Verona Kurekova, dochodkyna:
- Som tu spokojna, dobre sa tu zije, obchody su na kazdom kroku. Predtym som byvala v horach, ale tu som uz osem rokov. Zvykam si. Spojenie do mesta je dobre, kazdu polhodinu ide autobus. Cez den je tu klud, lebo deti su v skole. Vecer je uz rusnejsie.

Maria Medvedova, robotnicka:
- Na sidlisku byvam uz patnast rokov. V podstate som spokojna, mame tu obchody, dava sa to do poriadku. Snazime sa udrziavat cistotu aj nase vchody, sami sme si vymalovali. Kazdu polhodinku mame autobus do mesta. Okrem obchodov tu nemame ziadne sluzby a zisli by sa aj dake klubovne, hriska pre deti. Ked prsi, nemaju kde ist, skryvaju sa popod vchody a potom vsetko nicia.

Jan Kovacik, invalidny dochodca:
- Mestsky rozhlas tu pocut velmi slabo. Som rodak z Balogu a poviem vam, ze tam o vsetkom vedia z rozhlasu. Tu mi to chyba, Mazornik je akoby mimo, chyba informovanost.

Janka Sliacka, studentka:
- Byvam tu uz od svojich styroch rokov, okrem potravin by tu mohli byt aj odevy, obuv. Ked som bola mala, bolo sa kde hrat, mali sme ihrisko, smykacky, hojdacky, ktore su uz znicene. Ubudaju lavicky, my deti sme si este mali kde sadnut, ale teraz nenajdete lavicku. Starsim ludom totiz prekazalo, ked mladi po nociach na nich vysedavali a vulgarne vykrikovali.

Jana Sitarcikova, na materskej dovolenke:
- Ja si myslim, ze potraviny su tu velmi dobre. Vacsinu casu vsak travime na starom Mazornikove u rodicov. Ale byva sa tu celkom dobre, skolu i skoku mame blizko. Som spokojna. V cinziaku je to urcite pohodlnejsie, lebo doma sme robili na poli.

Tadeusz Banaszczy, lakyrnik:
- Do mesta je dost daleko a autobusove spojenie je drahe. V cinziakoch je vela sukromnych obchodov, aj vecierka, ale lekaren je asi len raz do tyzdna. Mohlo by tu byt cistejsie, okolo smetnych kosov je porozhadzovanych vela smeti.

Robert Liptak, predak:

- Spoje sice jazdia kazdu polhodinu, ale stale plne, mohli by byt castejsie. Nebol som spokojny s nedokoncenou stavbou zdravotneho strediska. Pre deti to bolo velmi nebezpecne, robili tam neporiadok a mohlo sa im nieco stat. Zacali to konecne prerabat na byty. Potraviny su tu dobre, v lete aj trznica, mame postu, kostol. Cinziaky su znicene, ale dnes su sidliska vsade take. S tym asi nik nic neurobi, nie su peniaze.

Hoci sme sa MDD venovali uz v minulom cisle, na nasom redakcnom stole pribudli dalsie listy o oslavach tohto sviatku:
Zastupkyna riaditelky Materskej skoly na Ulici 9. maja v Brezne Katarina Potkanyova nam napisala o navsteve Bobrika, ktory 30. maja pripravil prekvapenie, ale ani deti sa nedali zahanbit:,, Najprv Bobrikovi urobili vystavku vytvarnych prac a priestorovych kompozicii o nom a o stavbe domu, potom mu zaspievali, zarecitovali a zahrali divadielko. Bobrik bol taky nadseny, ze tie deti, ktore pekne kreslili a malovali, odmenil roznymi cenami a ostatne dostali malovanku a sladkosti." Na druhy den sa vsetky deti vybrali do prirody, kde im ucitelky pripravili prekvapenia: ,,Zakladnym cielom dna bolo, aby sa deti naucili spravat v prirode, vazit si ju a vnimat jej krasu. Pomohli nam pri tom pesnicky o kvitnucich kvetoch, rozpravky o zvieratkach, ktore sme videli. Drobne ulohy, ktore museli deti plnit, boli slahackou na torte. Cele dopoludnie korunovali sladke odmeny za splnenie uloh."
Z listu, ktory prisiel z Predajnej, vyberame:,,Uz v piatok 24. maja si cas pre deti nasli clenovia sportovej a kulturnej komisie pri obecnom zastupitelstve. V areali skoly pripravili sutaze, ktore zacali behom ulicami obce. Ked sa vsetkym zadychcanym bezcom stabilizoval tep, zacali sutaze. Sutazili skolaci, skolkari, ale aj ti najmensi v sprievode rodicov, za vykony dostali krasne ceny a odmeny. Starostka obce okrem toho vyhlasila celotyzdnovu vytvarnu sutaz pod nazvom Predajna ocami deti. Popoludnie koncilo pozvanim na pokracovanie oslav o tyzden. Pozvaniu neodolali nielen skolopovinni z Predajnej, ale aj z celeho okolia. Telocvicna vitala adeptov na titul Zlaty slavik Predajnej. Po oceneni najlepsich spevakov a maliarov sa tancovalo, sutazilo, odmenovalo a hlavne zabavalo.

Vytvarna sutaz

Zakladna organizacia Slovenskeho zvazu ochrancov prirody a krajiny v Brezne zorganizovala vytvarnu sutaz ziakov zakladnych skol o prirode a jej ochrane. Najkrajsie prace prisli od ziakov: Iveta Adamcova (Pionierska 2), Ivana Kmetova (Skolska), Lucia Lakova (Pionierska 2), Matus Fabry (Pionierska 2), Martin Igrenyi (Skolska), R. Durcikova (Skolska). Tieto a dalsie velmi pekne a zaujimave vytvarne diela mozete vidiet vystavene na namesti v skrinke ZO SZOPK a vo vyklade knihkupectva Pohoda.
Dakujeme vsetkym pedagogom a ziakom, ktori sa do nasej sutaze zapojili a zelame im vela dalsich dobrych vytvarnych napadov.

Vybor ZO SZOPK v Brezne

Siedmeho maja zostali triedy druhakov a tretiakov studujucich na Gymnaziu Jana Chalupku v Brezne zatvorene. Necakal ich kazdodenny “skolsky” stereotyp, ale dva autobusy, ktore mali studentov odviezt daleko za slovensko-ceske hranice za zarobkom, srandou, ale predovsetkym za akymsi sebaotestovanim kazdeho z nas. Plni ocakavania a euforie, vydali sme sa teda na nezuslachtene ceske chmelnice.
Nedaleko za Prahou tycila sa tabula s nazvom Vedomice a sofer nariadil: “Vystupovat!” Kazdy z nas vtedy urcite zapochyboval, ked uvidel vstupnu branu arealu skolskeho statku, kde sme boli ubytovani, ci by nespravil lepsie, keby ostal poslusne chodit do skoly, v ktorej by tentokrat aj tak nepadol za obet skusaniachtivym profesorom, pretoze prakticky cela brigada bola cez maturity. Vsetky zle predtuchy sa vsak po vstupe do penzionu – nasho docasneho domova, rozplynuli rychlostou svetla. Steny boli biele, vsade bolo cisto a na podlahe sa dokonca vynimal aj makky koberec. Spravil by som chybu, keby som tu nepoznamenal, ze aj ked sme prisli ako robotnici, nasi ceski susedia sa nam o byvanie postarali naozaj velmi dobre, nad kazdeho ocakavanie. Mohli sme sa volne pohybovat po rozlahlom, v noci k tomu strazenom areali, v ktorom bolo niekolko sprch, samozrejme nejedny toalety, takze s hygienou takisto nebol problem, aspon osobne som sa s nicim takym nestretol.
Prostredie okolo nas taktiez chytalo za srdce. Stacilo vam patnast minut chodze a boli ste v prekrasnom mestecku Roudnice nad Labem s historickou architekturou. V dialke sa tycil cesky narodny symbol vrch Rip a niektori zaujemcovia z nas mali moznost nahliadnut na hrozy byvaleho koncentracneho tabora Terezin, vzdialeneho asi 15 km.
No my sme sem neprisli na exkurziu, aj ked nas to trochu mrzelo, a tak sa zacalo pracovat hned na druhy den, a to o siedmej rano. Vsade pritomny entuziazmus sa vsak postupne vytracal pri pohlade na “to”, co nas malo odviezt na tak dlho ocakavanu chmelnicu. Bol to maly, strasne stary autobus bez motora, prerobeny na prives, ktory tahal traktor. Neskor sa vsak nase zmiesane pocity premenili na velku zabavu, ktoru sme pocitovali pri jazde “traktobusom”, ako ho vsetci volali. Konecne sme dorazili na chmelnicu. Pred nami sa tycili asi stvor az patmetrove drevene stlpy, z ktorych viseli droty zapichnute do zeme. Na drotoch sa popinal maly, ale husty, a co je najhorsie, pichlavy chmel. Kedze chmel nema oci, bolo ho treba na droty naviest a neziaduci vytrhat, co bolo naplnou nasej sedemdnovej prace. S dennou sichtou sme koncili priemerne asi o tretej popoludni, niekedy skor, inokedy neskor. Konzumaciu stravy sme realizovali pocas kratkych prestavok v trave blizko cesty, ba niekedy priamo na vozovke, po ktorej chodili auta – kazdy to ale povazoval za viacmenej za dobrodruzne. Jedlo sme pravidelne “nahadzali” do seba a to pre ten na prvy pohlad najnepochopitelnejsi dovod. A sice – chceli sme robit co najviac. Nuz ale ten, kto viac urobil, viac zarobil, takze mozno povedat, ze nase pocinanie bolo skor logicke ako nepochopitelne. A tak to aj dopadlo, ze sme pre nas predpisanu normu stihli za necelych sest dni a usiel sa nam dokonca jeden cely den volna. Treba povedat, ze robotu nik z nas neodflakol a aj zamestnavatelia boli spokojni, o com hovori nasa priemerna mzda, ktora podla mojho odhadu bola 1300 az 1400 ceskych korun, uz po odpocitani ciastky za stravu a ubytovanie.
Aj ked sa mozno niektori z nas citili na konci ukrateni o nejaku tu korunku, ja myslim, ze ten, kto chcel zarobit, s tym nemal problem a ti, co dostali penazi menej, maju urcite nezabudnutelne zaziky a spomienky, ktore sa nedaju zaplatit ziadnymi peniazmi. A preto by takychto, v nasej skole dosial nevidanych akcii, malo byt urcite o poznanie viac. Verim, ze pre nase iniciativne vedenie skoly to nebude problem a tymto sposobom chcem vyjadrit aj podakovanie hlavne nasej zastupkyni riaditela Mgr. Janke Ponickej, ze nam chmelovu brigadu sprostredkovala a dokonca suhlasila s podobnou akciou aj na buduci rok, ale to vsetko je este v nedohladne.

Filip Domovec, II. B

Dakujem...

Touto formou chcem oficialne podakovat MUDr. Martine Majerovej a MUDr. Dusanovi Maruskinovi z jednotky intenzivnej starostlivosti a tiez obvodnemu lekarovi MUDr. Pavlovi Gerberymu a MUDr. Michaele Gerberyovej z interneho oddelenia za ludsky a profesionalny pristup a za liecenie nielen liecebnymi procedurami, ale aj humorom, pochopenim a laskavym slovom. Zdravotnictvo nie je v lahkej situacii, ale ak bude mat k dispozicii takychto lekarov a sestry, z najhorsieho sa urcite dostane.

Este raz dakujem a nezabudnem.