( k 180. vyrociu narodenia J. F. Rimavskeho)
Jan Francisci-Rimavsky patril k najvyznamnejsim kulturno-politickym cinitelom v 19. storoci, najma po pade Bachovho absolutizmu. Tento politik, basnik, publicista, redaktor, pedagog, zberatel ludovej slovesnosti, narodohospodarsky a kulturnoosvetovy pracovnik uz pocas studia na bratislavskom lyceu sa zapalil za Sturove myslienky a nazory a stal sa jeho stupencom.
Jan Francisci sa narodil v Hnusti 1. juna 1822. Na svoj rodny kraj a detstvo aj takto spomina: “... Vsetky vrchy boli za mojej mladosti starymi, hustymi bukovymi horami pokryte, len ubocia byvali orane, alebo kosene. Vyhlad uz zo samej dediny troma dolinami, zvlast do vrchov tisovskych a klenovskych je prekrasny. A co povedat o vyhlade z vrchov, menovite z tisovskej Hradovej, z klenovskeho Vepra, Oltarneho, z hnustanskej Ostrej a zo Sinca. Zo Sinca, ako chlapec, chodiac s tetkou Hankou alebo s matkou na maliny, alebo na hrabacku ku Bielej vode – studnicke na samom vrchu Sinca, vyvierajucej z bieleho piesku – kde stary otec mal kosienku zokol-vokol starymi bukovymi horami obrubenu, zo Sinca, reku, zavse s akousi zboznou nadsenostou zadival a zahladel som sa, ked mi pri cistom povetri ukazali a povedali: “Hla, Janko! ci vidis tam daleko za tisovskymi vrchmi tie vysoke, biele, koncite vrchy v povetri? – to su Tatry.”
Francisci bol sice obdivovatelom a stupencom Stura, ale bol aj jeho kritikom, hlavne v suvislosti s vydavanim Slovenskych narodnym novin. Velmi osozne a plodne bolo aj jeho dlhorocne priatelstvo so Stefanom Markom Daxnerom. V suvislosti s nim jedna jeho spomienka z bratislavskeho pobytu: “... Nakolko mi bolo mozne, kupoval som si knihy a obrazy a mal som Kollarove, Safarikove diela a Holleho basni najnovsie vydanie. Medzi obrazmi mal som i obraz kralovica Marka, na ktory sa Stefan Daxner zavse prizeraval a napadne sa na neho i ponasal, a preto sme ho i nazvali Markom. Meno Marko mu ostalo az do jeho smrti a i potom nosi meno Stefan Marko Daxner.”
Ked v roku 1843 pozbavili Stura namestnictva profesury v Bratislave, cast studentov odisla z lycea studovat do Levoce. Tam Francisci zacas zastupoval profesora M. Hlavacka, ale koncom roka 1844 mu to znemoznili a dalej posobil ako sukromny ucitel. V nasledujucom roku zalozil Jednotu mladeze slovenskej a v roku 1847 odisiel do Presova studovat pravo. V meruosmych rokoch sa Jan Francisci plne zapojil do revolucnych udalosti. Spolu s Daxnerom zvolali do L. Mikulasa zhromazdenie, kde 10. maja 1848 vyhlasili Ziadosti naroda slovenskeho. Nahly sud ich – spolu s Bakulinym – odsudil v Plesivci na smrt, ale nastastie rozsudok nebol realizovany. Trest si Francisci odpykaval v Pesti, odkial ho oslobodili cisarski vojaci. Ako povstalec sluzil potom v hodnosti kapitana.
Tito “traja sokoli” organizovali narodnu gardu v gemerskej stolici, ale Francisci sa pri organizovani dobrovolnikov ocitol aj v Brezne, kde sa jeho dobrovolnici spojili s dobrovolnikmi z Liptova a z inych stolic a spolu s breznianskym mestianskym “landsturmom”, ktoreho nacelnikom bol Samo Lopusny, tiahli cez Polhoru do Tisovca.
Francisci-Rimavsky od roku 1850 pracoval na roznych statnych uradnickych postoch. Napr. isty cas bol aj liptovskym zupanom. V roku 1861 zalozil Pestbudinske vedomosti, ktore aj redigoval a vydaval. Podielal sa aj na priprave narodneho zhromazdenia, ktore sa zislo 6. a 7. juna 1861 v Martine a prijali Memorandum slovenskeho naroda. Bol aj predsedom tohto zhromazdenia, predsedom pripravneho vyboru na zalozenie Matice slovenskej, zostavil maticne stanovy a vybavoval ich schvalenie. Po zalozeni Matice slovenskej sa stal jej cestnym dozivotnym podpredsedom. Podielal sa aj na zakladani slovenskych gymnazii a v roku 1870 sa stal predsedom Knihtlaciarenskeho ucastinarskeho spolku (bol nim do roku 1898). Jeho dlhy a plodny zivot sa zavrsil v Martine 7. marca 1905.

9. Ovcie zvonce
boli curcany a spiezovce. Curcany boli take dlhsie plechove a spiezovce boli drahe, liate, mosadzne a najlepsie sa cenili keckemetske. Cez leto sa viazali len curcany a spiezovce iba v jesen, lebo tie v horucave tratia hlas. Spiezovce valasi uvazovali len takym ovciam, co boli mocnejsie a hlavy hrdo hore drzali, aby to pekne cengotalo. Hodnota valacha sa posudzovala aj podla toho, kolko mal zvoncov a akych. Curcan valach nikdy nekupil jeden, ale vzdy celu seriu, osem, to musela byt pekna stupnica. Kazdy hlas bol ocislovany, takze valach aj podla toho vedel, ktora ovca zacengala. Spiezovce mali tiez cisla od styri do sestnast, ale ovce sa chasnovali len po dvanast, tie ostatne boli na rozny statok, na voly, ale tieto cisla uz neboli podla hlasu, ale podla velkosti.
Choroby oviec
Z chorob ovce najviac hynuli na krivacku. Ked je mokrejsi rok, kriva vela oviec. Krivacka ide cez paprk - navrchu sa vidi pekny a zdnuka je cely zhnity. Ked je ovca velmi skrivena, musi sa zosnat cely paprk az do krvi, riadne vycistit smradlavym alebo aj obycajnym spritusom a zasypat modrou skalicou. Ak ovca okrivie, uz sa nesprava ako treba, chudne a malo doji.
V letny cas opali ovce slnecnica. Opuchne jej hlava a zdochne. Niekedy sa ovci naleje gogol, ale to daktorej prejde. Lenze takato sa tiez musi v jesen zarezat.
Ovce mavaju tiez prasinu, to jej vyplzne vlna – najcastejsie na chrbte a urobi sa kora. To sa da vyliecit mydlovou vodou.
V lete si ovca moze oparit pluca, ak sa napije studenej vody.
Ovce mavaju este motolice. To su v pecienkach drobne cerviky. Cervik byva aj v hlave. Ktora ho ma, kruti sa na mieste stale dookola.
Male jahnata mavaju pilku. To si do seba nataha z materinej vlny, ked cicia. Dnu sa mu urobi z vlny hrcka a jahna zdochne.
Vzhlad oviec
Na Myte sa chovali valasky, lebo boli tuhsie na nohy. Aj runo mali hodne, hrube, zima im neskodila. Iba kde-tu sa trafila merinka alebo cigarka.
Ovce poznal valach po tvari. A aj gazdovia, co sa do veci rozumeli, nepotrebovali ani znaky, aby ovce rozoznali. Ovce, podla toho, ako vyzerali, sa volali: kornuta, lajka a tak.
Lajka bola cierna bez rohov. Bez rohov bola aj suta. Biela sa volala belica. Kornuta bola s rohami. Muska mala cierne bodky po tvari a inak bola biela. Okalou volali taku ovcu, co bola biela, iba okolo ocu mala cierne okuliare. Bakesa bola flakata. Liska bola ako okala, len okolo ocu nemala cierne, ale zlte.
Kazda ovca mala na usiach svoj znak. Znaky boli vselijake. Zastrihnuto v obidvoch usiach. Lastovici chvost. Dierky. Vystiky. Mesiaciky, Ucka - ake dlato sa trafilo, takym sa znacilo. Cellarovsky rod mal za zaklad C a k tomu este nieco, daku odrazku. Po nebohej Side Vagnerovej Jurinke zdedili znak potom neskorsie aj druzstevne ovce. To bola velka gazdina a bezdetnica a velmi statku rozumela. Ku kravam a k teleniu lepsia ako zverolekar. Aj jej brat Jano sa tiez velmi statku rozumel a na druzstve bol do smrti zootechnikom.
Sidin znak bol: v pravom uchu dva vystiky a v lavom dierka.
Na Myte sa najviac drzali ovce cierne, lebo tie s ciernymi paprkami tak nekriveju a su sucejsie aj na holu.