1. OKTOBER  2002 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Uhliari a drevorubaci
na Ciernom Balogu

7.
8. Palenie uhlia

Drevo v mili tlie najmenej styri a najviac jedenast dni. O dlzke tlenia rozhoduje mnozstvo dreva v nej poukladane. Jedenast dni treba pre milu, v ktorej je ulozene sto priestorovych metrov dreva. Takato mila sa vola trojradova. Taketo obrovite mile sa mohli postavit len na rovinach, na takom terene, kde nebolo treba kopat stiet vo svahu. Ciernobalocki uhliari stavali taketo mile v Hronci, na Stiavnicke, pred Lubietovou a na uhliskach v Banskej Bystrici. Na tieto miesta sa drevo plavilo zo vsetkych dolin ustiacich do Hrona, ktory odnasal drevo na Banskobystricke hrable. Pri banskobystrickych uhliskach mal Hron rukavy – vykladacie kanaly.
Co robili uhliari po zapaleni mile?
Pracovali na priprave dalsej, zvazali k mili drevo a najma davali pozor, ci mila nefela. Plyny nazhromazdene v utrobach mile z casu na cas vybuchnu, zodvihnu plesinku a mila zacina horiet plamenom – fela. Zem z plesinky sa po vybuchu prepadne do priehlbiny, a to prepadnutie sa vola fela. Toto slovo pravdepodobne vzniklo skomolenim nemeckeho slova “fahlen”. Takuto preliacinu alebo dieru treba rychle vyrovnat, zapchat drevom a zase zakryt cecinou a zemou, aby proces tlenia, palenia uhlia mohol pokracovat bez plamena, bez kohuta sediaceho na mili. Fale a kohuty velmi casto budili uhliarov zo spanku. Ked mila zacala felat, uhliari aki boli, taki poskakali do drevakov a hasili. Vtedy si vedeli ocenit blizkost vody a nachystanej zeme pri mili.

9. Drevene cesty

Uhlie sa palilo v zime i v lete, preto bolo treba zvazat drevo k stietam v kazdom rocnom obdobi. V zime to slo lahko, lebo drevo sa zvazalo na saniach – krnohach, ale v lete to slo tak, ako na saniach mohlo ist. Aby si uhliari ulahcili konsku robotu, upravovali si lesne chodniky na drevene cesticky.
Stavali ich takto: Najmenej jeden meter dlhe nastiepane faklicky kladli vedla seba tak, aby jedna od druhej nebola vzdialena viac ako na chlapsku piad. Metrovy kus gulatiny 20 – 30 cm hrubej rozstiepali na sest, osem kusov. Kladli sa korou na zem tak, aby sa krnohy dotykali cim najmensej plochy stiepancov, aby trenie bolo minimalne. Ale trenie bolo aj tak dost velke a zvazanie dreva v lete na saniach namahave. Uhliari si ulahcovali robotu tym, ze natierali spodok krnoh slaninou. Inej masti, maziva v lese nebolo. Co usporili na sile, to ukradli zaludku. Slanina musela byt na kozi a kazdy si ju kladol na jedno miesto blizko stiete, kde vykladal drevo, lebo tam si mastil aj krnohy.
Na mokrych blativych miestach cestu vykladali gulatinou a volali to mosty.
Medzi zvazanim dreva dozerali na milu, ci nefela. Pri zvazani dreva k susednej novej stieti alebo k tej, kde tlelo drevo, uhliari sa striedali tak, aby jeden vzdy bol pri mili a vykladal drevo. Ked on odchadzal, druhy prichadzal. Takto bol pracovny cas plne vyuzity. A uhliari ho chceli vyuzit, lebo pracovali na dinglon – ukolovu mzdu.

Ladislav Tazky

Dobry den knizocka...

Dobry den a stastnu cestu k citatelovi zelam knizocke Lom nad Rimavicou a okolie.

Knizocka, tak ju oslovil sam starosta obce, prisla ku mne ako dobra susedka, ved pochadzam z jednej z osad, ktore su ulozene po brehoch Cierneho Hrona. Je skromna, dostojna. Na kvalitnom papieri podava v kocke vystizny, stylisticky a jazykovo spravny text. Doplnaju ho dobove i sucasne fotografie, prilezitostne verse ospevujuce krasu vo viac ako tisicmetrovej vyske.
Pri citani jednotlivych stati, ich myslienky vkradaju sa do pamati, nutia spominat. Hovori sa, kto spomina, zije dva razy, preto zaspominam, chcem zit. A kto by nechcel? Priroda v okoli vrcharskych obci vseobecne, v nosom pripade zvlast, pritahovala, pritahuje. Parkrat sme si posedeli, breznianski turisti, pri prameni Rimavice, Ipla i pri farskej studnicke. V mysliach sme napocitali kolko “zakrut” urobia, kolko druhov zabic vymyli (uz nemame Z. Laskomerskeho), kym ich za svoje zoberu mohutnejsie rieky. Posedeli sme si aj na skalach Zeleznej brany. Dojmy z vyletu su v Krasach Slovenska (8/88). Takmer sa stotoznuju s versami v knizocke. Aj ja som tam hladal domec – drevenicku v ktorom mi tesne po 2. svetovej vojne, stuplemu chlapciskovi, vsypala do batoha za merku zemiakov. Nasli sme, ale len zostatky kamennych zakladov.
Pri spiatocnej ceste, svahom Javoriny, objavili sme kostolik pre dvanast ludi. Oltarik a na strope olejomalba svatych, v strieske zvoncek – umieracik. Dojimave, vzacne. Ktovie, co dnes....? Okrem prirodnych kras su tu ludia. Neboja sa chladnej zimy, tesia sa zo slnecneho kratkeho leta – dychaju cistejsi vzduch. Do velkej rodinnej spolocnosti patrili i ucitelia, podielali sa a robia i dnes, na kulturno – spolocenskom, vychovno-pedagogickom diani v Lome, Drabsku, Sihle, Kysuci. Stretavali sme sa. Vzdy bolo o com hovorit.
Slova sa nepocitaju, ale vazia, tvrdi ceske prislovie, preto ako dobre, ze v Lome nad Rimavicou boli ludia, ktori dianie v obci kladli roky na papier. Tie slova, presvedcila ma o tom kniha, o ktorej je rec, maju nezaplatitelnu cenu. Ide o kroniku farnosti, skoly..., ale aj o vzacne fotografie znazornujuce architekturu, kroje (satstvo), pasiove hry, vyrobu naradia... Jednu, vari polstorocnu, pripajam k clanocku.
Dobry den knizocka! Ujmi sa nielen doma, ale aj v sirsej citatelskej verejnosti.

(sg)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT