1. OKTOBER  2002 Strana 8

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Spomienka na kotu 925 m

Len na strednej skole som sa dozvedel, ze existuje matematicky odbor, tzv. trigonometria. Pomocou siete trojuholnikov, uhlov sa daju vypocitat ich plochy. Takto zememeraci, najcastejsie vojaci meraju povrch krajiny a zhotovuju mapy, ci uz vojenske alebo turisticke. Take, ake si dnes mozeme kupit aj v knihkupectvach. Treba len vediet matematiku a narabat so specialnym dalekohladom – teodolitom. V terene sa predtym musia viditelne oznacit pevne body triangulami. Pretoze povrch krajiny u nas pokryvaju aj vysoke lesy, musia sa tieto body zviditelnit vysokymi konstrukciami zo smrekovych zrdi, povedal by som “rozhladnami” siahajucimi vysoko nad stromy. Ide len o kratkodobe zariadenia.
Tento staby vedecky uvod som musel povedat, aby najma mladsi citatelia pochopili nase chlapcenske velmi nebezpecne pocinania dakedy v tridsiatych rokoch (minuleho storocia), o ktorom chcem porozpravat.
Mal som asi trinast az patnast rokov, ked sa na kopcoch aj okolo Hrona objavili zaujimave stavby. Na Hajnom gruni, na Hnusnom, na Lipovej, na Vtacniku a inde. Jedna mozno v nasom okoli najvyssia, ale z dediny neviditelna, vyrastla aj na Semanovskom vrchu, na kote 925 m n. m. nedaleko konciara Chvatimechu. Siahala vysoko nad stare jedle. Ked ju jeden z kamaratov objavil, vyrukoval volakto s pokusenim, ze by sme ju mali ist zblizka pozriet. Take daco sme iste nevideli a neskorsie ani vidiet nebudeme. A tak v jedno pekne popoludnie sme sa na Semanovsky vrch vybrali. Bolo nas asi desat, skoro rovnakych sarvancov. Ako sme dochadzali k cielu, uz zdaleka sme videli, ze je to nieco zaujimave a neobycajne. Tam pod vezou (akoze) sa nam pri pohlade na nu skoro zakrutila hlava. Videli sme, ze na vezu sa da aj vystverat, ze su az na samy vrch rebriky. Neodradila nas ani tabulka, ze vystup je zivotu nebezpecny a nepovolanym osobam zakazany. Priznam sa, ze ja som neoplyval odvahou, aj posluchat ma doma a v skole naucili. Ale jediny som predsa nemohol ukazat, ze som inaksi ako ti ostatni. Jeden za druhym sme zdolavali poschodie za poschodim. Cim vyssie, rebriky boli strmsie, lebo veza sa zuzovala a posledny rebrik bol celkom zvisly. Ani oddychnut sa nedalo, ten nizsi suril toho, co bol pred nim. No hadam ani cesta do neba nie je tazsia a nebezpecnejsia. Na samom konci bola plosina a na nej pevny stol, na ktory si zememeraci polozili teodolit. Vyhlad ponad vrcholce jedli bol jedinecny. Videli sme do daleka severnym smerom. Dojem z vyhladu kazilo len pomyslenie, ako sa teraz dostat dolu na zem. Je zname, ze aj pre horolezcov je vystup na konciar lahsi a jednoduchsi ako zostup. Bolo treba pozbierat odvahu a byt pozorny, dobre sa drzat a nezabudnut, ze podo mnou je kamarat. Odvaha sa nasla a coskoro sme boli vsetci na pevnej zemi. Nastastie kazdy z nas bezpecne absolvoval vystup a zostup. Naplneni nevsednymi dojmami sme sa s kotou 925 m rozlucili a behom sme sa pobrali domov.
Roky plynuli, ba preslo viac desatroci, ked nedavno pri vychadzke so synom sme zasli az na vrchol Chvatimechu. Tu mi napadlo, ze by sme sa mohli pozriet na Semanovsky vrch, ci tam nenajdeme aspon nejaku stopu po mojom mladeneckom hriechu, ci by sa tam nedalo o volaco omladnut. Miesto sme nasli a odlesnenu cistinku, ale viac nic. Ani v dedine nam nik nevedel povedat, kde sa triangulacna veza podela. Ci ju demontovali ti, co ju stavali, ci ju vojnova vichrica v styridsiatych rokoch nezmietla, alebo ci podlahla veku, pocasiu a drevo ludia zuzitkovali. Skratka, po nasej rozhladni ani chyru ani slychu.
Len spomienka – ako vidno preziva.

Koloman Weiss


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT