10.

V. Odievanie uhliarov a drevorubacov na Ciernom Balogu
14. Pracovny odev
Odev ciernobalockeho uhliara a drevorubaca, pouzivany koncom XIX. a zaciatkom XX. storocia az do roku 1945, sa vyrabal vylucne doma, z domacich surovin, z doma vyrobeneho sukna, platna a ineho materialu. Pretoze sa uhliar a drevorubac zaoberal aj polnohospodarstvom a pastierstvom, vacsinu polnych prac vykonavali zeny, deti, starci alebo invalidi, ktori uz neboli suci na tazku pracu v lese. Je len pochopitelne, ze tam, kde boli vlastnicke vztahy k pode, tam nutne museli casom vzniknut aj majetkove diferencie medzi robotnikmi – vlastnikmi. Jeden bol “bohatsi”, druhy “chudobnejsi”, aj ked bohaty v skutocnosti nebol ani jeden a chudobni vsetci. Rozdiel bol len v tom, ze ten, co vlastnil alebo mal od eraru pridelenej viacej pody, mohol drzat viacej statku a oviec a tym jeho osatenie bolo zabezpecene alebo bohatsie, novsie. Chudobni uhliari a drevorubaci, ktori nemali ovce, boli nuteni kupovat sukno od majitelov oviec. Salasnictvo – chov oviec bolo na Ciernom Balogu velmi rozsirene a uspesne. Byvalo tam aj desat salasov s dvetisic az tritisic kusmi oviec – dojok, stovkami jariek a jahniat. Rozneho dobytku sa chovalo okolo tisic kusov. Osipane chodili kupovat pesi az do Liptovskeho svateho Mikulasa cez Brezno a Certovicu. Z polnohospodarskych plodin, ktore boli surovinou na vyrobu latok na osatenie, sa najviac pestoval lan a konope. Teda: lan, konope, ovcia vlna, volska koza, to boli suroviny, z ktorych si ciernobalocki uhliari a drevorubaci vyrabali latky, z nich si sili odev a obuv, plachty, pokrovce, kapsy, banstiaky a cedila. Okrem ciziem a klobuka si vedelli vsetko vyrobit a usit sami. Remeselnicki majstri, cizmari a klobucnici boli v blizkom meste Brezne.
Osatenie a obuv uhliarov a drevorubacov od jari do jesene boli rovnake. Ak sa predsa len niecim lisilo, tak to bola obuv. Uhliari z praktickych dovodov zacali do prace nosit bagandze alebo cizmy. Pri paleni uhlia kapec alebo krpec nebol prakticky. Najma kapec sa lahko prepalil a zaspinil uholnym prachom. Uhliar pri praci okolo mile si najradsej obuval drevaky, ktore si sam zhotovoval v kramci. Boli to obycajne drevaky, papuce, do ktorych sa noha vopchala, zvrchu bol kryty len priehlavok nohy a prsty a zospodu podosva.
V lete uhliar pracoval v koseli a lanovych alebo konopnych nohaviciach. Ako rezervu pri zmene pocasia a pri nocnom bdeni pri mili mal v kramci kozusok a halenu.
V zime pracoval v sukennych nohaviciach, pod ktorymi nosil dlhe lanove spodky. Pod siroku nepriliehavu slovensku koselu s dlhymi sirokymi rukavmi si obliekal spodnu koselu z lanoveho platna, na Ciernom Balogu nazyvanu nemecka. Na dlhe, siroke rukavy vrchnej kosele, aby mu neprekazali pri praci a chranili i hriali zapastie, natahoval sukenne alebo z ovcej vlny ciernobiele pletene zapastky. Ked textilne fabriky ponukali aj drevorubacskym a uhliarskym osadam svoj tovar, tito si kupovali vacsinou len teple flanelove spodne kosele.
Obidve kosele, spodna nemecka a vrchna slovenska, boli bez golierov, preto si chlapi uvazovali v zime na hrdlo cierne satky. Boli kravatou i salom, kraslili aj zohrievali. Satky bolo treba vediet specialne uviazat.
Na dve kosele obliekali kratky kozustek bez rukavov, aby pri praci mali volne ruky. Tento kozustek sa zapinal len v tuhych zimach. Inac byval rozopaty, telo volne, mal chranit len chrbat, lopatky a oblicky.
Hlavu pokryvala baranica biela, strakava, ale najcastejsie z ciernej ovce. S ciernou satkou a kapcami z burieho (osnova biela, utok cierny) sukna tvorili cierny doplnok k cisto bielemu obleceniu drevorubaca a uhliara.
Ked bola zima miernejsia, alebo ked si chlap nemohol dat usit kozustek, namiesto neho si obliekol kankov, vestu z bieleho alebo bureho sukna. Kankov mal pred kozuskom tu vyhodu, ze ked robotnik zmokol, mohol si kankov vysusit pri ohni, a to pomerne rychlo. Kozustek nesmel zmoknut. Voda a ohen scvrkavali kozu, koza praskala a pomerne drahy odev sa takto rychlo znicil.
Mokre satstvo sa susilo na polici, ktora bola na to specialne urobena v istej vzdialenosti od vatry.
Na pas si cez hlavu a ruky navliekali tvrde remenne opasky siroke 15 – 20 cm. Opasok mal zvycajne tri pracky – clnky. Za opaskom maval zastrceny noz, kremen, neskorsie “svibalky”, mechur na tabak a nevyhnutnu fajku zapekacku.
Obuv pozostavala v lete z lanovej onuce a krpca. V zime sa namiesto onuce obuvala do krpca sukenna kratica (ponozka) alebo sukenne onuce. Zriedkavejsie pri praci v lese, len ked bola sucha zima, obuvali sa kapce s dvoma, troma dobre popresivanymi podosvami. Tato obuv nielenze bola tepla a v tom case pre drevorubaca najlepsia, mala este aj tu vyhodu, ze sa dobre, lahko susila.
Ked si drevorubac obul krpce s kraticou, nohavice si pri spodku omotal naovlakou z remena. Drzala krpec na nohe a chranila nohu pred snehom. Neskorsie sa naovlaky neomotavali na nohavicu, ale pod nohavicu. Vtedy sa nohavice dotuha zapinali nad clenkom troma hacikmi. Na Ciernom Balogu sa rozskerene, nezapate nohavice, ako ich nosili na niektorych ciernohronskych dedinach povazovali za neupravenost.
V tuhych zimach si uhliari a drevorubaci sili zo sukna aj rukavice, jednopalciaky. Rukavice viac pouzivali drevorubaci a furmani pri nakladani, zvazani a prekladani dreva.

Ladislav Tazky

Jesen, ta byva vzdy rovnaka. Niekedy listie sfarbene do roznych farebnych odtienov sprchne pomalicky a lahucko, inokedy v prudkych narazoch vetra, ktory bicuju dazdove kvapky. Uletelo listie, aj nam uletelo jedno leto zivota. Listie napadane na zemi susti pod nohami a unavena zem sa pripravuje na zasluzeny odpocinok.
Ale jesen byvala po nasich dedinach aj ina. V hore clovek postinal stromy, pozobliekal kmene pekne, jeden po druhom. Kazdy okresany kmen znamenal pre cloveka domov, ale zaroven aj trochu tepla. Kolkokrat sedem neurodnych rokov dalo konecne jeho domcu novu strechu. Topor, pilka, sekera. Hora vydala posledny ston a clovek vtedy nahlas rozmyslal: “Cosi na ohen, ale treba mi aj sindlov pripravit, a tak prikryt aj biedu pred zimou a svetom.” Nasledovali kratke dni a po veceroch pri blikotavom svetle kahana ci sviece za pomoci noza dal sa do roboty. Na vonavych struzlinach roztrusenych po izbici ostavali roztrusene aj otcove ci dedove mozole. A tam pri peci rastla utesene kopka novych sindlov.
Zastavil si sa pred starou drevenickou a zrazu ta zaujme nielen sindlova strecha, ale aj male okienka. Okienko. Svedok zaslych to cias. Vietor, dazd, slnko i sneh vryli do neho stopy svojich dotykov. A male okienko by vedelo veru dlho rozpravat a spominat. O svarnej deve, ktora vyckavala svojho mileho, o uspavankach a rozpravkach, ktore mamka ci stara mamka spievala a rozpravala detom – vnucatam. A mozno nim tuzobne hladela mat, ktora marne cakala na navrat syna ci muza z vojny. A mozno na nom spocinul pohlad muza – otca, ked odchadzal do sveta za pracou a kuskom chleba. Bolo to okno nadeji.
Vela bolo starych dreveniciek a este viac bolo okien. A dnes na pamat ostatnym, z ucty k drevu postavil clovek z chalup cintorin a dal im nazov – dreveny skanzen. Vsetko je tak, ako byvalo volakedy, len zivota tu uz niet. Priedomia, izby, dvory – vsetko dycha clivotou a prazdnotou.

Vojtech Majling