(trinaste pokracovanie)
Kral Matej zomrel 6. aprila 1490. O uprazdneny tron sa uchadzali az piati kandidati, medzi nimi aj kralovna – vdova Beatrix. Pre ziskanie priazne jagerskeho biskupa Urbana Doczyho z Velkej Luce (de Nagylucse) kralovna – vdova odpredala lupciansky a sasovsky zamok s panstvami k nim patriacimi za 8000 dukatov pre Urbana Doczysho z Velkej Luce, dvom bratom Janovi a Filipovi Blazejovi, styrom Janovym synom (Domianovi, Klementovi, Tomasovi a Rehorovi), Blazejovmu synovi Ladislavovi a Francovi, synovi uz mrtveho Urbana Benedikta. Neskorsie sa pridala na stranu Vladislava, polskeho krala, tiez jedneho z narokovatelov na uprazdneny tron po Matejovi. Vladislava zvolili 16. jula 1490 a 18. septembra korunovali za uhorskeho krala. Poziadala ho, aby potvrdil s biskupom Urbanom a jeho pribuznymi uzavrety odpredaj. Vladislav privilegiom vydanym v Bratislave v predvecer Ondreja apostola (29. novembra) 1490 potvrdil odpredaj. Kupovatelom daroval aj kralovske pravo (jus regium), teda uplne vlastnictvo na zamkoch a panstvach a poveril kapitulu kostola v Budine, aby vykonala odovzdanie do vladnutia (statuciu).
Biskup Urban bol clovek pevnej vole, odhodlanych cinov a bazil po majetku. V zmluve s Beatrix uzavretej v privilegiu krala Vladislava a v statutionalnom rozkaze mesto Brezno nebolo spomenute ako patriace k Lupcianskemu zamku. Ani kral Matej ho nespominal vo svojom zapise Lupcianskeho zamku za patriace Janovi Ernestovi. Ani sama Beatrix ho nedostala do vena s Lupcianskym zamkom, ale s dolnouhorskymi banskymi mestami. Napriek vsetkym tymto skutocnostiam podarilo sa hrabivemu a vplyvnemu biskupovi Urbanovi nahovorit Budinsku kapitulu, aby vykonala statuciu i na mesto Brezno.
Kralovsky poverenik Juraj Radvansky (de Radvan) a kanonik Michal z Lelezu (de Lelez) v pritomnosti Juraja Hirscha (hyrch), Benedikta Gloknitzera, Jana Koschigera (Kochweger), Jana Langeho, Vita Mühlsteina (Mylstein), Michala Königsbergera (Kavnyperger) z Banskej Bystrice, Ondreja Justa z Viglasa, Ladislava z Mikofalvy, Gaspara a Ladislava z Petkovej (de Petöfalva), Ladislava z Lukavice, Bura z Dubravice (de Dubravica) a Demitra z Ostrej Luky (de Istroluca) vykonali podla Urbanovej ziadosti v pondelok pred Margitou mucedlnickou (13. jula) 1491 a nasledujuce dni statuciu odovzdajuc aj mesto Brezno do moci a vladnutia Urbanovi a ostatnym Doczyovcom.
Urbanov skutok sa stal pre mesto Brezno osudnym zarodkom mnohonasobneho utlaku a tazkych utrpeni, ba aj nepriatelskych utokov, ktore boli zamerane na celkove znicenie mesta. Ale rozpravanie o tychto smutnych udalostiach nepatri do oblasti tohto opisovania, pretoze sa stali az v druhom storoci zivota mesta Brezna.

Oto Baldovsky

Vrany v ten den pri futbalovom stadione vo velkom krdli zahrali nam “divadlo.” Kruzili v smere hodinovych ruciciek. Raz sa spustali strmhlav k zemi, potom vyletuvali do vysky, svojou “recou” sa povzbudzovali, aby na chvilku obsadili topole a potom si “ceremonial” zopakovali. Dvadsat minut to trvalo, potom sa rozleteli na svetove strany. Hovori sa, ze zletovanim a kruzenim tieto operence citia zmenu pocasia (schladilo sa, prsalo), ba udajne pripominaju smutocne oznamenia.
Cierna farba pripomina smutok, to je pravda, ale v sucasnosti je akymsi modnym hitom, no aj popri tom je tato farba prepojena s najtichsim miestom v meste alebo v obci – s cintorinom. Ide o miesto, ktore k nam hovori o minulosti, o pritomnosti, o buducnosti, o...
Basnik Julius Lenko v zbierke Vecerne verse zvazuje svoj zivot a na otazku: “Co z nas ostane?” – odpoveda: “To, co si ini z nasho tiena vezmu: snad haluzku, snad iba listocek...” Ako hej, ako nie, ale ma pravdu. Nezmylim sa, ked poviem, ze pri tichej pochodzke ulickami pomedzi kroky, napadaju nam myslienky, ako: bol to statocny clovek; dozil sa pekneho veku; zanechal po sebe dielo, ktore ho zosobnuje...
Slovensky poet Pavol Buncak pri navsteve cintorina, kde hladal pravdu hlboko ludsku, predstavoval si, co vsetko ti ludia prezili. Nezabudol ani na bezmennych, pochovanych pri mure, na samom kraji cintorina. Tusi, ze prave oni vedeli o tajomstve zivota, o pravde zivota viac ako ti, co zili v pohodli... A su aj take cintoriny, ktore su plne tragedie: vojenske... Kolki si povzdychli, a mozno ani nestacili vydat vzdych, na co ta vojna, to zabijanie...
Stalo sa v minulosti, devatnaste storocie, ze miesta posledneho odpocinku do svojej tajnosti prijali zosnulych, ludovo povedane, az za hrob. Tisovsky cintorin. V nom pochovali narodovca, evanjelickeho knaza Pavla Jozeffyho. Jeho slachetne srdce bojovnika za prava Slovakov dotlklo 29. marca 1848. Zial, utajenie Jozeffyho hrobu trva dodnes. Utajenie je spojene so zvlastnymi okolnostami. O nich snad neskorsie. Obdobny osud stihol i basnika Janka Krala (zomrel 23. maja 1876). Kedze vtedy vycinal crevny tyfus, mozno sa dostal do spolocneho hrobu, mozno ze aj preto trvanlivejsie neoznacili jeho hrob. Takze uz v roku 1900 nepoznali a ani dodnes nepozname presne miesto, kde bol pochovany na zlatomoravskom cintorine. Na martinskom cintorine je jeho pomnicek len symbolicky. A kolkych dalsich vyznamnych ludi tie male “domceky” utajuju. Ale tak to ide: zide z oci, zide z umu, zapadne do zabudnutia spolu s odchadzajucimi generaciami alebo...
Gabriela Rotmayerova v knihe Golgota, strastiplna cesta do raja ma i takuto epizodku: Restauracia, on a ona v rokoch, mlady casnik – dialog: “Co sa vam nezda babka? Pridu sem, posedia pri jednej kave pol dna, obsadia miesto a cintoriny prazdne...” ,,Chuda, chlapca, nepozna zivot, nechodi do cintorina” – povzdychla babka.
Nechodi: Je mlady. Ma este cas. Nie tak ako – cituju z listu... “v meste je vsetko po starom, len cintorin je maly a ludia, najma starsi, stale sa uchadzaju o ten maly chladny “bytik”...
Hoj, zahrada kraj dediny / zivym plotom obrastena / a kopcekmi z ciernej hliny / miesto stromov vysadenia... /
Hoj, zahrada divnej ceny ... / daj mi pokoj zasluzeny... / (L. Kubani: Cmiter)

Ovciarstvo v Myte pod Dumbierom

6. Valassky den
Valassky den sa zacina takto: Rano vstavaju valasi o pol tretej. Baca je starsi, musi vstat prvy a pobudit mladsich. V skorsich casoch baca budil tak, ze do prazdnej zberacky polozil treparku a to sa rano velmi ozyvalo. Ak este aj to malo bolo, tak zahvizdal na palcoch a to uz vsetci poculi. Ked sa vnislo do koliby, tak na pravu ruku spaval valach pred vatrou na lavicke. Z druhej strany vatry na komorkovej stene bola lavicka bacova. Pod touto lavickou pod bacom honelnik na hunke alebo na slamnicku. Dvaja spavali von pod kolibkou pri ovciach. Ked bol salas vacsi, spaval piaty na povalke, to je pod tou strieskou nad vchodom do koliby zdnuka. Ak sa vyskytol siesty, to bolo malokedy v ten cas, tak ten spaval pred kolibou na lavicke pod strechou, co sa na nu dvere otvarali.
Ked rano povstavali, ihned rozhrabali ohen, lebo ohen na salasi nevyhasol cele leto, pokym len v tej kolibe boli. To vecer sa zahrabali uhliky do popola a rano sa zase rozhrabali. Ked bolo v noci chladnejsie, tak sa prilozila hrcka a hriala celu noc.
Ked sa ohen opatril, tak sa pozaoplakovali gelety studenou vodou a slo sa dojit. Dojilo sa dobre dve hodiny. Hned ako sa podojilo, ten valach, ktory v ten den pasol, ten uz ani mlieko nepredieral, len sa napil za crpak-dva zincice a sikovne s ovcami. Jest posediacky nestacil, tak si len do rukava vzal kus chleba a jedol iducky za ovcami. S ovcami sa do pase nijako nemohol opozdit, lebo keby sa bol omeskal, ked boli salase dva, tak by ho boli z toho druheho salasa predbehli do lepsej pase.
S ovcami sa slo do pase tak cez piatu hodinu. Nazad sa prislo tak okolo jedenastej.
Ti valasi, co ostali na kolibe, najprv mlieko precedili. Mlieko sa preciedzalo cez dve ciedky: to boli take plachty 2 x 2 z doma tkaneho husteho platna, na to sa este polozila cela borievka, aby sa vlna pozachytavala.
Potom baca zapravil. Nalial miertukom klagu ako mienil. Miertuk – to bola nadobka podobna solnicke a mohla mat mieru tak blizko deci. Mlieko s klagom v zberacke dobre roztrepal. Zberacka mala okolo patdesiat az sto litrov – aku debnar spravil. Ked bolo mlieka viac, preciedzalo sa aj do dvoch alebo troch zberaciek. Ked sa klag nalial, tak sa vsetko pekne prezehnalo a zakrylo sa suchou cistou plachtickou. Dobru polhodinu sa nechalo na pokoji stat. Ked asi polhodina presla, odoka, tak treparkou spravil baca po tom mlieku kriz a vedla oka videl, ci je to uz sadnute alebo ci ho este za kus nechat. Ked videl, ze je uz dobre, treparkou vsetko dobre roztrepal. To syrenie sa musi roztrepat tak, aby ostali hrcky asi ako fazula. Roztrepane sa nechalo tak pat-desat minut. Potom sa vzalo za jedno tri hrnceky takej teplejsej vody – no a pekne sa okolo krajov pocapkalo. Potom si baca sadol na svoju lavicku, zberacku si prechylil na seba a valach skocil hned a podlozil mu pod zberacku capka. Capko, to je taky samorast, co ma take dve nozky a podlozi sa ako klinok, aby sa baca mohol lepsie do tej zberacky nachylit. Potom uz baca pekne zbera. To si ide pekne palcami okolo krajov, ruka mu stoji a len palcami tak pritlaca a ten syr si tak pekne pritlapkava do hrudky. Pomocnici sleduju a ked vidia, ze baca postlacal, tak mu chytro priskocia s plachtickou, co je na to pochystana s takymi styrmi “hanklami”, no a pekne to popod tu hrudku v tej zberacke tou plachotkou obide. Este v zberacke zaviazu hankle na kriz, to vytiahnu, zavesia v komorke na hradu a tam syr obteka do safla, co sa podlozi poden. Takto je uz syr hotovy – ak sa mieni nechat na bryndzu.
Ked sa mienia robit ostiepky, vtedy si hned baca, ako syr obtlaci, porozkrajuje kusky podla toho, ci mieni robit ostiepky vacsie alebo mensie. Z tychto ukrojenych kuskov potom robi ostiepky.
Ked je syr urobeny, tak sa ta srvatka, co je okolo syra, ked sa syr vyberie, vyleje zo zberacky do kotla a z toho je potom zincica.
Pod kotol sa dobre kladie bukovym drevom, aby cim skor v kotle zovrelo. Vsetko okolo zincice si robi baca sam. Valasi, ktori nepasu, za ten cas, kym baca odvara, idu prekladat kosiare.
Baca kladie pod kotol bukove drevo, lebo na salasi sa jedlove drevo chasnovat nemoze. Z jedloveho dreva lieta paper a ten by padal do zincice. Bukove drevo neprska, hori pekne hladko, nehadze iskry.
Drevo si musi baca podkladat pod kotol tak, aby sa mu polena kotla nedotykali, lebo keby sa mu kotla dotykali, v kotle by mu prihorelo. On si v tom kotle pomaly treparkou miesa. To sa musi miesat len ticho. Vo vrchu treparka stoji a kruti sa nou iba vo spodku.
Ked sa mu kus zacne urdit, to ked sa take peny zacnu hybat, ale nesmie klokocom vriet, vtedy sa zincica pekne zvrchu zbera, pokym trva biele. Spodok ostane zelena psiarka. Zobratu zincicu zas pekne treparkou roztrepe a uz je zincica hotova. Kym je tepla, zakryt sa nemoze, lebo by sa zatkla a stahavela. Musi sa nechat pomaly vychladnut. Toto je zincica sladka. Tato je najlepsie hned tepla, cerstva. Lenze ked sa hned teplou ponukne, musi sa do crpaka frknut kus soli, aby mala lepsiu chut. Psiarka sa vyleje dolu bokom, alebo zavse, ked mavali na salasi prasce, davali ju tym – alebo ked prisli gazdovia nahodou po syr s vozom, vzali si ju domov pre prasce. Na chrbte sa psiarka nikdy domov nenosila.
Ked je kosiar prelozeny a zincica odvarena, mozu si valasi na hodinu zdriemnut, kym zasa nepridu ovce z pase a nejdu sa na obed dojit.
Na obed sa doji tiez tak za jedno dve hodiny a vsetko sa robi s mliekom ako doobedu, iba kosiar sa uz poobede nepreklada. Namiesto toho sa robia ostiepky alebo parenice, ak si dakto rozkaze. Alebo detom kacicky, pletence, srdiecka. Po dojedeni sa idu ovce znova past. Vratia sa o pol siedmej a zase doja. Vecer sa syr spravi, lenze zincica sa uz neodvara, lebo to by trvalo do polnoci. Odvari sa s ranajsou naraz.
Valasi aj baca jedavaju cez den vacsinou chlieb a slaninu, zincicu, dakedy si uvaria v kotliku kus masa, ak si daku ovcu zarezu.