Ovciarstvo v Myte pod Dumbierom

10.

Dojenie oviec
Kosiar ma dve rovnake polovice. Prostriedkom bol predeleny strungou, kade ovce prechodili na dojenie. Kolko bolo valachov, tolko strungov sa zalozilo. Kazdy valach nevedel dojit na kazdu nohu. Daktory vedel na pravu, daktory na lavu. Podla toho sa aj rozsadili.
Ked sa divame hore kosiarom, ako ovce vychodia ku strunge, tak baca sedel vzdy na pravej strane. Pred bacom vzdy sedel poldojciar alebo najslabsi valach. No a na prostriedku ti ostatni, ako si ktory sadol.
Pri strunge sedavali vzdy dvaja tvarou k sebe, ale kazdy mal svoju dieru, co mu cez nu ovca vyhodila k dojeniu. Ovce sa doja pomedzi zadne nohy. Najprv sa po stretu oddoji z obidvoch ceckov. Potom sa skurat zakruti. Tomu sa vravi, ze sa ovca zburi, lebo skurat sa naozaj nezakruti, to len ruka sa tak odspodku pokrutne. Naostatok sa este streky vydoja z ceckov a ovca sa pusti do druhej polovice kosiara. Kym valach ovcu doji, ma v diere zalozenu nohu, aby sa mu druhe k dojeniu nepchali, takze kym sa vsetky ovce vydoja, valachovi aj noha poriadne zunuje a strpne.
Taky valach, co vie dojit na tu stranu ako baca, s bacom na jednu ruku, sa povazuje za kus hrdsieho.
Doji sa do gelety. Ovce duri do strungy honelnik. Niekedy aj psy. Ale psy nivocia ovciam chvosty.
Valasi pri dojeni sedia na kapuzdrakoch. To su dreva, na ktorych je polozeny vankusik, podobny sedlu na motorke. Po kazdom dojeni sa ten vankusik postavi, aby nemokol, ked prsi.
Ked prsi, valasi si postavia striesku a pod tou doja. Z tej strany, kade podojena ovca odchodi, je socha: tam je strieska najvyssa. Druha strana sa oprie na strungu, takze dazd steka na tie ovce, co cakaju na dojenie.
Jarky byvali medzi ovcami, ale sa nedojili. No naucili sa chodit do strungy a na rok, ked uz boli z nich ovce, uz boli vycvicene.
Prevazanie redika
Ked sa salas redika z koliby do koliby, ide sa soutiz najskor do tej koliby pozriet, ci je v poriadku, ci na nej nechybaju sindle a ci je v kolibe komhar (vertikalne zaveseny samorast alebo primerane prisposobena zrd vedla ohniska v kolibe, na ktoru sa vesia kotol pri odvarani zincice: kazda koliba musi mat svoj komhar, pozn. BB).
Tento komhar musel byt svoj v kazdej kolibe, lebo ostal vzdy tam visiet. Kazdy sa vsade “neglajchal”. Komhar sa s redikom neviezol.
Na voz sa nakladli zberacky, bocka, safle, gelety, varechy, crpaky, treparky, sochtariky, podisiar) dlhe plytke korytko z hoblovanych dosak, na ktore na ukladali hrudy syra, aby vykysli, pozn. BB), plachty a aj co mal kazdy valach: vrece so svojimi vecami a kufrik s menom, cedidla, kapsy, ruksaky a pod. Drevo na kurenie sa neprevazalo, ale sa pri kazdej kolibe “narichtovalo”.
Kosiare sa viezli v druhom voze – ked bolo treba aj kosiare prevazat. Ale obycajne v kazdej gazdovskej kolibe boli svoje kosiare. Kym bola koliba prazdna, boli ulozene hore “v dachu”.
Koliby boli gazdovske v poli a urbarske v pastve. Ked sa redikalo, ovce sa na obed nedojili, iba rano a vecer. V druhej kolibe bola vzdy hostina. O to sa postarali baca so soutisom.
Ked bol salas v gazdovskej kolibe, tak sa kosarovalo tomu gazdovi, cia bola koliba a ten za kosarovanie potom uz neplatil. Ak bolo pri jeho poli dalsie cudzie a to sa tiez kosarovalo, tak to sa vzdy dohodlo na jarnej schodzi, ako bude s platenim.
Valaske psy
Salas bez psov by bol byval ako kosiar bez oviec. Valaske psy boli velmi zlostne. Nikdy nesmeli byt pustene, aby dakoho nepohryzli. Mali porobene kolibky okolo kosiara. Chovali ich takou redsou zincicou a vse ked sa zvysilo kus dakeho jelena. Gazdovia si na zimu brali psov prechovat domov. Baca im potom v lete dal za to desat kilo syra.
Psy byali vacsinou biele s dlhou srstou. Dakedy icha j ostrihali a tu srst zamiesali medzi ovciu vlnu.
Na jednom salasi ich byvalo tak zo pat-sest. Daktore psy pomahali valachom zavracat ovce pri paseni alebo aj pri dojeni.
Ovce ak uzitkove zviera
Mytnania vravievali, ze z oviec je patoraky uzitok. Ovca vraj dava mlieko, z ktoreho sa robi syr a zo syra zasa bryndza a vselico insie srdcu mile. No a predtym si takyto clovek bez bryndze nevedel zivobytie ani predstavit.
Dalej je z ovce maso. Daktori ludia sa mrastia, ked len pocuvaju o baranine, ale to len taki, co riadnu baraninu nikdy nejedli. Baranina je aj chutna, aj lahka na zaludok, ani slabsiemu zaludku nezaskodi tak ako bravcovina a dobra kucharka ju vie tak pripravit, ze si vsetky palce oblizete. Ked zavse v jatke maju baraninu, raz-dva je, aha, po nej. Chybu ma len tu, ze chytro chladne a potom sa lepi na usta.
Kozky z oviec sa tu na Myte “nechasnovali” (nevyuzivali, pozn. BB). Predavali sa kozkarom, a tak predsa len za ne prisiel daky gros – alebo handrar dal daky riad: tanier, misku, hrebenceky, stuzky, detom daco na zabavanie – na kolko sa clovek zjednal.
Najlepsi uzitok z oviec je ten syr a potom vlna. Z vlny sa robilo sukno a zo sukna kapce. Nuz a bez kapcov by volakedy Mytnan ani nebol byval Mytnanom.
Piaty osoh z ovce je hnoj. Kosarovanie – to bola ohromne dobra vec na takych miestach, co boli daleko a furmanka by bola vela vysla – alebo kde bol plany pristup s vozom. No a co sa doma nakopal ovci hnoj v stajke alebo v carku, ten sa vzdy “richtoval” pod zemiaky.
Daktori ludia si aj cez leto nechavali dake to jahniatko doma a to potom chodilo s nimi aj na pole ako psica a deti, hlavne mensie, sa s tym na poli prebavili a matere si mohli pokojne robit svoju robotu.

Vysoke smreky pred oknami cinziakoveho bytu plnia najmenej tri ulohy. Dve kladne, jednu zapornu. Tou nie dobrou strankou je, ze kvietkom prepustaju malo slnka, a potom aj, ze pomedzi korene si robia svoje cesticky stvornohe zvieratka s dlhymi chvostikmi. Brrr...!
Na strane druhej skrasluju okolie a do tretice v konaroch smrekov sa objavia dokazy o tom, ze svet sa ozaj meni. Zoberme si takeho drozda. Cierneho i plaveho. V minulosti ich sidlami boli okraje lesov. Dnes sa prisposobuju ludskej civilizacii.
Rodinka drozda plaveho to potvrdzuje. Vo vrchovci, asi dva metre od najvyssieho bodu, vystavali si “bytik”, pravda, bez stavebneho povolenia. Jednoducho on obletel svoj rajon a vrieskanim rozniesol: “Toto je moje! Tu budem ja panom!” Drozdia rodinka. Mam ju tak svojsky rad. Nepotrebujem budik. Vzdy po piatej hodine rannej samcek zvrieskne dva-tri razy a pyta sa druzky, co jej ma priniest na ranajky. Ona materinsky, nezne, zareaguje: “Co zozenies, co zozenies...”
Zacina sa rozcvicka. Prilety, odlety a On v zobaku vzdy susto prinesie. Ak sa ale stane, ze rodinka dlhsie zdriemne, prileti “posmesna” pinka a trilkuje im poza usi, trilkuje, kym ju “pan” drozd kridlom nepoduri.
Mile vtacatka pokial robia dobrotu, ale ked ich pochyti “fanta” a zacnu vytahovat v zahradkach cerstvo vysadene priesady (aj skorce), obzobavat kvietky, pucky na jabloniach..., beriete palicu a ...
Nie, neurobite to, ved vtaci su tiez barometrom zivota, aj ludskeho. Lietaju, spievaju, cim potvrdzuju, ze kyslika v ovzdusi mame este aku-taku zasobu.
Drozdi susedia, vrieskajte, zite!

(sg)

Zaluba...

Pozorne som si precital v mesacniku Balocan clanok, ktory pripravil Jozef Svantner z Janosovky. Riadky hovoria o poveternostnych javoch (dazd, mraz, sneh...) v roku 2001 v udoli Cierneho Hrona.
Autora poznam peknych par rockov. Hovorim o nom, ze je zivou “kronikou” obce. Ako byvaly lesnik (teraz uz dochodca) ma mnozstvo pribehov z lesa, o lese, o ludoch, ktori v hore pracuju...
V lesovni na zaciatku Palenicnej doliny opatroval srnku s tromi nohami (mozno pytliak, mozno klepec). Bola hrava, privetiva. V jeho byte si posedeli, pohovorili viaceri vyznamni ludia. Medzi nimi bol aj spisovatel Ludo Ondrejov. Aj z ich rozpravy sa ocitli myslienky v knihe Dobry clovek ide lesom.
Aktivne pracoval v SZPB. V C. Balogu je clenska zakladna k spokojnosti aj pre OV SZPB v Brezne.
Nenudil sa, ba ani dnes nezahala, lebo zaluba sledovat, zapisovat pocasie, mu to nedovoli. Myslim si, ze je osamelym putnikom v tejto praci, v C. Balogu.
V minulosti boli dve pozorovacie stanice (SHMU) – v Krame a v Dobroci. Ich udaje o pocasi, o zrazkach za roky 1901 – 1918 ma L. Kvietok v knihe Zemepis Horehronia.
J. Svantner uvadza, ze rok 2001 v zrazkovej cinnosti (dazd...) ma skutocny rekord az 819 mm zrazok. Zemegula sa oteplieva, a tak v roku 2001 bolo strnast tropickych dni (nad 30 ⁰C) a dve noci. Slo najma o jul a september. Burky boli slabe a bolo ich malo. Zacali v maji. Caste boli dni hmliste, a co je zaujimave, prvy mraz v doline C. Hrona bol az 2. novembra (-1 ⁰C).
V clanku je tych udajov neurekom. Poskromne chcem vclenit dva-tri zaznamy aj z Brezna. Napriklad: 7. aprila 2001 o 18. hodine parkrat zahrmelo. Co-to sprchlo a... Aprilove burky slubuju mokre leto a aj zabie stehienka sa stavaju nejedlymi.
24. aprila 2001 – 9.30 h neprijemny silny vietor. Vrchovce smrekov pred oblokmi cinziaku mali vykyv dobre vyse metra. Strach o auta, ktore v blizkosti parkuju. Z 23. na 24. novembra 2001 (noc) nasnezilo. Zima biela zakotvila v Brezne...
Pozorovatel, pozorovatelia pocasia, robis (-te) zasluznu pracu. Tie vase zaznamy, ak ich archivne uchovame, po rokoch mozu byt vyhladavane, aby sa objavili v monografickej knihe o obci, meste, regione...
Jozko, akoze ocenit tvoju pracu? Tak po nasom. Uprimne a s uctou stiskam ruku cloveka, ktory sa kamarati s pocasim. Prave to kamaratstvo, stanica SHMU v Janosovke, sa stalo zalubou.

(li)