den bude liek, aby sa z kazdeho domu dostavil aspon jeden clovek. Na tako ludia radi isli, lebo kazdy bol zvedavy, co ma, co chova.
Druhy den po lieku bola jarna strihacka. Toto prebiehalo tak cez pol maja. Do Jana boli ovce v pastve a v sobotu pred Janom sli obidva krdle na holu. To sa zamienali na holi, jeden rok ti do tej a tamti zas do tej potom. Kazdy druhy rok sa prislo do tej istej koliby. Na tento den slo na holu vsetko, aj voly, aj jalovina, aj ovce. Vsetko bolo na holi za sest tyzdnov, ak sa nevyskytla daka velka nesnadka. Trafili sa roky, ze boli len za styri tyzdne, pat, ale vacsinou sest. Ak nahodou napadlo snehu, tak muselo zist vsetko dolu. Na holi veru zajde kadejaky cas-zima. Na holi bolo vsetko toto najdlhsie do patnasteho augusta, do “Nanebevzeti”. Sestnasteho augusta bol v Brezne hlavny jarmok vyrocity na statok. To uz kto mienil predat jalovicu alebo voly, to uz muselo byt do tohto dna doma.
No a ovce sli rovno z hole kosarovat do pola, dakde do pokrajiska, co bolo pri pastve. Pole bolo este zahajene, ale kosarovali uz aj v poli. To uz presne zisli do tej koliby, ktora bola na Jozefa dohovorena, za kolko korun na jednu noc, na kolko dni a tak. Peniaze za tie kosariska isli do spolku. Ked jednemu kosarovanie skoncili, zase sli do druhej koliby, pokym sa pole celkom nepustilo. Pole sa pustilo dvadsiateho prveho septembra, na Matusa, na mytnansku posviacku. Potom mohol valach ovce pustit vsade. Keby sa bol dakto oneskoril zobrat urodu z ostredka, mohol valach ovce pustit aj do “borgondy” – dotycny by nebol vyhral na nijakom sude.
Pokym boli ovce na holi, co sa do Jana vykosarovalo, ta trava sa predala a peniaze sli do spolku.
No a potom uz ovce boli v jesen na poli, az pokym sa len na Martina nerozsadili.
Barany sa medzi ovce pustali dvanasteho septembra, vzdy na ten den, na mena Panny Marie a potom sa vedno pasli do konca.
Ovce sa potom kotili vo februari, marci. Prva kotelnica je siesteho februara na Dorotu.
Baraniar pasol od jari len tych dvadsatstyri oviec, co mu z dvoch salasov po dvanast dali. Od jari pasol tak okolo tridsat baranov a tieto ovce-to mal ako plat. Jahnata sa na salas zacali durit z pondelka po Vstupeni. To je tak ku koncu maja-styridsiaty den po Velkej noci. To uz kto kedy mienil, tak si jahnata zachytil a zasikoval. Jahnata ani baraniar na holu nechodili. Jahnata sa rozsadzali den pred Martinom, desiateho novembra.
Jahnata si kazdy hladel poznacit na Velky piatok – kto aky znak mal. Znaky boli: dierky, vystiky, zastrihnuto, kto ake mal dlato alebo noznicami do ucha alebo do obidvoch. To aj rodina mala odrazky medzi sebou: od rodicovskeho - alebo znak od znaku.
V jesen na toho Martina boli potom pocty. Na tych poctoch sa vsetko zhodnotilo, spocitalo, to bol ako zaver roka ovciarskeho. Trafili sa roky, ze sa na ovcu po dakolko aj doplacalo, dve koruny alebo tak, no trafilo sa, ze sa aj zvysili peniaze po odratani vsetkych vydavkov. Obycajne sa tak hladelo, aby vyslo dobre. Ked vyslo dobre a baca daval po strnast kilo syra na jednu dojku a este aj ostiepok k tomu a pravdaze aj zincicu, vravelo sa, ze vyradoval. Ked nie, tak nevydaroval, ale toho uz viac gazdovia za bacu nechceli.
Z tych spolkovych penazi kupili na Martina jalovku a palenky, no a to sa uz pri soutisovi odbavovalo, co bol v tom lete predeslom. Soutiska maso uvarila, nakrajala do misy a tak sa dookola nukalo, pokym trvalo. Na tejto schodzi sa vsetko volilo na novy rok, baca, valasi, soutiz, aj vicesoutiz.

(k 130. vyrociu umrtia “pohronskeho slavika” Andreja Sladkovica)

Andrejovi Braxatorisovi Sladkovicovi urcil osud sluzbu narodu. Po rodicoch zdedil duchovne hodnoty, ktore si neustale zveladoval na Slovensku, v madarskom prostredi, ale najma v Nemecku na univerzite v Halle. Na cestach za vzdelanim osobne spoznaval kulturu zapadnych Slovanov, najma cesku a luzicku. Podla jeho sucasnika Ludovita Grossmanna bol Sladkovic strednej, nenapadnej postavy a Jan Donovan – Milkin zas nacrtol jeho vnimavu dusu a horuce city. Zivot Sladkovicov nebol dlhy, zomrel ako patdesiatdvarocny. Ale dielo, ktore na jeho zivotnej puti vzniklo, ziari dodnes. Prvu hlboku ranu dostal v puberte, ked stratil matku, dalsiu, ked ho odmietla jeho laska Maria Pislova. Sladkovic bol zo strnastich deti a zdravie nemal najpevnejsie. Bieda ho neopustala ani neskor, ked si zalozil vlastnu rodinu. Roky 1857 – 1868 boli jednymi z najtazsich v jeho zivote. Vycerpaval sa pracovnym vypatim, zabezpecovanim obzivy svojej pocetnej rodiny aj pracou na “roli naroda dedicnej.” Zomreli mu tri deti, zdravie sa zhorsovalo a este aj z postele ako chory odbiehal ku krstom a na pohreby, len aby co-to zarobil. Svojimi kaznami dvihal narodne povedomie vo farnosti, do ktorej patrila Radvan, Ihrac a jedenast dedin.
Andrej Sladkovic sa narodil 30. marca 1820 v Krupine a zomrel na plucnu chorobu v Radvani 20. aprila 1872. Pretoze zivotopis a dielo tohto popredneho romantickeho basnika sturovskej generacie, publicistu a evanjelickeho knaza su dostatocne zname, ponukam vam radsej zaver z pribehu o jeho radvanskom pobyte Blesk Meteora z pera Tomasa Winklera z knihy Cas pred nesmrtelnostou:
“... Koncom roku 1871 sa Sladkovicov zivot zmesti medzi styri steny jednej izby. Do nedalekej Bystrice si uz netrufa ani na povoze, toboz nie v zime. To, co mal kedysi rad, co mu davalo silu-maso, vino, zeleninu, kysle jedla – mu zaludok neznesie, a tak sa vracia k tomu, co mal rad v detstve – muka, gris, kasa, ovocie. Ako-tak moze zjest prazene hovadzie, postruhniky, pacovanu divinu, paprikas.
Rano byva pomerne culy, dopoludnia uz nestaci s dychom, musi si znova lahnut do postele, vecer je uz bez dychu i bez slova: “ ja nadej casneho zivota nemam a tusim, ze cas mojho rozdelenia nastava. Stan sa vola Bozia, svata!”
Na Ondreja, ako vzdy, prislo niekolko najblizsich priatelov. Veselosti nebolo, lebo kazdy mal ohlad na choreho. Prave teraz su tri roky, co basnik ochorel.
Vonku je hmla a mrcha casy, casto dazd, co choremu Sladkovicovi skodi.
V sobotu 20. aprila 1872 sa naobedoval, chvaliac si, ako mu chutilo, ze mohol i dobre prezierat. Po obede si lahol do postele, obratil sa na druhy bok, aby si trochu pospal. Ked sa zobudil, ulozil sa do polosediacej polohy, ruky si zlozil k modlitbe. O chvilu k zene preriekol: “Coze sa tak stmieva?” Potom so slzavymi ocami povedal: “Lutujem, lutujem...”
- Co lutujes, otecko? – spytala sa zena.
Odpovedal len nezrozumitelne. Za kratky okamih bolo po nom. Svoj zivot dokonal na 20. den po vyplneni 53. roku svojho zivota.
O tri dni ho pochovali za hojnej ucasti ludu. Slavnostne. Dvanast diev odetych v bielom a prave tolko mladencov v ciernom stali pri jeho rakve. Zvony vyzvanali. Rakvu odnasali na cintorin, za nou zalostiaca vdova, dcery Olga a Elena, synovia Cyril, Milos a Martin, matka, sestry, radvansky kaplan Jozko Hodza. Nad rakvou recnil basnik Janko Botto: “Sladkovicovi! Tys´ dal nam hla to! My Tebe co na to? Studenu tvrdu hrudu – No pridu casy – a slavu Tvoju spominat veky budu!”
Marina a Detvan, ale aj ostatne basne Sladkovicove boli priaznivo prijate uz jeho sucasnikmi, o com svedcia aj slova Jana Kalinciaka, ze Andrej Sladkovic “bude i vtedy duse potomkov zahrievat, ked casy zitia nasho preletia nad hlavami nasimi, bo slova piesni jeho su vodou zivota.”

A. Prepletana

Su nase – slovenske...

Mne sa zda, ze nedele maju spomaleny rytmus. Mame cas. Rano si dlhsie polezime, s obedom stacime tak ako to byvalo u panov na strnastu hodinu, ba i pri kavicke mame “pohov” a ak zostane cas, je tu i kniha.
Ako hej, ako nie, sklonime sa nad domacou kniznickou, oci signalizuju autorov a nazvy knih a z dalsej mozgovej zasuvky pride signal: tieto si precitaj!
Posluchneme, otvorime knihu a nad prvou kapitolou stoji: “21. februar 1964 o 21. hodine. Snezi, to bude lyziarov a snehuliakov”... alebo “ 14. marec 1979. Sedemnasta hodina. Prsi. Aspon pozmyva plesen. Lahke citanie”...
Zaujimave je uz to, ze po rokoch ich beriem opat do ruk. A co je este, putavejsie, ze po rokoch, prostrednictvom knih, prihovorili sa mi zeny – slovenske spisovatelky: E. Cepcekova, M. Hastova, K. Laszlova, H. Krizanova – Brindzova, K. Jarunkova. V “dialogu” som postrehol, ze su rovesnicky, narodili sa v jednom roku – 1922; ze vsetky zacinali s literaturou pre deti, mladez (poviedky, versiky) a len neskorsie, po case, napisali i diela pre dospelych; ze v ich tvorbe zaznievaju udalosti zo SNP, ze spolupracovali s detskymi casopismi: Zornicka, Ohnik, Slniecko...; kazda priznava, ze od detstva vela citala a ze v jej zivotnom osude velku ulohu zohrali stare mamy...
A potom tu boli vzory spisovateliek, ako: H. Zelinova, Z. Zguriska, M. Halamova, M. Figuli, K. Lazarova...
Z rovesnicok, napriklad K. Jarunkova napisala knihu Horehronsky talizman, spomienky Juliusa Chudika a vsetkeho, co k tomu patri. E. Cepcekovu si oblubili najma dospievajuce dievcata. Jej kniha Marcela, neplac sla a este aj ide u dievcat z ruk do ruk. K Laszlova nas presvedcila o svojom talente knihou Skalpel a krasa... atd., atd.
Unava z citania drobnych pribehov z detstva Zo starej horarne od M. Hastovej zatvara oci, a predsa tymi ocami vidim vo svojom zivote susedov, znamych, priatelov, ale aj priatelky spisovatelky, ich knihy, ktore sa dobre citaju i v case pocitacov, internetov, lebo su nase – slovenske.(li)