3.

Drevorubaci a uhliari byvali silni, pekne urasteni chlapi veseli, vtipni az posmeskari. Slabsi chlap sa v praci pri uhli a dreve nemohol uplatnit. Pracovny kolektiv slabsieho vylucoval spomedzi seba tym, ze ho medzi seba bud vobec neprijali, alebo ak oslabol v priebehu prace, odchadzal takyto robotnik z dingu alebo partaje sam, dobrovolne. Bud pochopil, ze ak zostane a bude sa snazit drzat pracovne tempo s ostatnymi zahynie, alebo bude vystaveny ako terc posmeskom. Zdravy vyzor uhliara - drevorubaca byval klamlivy. Uz v patdesiatke horny robotnik bol taky zniceny reumou, urazmi a namahavou pracou, ze bud odchadzal do invalidneho dochodku alebo na inu “lahsiu” pracu za sluhu ku konom alebo za pastiera. Najcastejsie sa venoval bacovstvu, paseniu oviec, dobytka, alebo obrabal tri, styri hektare svojej pody. Vacsina vsak uz len dozivala v chudobe pri bezvyznamnych domacich pracach.
Namiesto starych, robotou vyzmykanych robotnikov nastupovali k milam a do slogov mladi. Aj ti najlepsi ziaci po skonceni siestich tried cirkevnej skoly, ktoru aj v najslovenskejsich obciach v case madarizacie museli slovenske deti absolvovat v madarskom jazyku, odchadzali uz v lete pracovat do lesa ako ich otcovia, zase na cely tyzden. Starec pilil kmene stromov s dvanastrocnym chlapcom. Chlapec zarobil sestdesiat filierov. Za to si mohol kupit tri litre mlieka. Chlap pracujuci s chlapcom zarobil jednu korunu a patdesiat filierov. Chlapec bol zvycajne v pribuzenskom pomere k starsiemu. Varil starsi. Mladsi pomahal nosit vodu, drevo, umyl riad, zasiel do vzdialenejsej dediny kupit tabak, palenku alebo doplnok k strave. Tazka telesna praca velmi vycerpavala deti uz v obdobi ich vyvoja. Po roku chlapec uz zarobil za dvanast hodin prace celu korunu, cize mohol si kupit pat litrov mlieka. Po dalsom roku, teda uz strnastrocny zarobil tolko ako starsi chlap. V roku 1914, ked vypukla prva svetova vojna, sestnastrocny mladencek uz zarobil tri koruny na den. Za tri koruny sa dal kupit liter spiritusu, z ktoreho sa dalo urobit tri litre palenky, alebo si kupil kilo slaniny.
Uhliarski majstri sami prijimali chlapov za ucnov vo veku od strnast do sedemnast rokov. Ucebna doba trvala tri roky. Za kazdeho ucna uhliarsky majster poberal od lesneho eraru dve koruny na tyzden.
Uhlie, ktore sa vypalilo v lesoch udolia Cierneho Hrona, furmani vozili do hamrov v nedalekej Podbrezovej a Hronci. Zeleziarne este nepracovali na kamenne uhlie a koks, preto sa vtedy praca uhliara cenila tak, ako sa dnes ceni praca banika, len ta cena nebola vyjadrena v odmene za pracu alebo v zlepsovani pracovnych podmienok a zivotneho prostredia tak, ako sa to robi dnes. Jedinou odmenou uhliara a drevorubaca bolo to, ze ho ludove povesti opriadali tajomnostou, krasou charakteru, cistoty duse, dobrotou, cestnostou, priamostou a smelostou. Neraz byval partnerom a zachrancom kralov a bohatych panov, ktori az pri nom spoznali, co je to praca, tvrdy zivot a cestny clovek.
V nasich predstavach takym zostal podnes.

Ladislav Tazky

Slovenska priroda, ludska vynaliezavost a pracovitost, razovita architektura, kroje, obycaje, ale i socialno-hospodarska stranka lakali v minulosti, ba aj dnes, vyznamne osobnosti z ceskych krajov. Spomenme si na lekara Ivana Haleka, vytvarnika Jaroslava Vodrazku, maliara Jana Halu, spisovatelku Bozenu Nemcovu, Petra Jilemnickeho. Stranou nestali ani ceski pedagogovia. Kolki z nich ucili na strednych, vysokych skolach, a kolki z nich sa cez skolske prazdniny zimne, letne tulali, spoznavali mentalitu a charakter ludi, krasu nasich hor. Jeden z nich ucitel Jan Hostan, uz za prvej republiky vozil do slovenskych hor robotnicke deti z Kladenska. Svoje dojmy, postrehy, strucne, troska “plavajuco” vlozil do knizocky Obrazky ze Slovenska (1956). V dielku poplatnom dobe, v ktorej vznikalo, su myslienky o Bratislave, Martine, Nitre, Banskej Bystrici..., ale objavuju sa v nom i vysokohorske doliny, riecky... Zaspominal si autor aj na Trangosku, Hron, Dumbier. Vystup na tento vrchol (2045 m) popisuje takto: “Fotografi obracali aparaty na kvitnuce strane, mohutne stromy, ba boli by zvecnili aj diviaka, ale ten sa neukazal, za to ich uputalo dlhe koryto (rizne) – dopravny prostriedok na splavovanie dreva. Ako im srdcia prudko bili (dychanie)..., ze boli uz vyssie ako je vystup na Snezku...,ako podlahli na dumbierskych skalach unave...”
Dumbier, ktory (podla autora) je vysoky, daleko vidi, vela si pamata a umoznuje zostup na vsetky svetove strany... Jan Hostan vyskusal aj chytanie ryb v Hrone. Pri Salkovej rybicky sa zlakomili na korku z chleba a syra, na kusky salamy, na dazdovky... vlastne vtedy sa dali v Hrone chytit ryby i na dobre slovo... Nebol daleko od pravdy. Cez vojnove roky, par rockov i po vojne tychto tichych “tvorov” bolo dost i pri moste v Podbrezovej, ale aj vo vodickach ciernobalockych dolin, ako: Prostredna, Obrubovanska... Aj dnes v Hrone rybari hadzu navnady. Raz maju, inokedy nemaju stastie. Pstruzik ci belica nie a nie sa dat oklamat. Knizocka je spestrena dobovymi fotografiami. Medzi nimi je jedna i z Cierneho Balogu, osady Komov. Eugen Lazistan, autor fotografie, zachytil zimne poludnie s typickou zastavbou drevenych domov. V pozadi, po lavej strane je dom, v ktorom sa narodil, byval terajsi spisovatel Ladislav Tazky. Obrazok ma prekvapil, potesil a potvrdil, ze Cierny Balog bol aj v minulosti dobrou ”pastvou” pre etnografov, filmarov, fotografov, maliarov, literatov...
Zatvaram Obrazky ze Slovenska. Vraciam ich do kniznice, tej kniznice, ktora by sa potesila novym priestorom uloznym, ba aj vyssim financnym pridelkom, ale... Buducnost bude stedrejsia. Taky som mal sen.

Z etnografickeho zapisnika