21. JANUAR  2003 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Elena a Ervin Holeczyovci v Brezne

Elena Holeczyova sa narodila v dedinke Moravske Lieskove 23. januara 1906. Ako patnastrocna odchadza do Prahy, kde do roku 1926 studovala na Umeleckej priemyselnej skole umelecke vysivanie u Idy Krautovej a ornamentalne kreslenie u Jana Benesa.
Po skonceni studia zacala pracovat v ludovom druzstve v  Detve, kde cielavedome organizovala uplatnenie slovenskej ludovej vysivky. Odtial prichadza do Brezna a tu sa zacina jej bohata prednaskova a literarne cinnost. Tu, na Pohroni sa vtedy rodil aj slovensky film podla jej libreta Hanka sa vydava. Bohatost folklornych prvkov, ktore boli dominantou literarnej predlohy, zaujala rezisera Martina Holleho st. a prisiel so svojim stabom do autentickeho prostredia scenara. Martin Holly bol jej brat. Bolo to v roku 1944, kedy nakrucanie prerusili bojove vyzvy do Povstania. Vo filme mali ucinkovat aj breznianski ochotnici, ktori na to velmi casto spominali. Film vsak nebol nikdy dokonceny. Popri vlastnej vytvarnej tvorbe pisala rozhlasove hry a filmove scenare, bola hereckou i ich reziserkou. Pracovala aj ako predsednicka Matice slovenskej a tiez bola predsednickou Ziveny. V spolupraci s divadlom sa zapisala ako choreografka a realizatorka viacerych scenickych a kostymovych navrhov.
Breznianske ochotnicke divadlo dosahovalo pocas jej posobenia v Brezne velmi dobre vysledky. Pod jej reziou sa s Urbankovou hrou Rozmajrin umiestnili v skupine “A” na druhom mieste na divadelnych pretekoch v Martine v roku 1937. Rok predtym sa divadelnici z Brezna umiestnili v skupine “B” na prvom mieste s hrou J. G. Tajovskeho Smrt Durka Langsfelda. Divadelnikov pozvali do Bratislavy a vystupovali v Narodnom divadle. Hru vysielali aj v bratislavskom rozhlase.
Divadelne zdruzenie miestneho ordboru Matice slovenskej sa 14. marca 1937 zucastnilo aj na rozhlasovej sutazi v Kosiciach s divadelnou hrou Svatopluk od I. Stodolu v rozhlasovej rezii Emila Ruska a ochotnickej rezii Eleny Holeczyovej. Divadelne zdruzenie tu ziskalo prvu cenu.
V roku 1939 sa opat divadelnici umiestnili v Martine na prvom mieste s hrou J. Holleho Cernova. Osvedcena reziserka sa o rok na to rozhodla ist na sutaz s hrou Karla Capka Zo zivota hmyzu. Reziserka zvladla aj davove sceny, ucinkujucich bolo okolo patdesiat. Ale! Prvym zavaznym trestnym bodom bolo, ze hra bola od ceskeho autora za Slovenskeho statu. Umiestnili sa v skupine “A” na siedmom mieste, teda poslednom. To zarmutilo vsetkych, lebo padnut boli. Smutok, ktory sa dotykal vsetkych ucinkujucich, oznamila reziserka sirokej divadelnej verejnosti a divadelnej rodine smutocnym oznamenim.
Elena Holeczyova v roku 1942 zostavila a nacvicila folklorne pasmo Vynasanie Moreny. S tymto pasmom Divadelne zdruzenie miestneho odboru Matice slovenskej vystupilo v divadle Urania vo Viedni. V knihe navstev Holeczyovcov je napisane: “Premiera Moreny dna 18. aprila 1944 v byte u p. Dr. Holeczy. Ucast v hojnom pocte.” - a nasleduje sestnast podpisov breznianskych ochotnikov.
Samozrejme, nie su to vsetky uspechy, ktore dosiahla Elena Holeczyova s divadelnikmi pocas jej posobenia v Brezne. Urobila tiez dramatizaciu a reziu manzelovho romanu Ajhla, clovek!.
Da sa povedat, ze zasvatila svoj zivot narodu a v roku 1976 jej udelili titul Narodna umelkyna. Zomrela 5. decembra 1983. Rod Holeczyovcov pochadza z Liptovskeho Mikulasa, kde patrili k remeselnickym rodinam. Ale uz ani otec Ervina, Peter nepokracoval v rodinnych tradiciach, zanechal remeslo a vystudoval za lekara. Poslednym jeho posobiskom bola Nova Bana, kde bol mestskym lekarom. Peter Holeczy bol dvakrat zenaty (jeho prvou manzelkou bola Zelmira Makovicka, zomrela velmi mlada v roku 1894 vo veku 34 rokov, spolu mali sest deti). Po troch rokoch vdovstva sa znovu ozenil. Zobral si Katarinu Weiszovu, dceru krcmara v Novej Bani. Mali styri deti, ale ich manzelstvo netrvalo dlho. Zomrela v roku1901 po porode dvojiciek (Marie a Albina). Z druheho manzelstva najstarsim dietatom bol Ervin, potom Melania, vydata Majerova (zomrela skoro 100- rocna), dalej Maria, vydata Jurkovicova (vystudovala obchodnu akademiu, bola prvou zenskou hlasatelkou v Bratislavskom rozhlase) a Albin (vystudoval medicinu, dozil sa vyse 100 rokov, zomrel zaciatkom minuleho roka). Rok po smrti manzelky otec velmi ochorel a v roku 1904 zomrel. Brat prvej manzelky Peter Makovicky detom zariadil domacnost v Ruzomberku, kde sa o ne starala Ervinova nevlastna sestra Janka, vydata Chmelova. Neskorsie sa Makovicky stal Ervinovym tutorom. Je zaujimave, ze surodenci sa nespominaju ani v Slovenskom biografickom slovniku, ani v Encyklopedii slovenskych spisovatelov.
Ervin Holeczy sa narodil v Novej Bani 1. novembra 1897. V Ruzomberku vychodil ludovu skolu v rokoch 1903-1907 i gymnazium v rokoch 1907-1915. Po maturite zacal studovat evanjelicku teologiu v Bratislave, pretoze nechcel ist na vojnu, studoval tu do roku 1918. V tom istom roku pokracoval v studiach v Soproni, odtial este v tom istom roku presiel na filozoficku fakultu do Bratislavy. Studium nedokoncil, prisiel koniec vojny, bol koniec teologie. Zacal znovu studovat - na Lekarskej fakulte KU v Prahe, kde sa zapojil aj do cinnosti spolku Detvan. V roku 1921 prestupil na lekarsku fakultu do Bratislavy, studia si hradil z pozicky a z takychto penazi aj cestoval cez prazdniny po svete, cim si vlastne vyplnal vakuum rodiny, ktora sa rozpadla, pretoze kazdy isiel svojou cestou.
Vysokoskolske studium zavrsil doktoratom a 1. marca 1924 bol promovany. Po skonceni studia zacal posobit na chirurgickej klinike v Bratislave. Prveho septembra 1929 prichadza Ervin Holeczy do Brezna aj so svojou manzelkou Elenou. Ich bydliskom sa stal cinziakovy byt na Sturovej ulici c.1. Velmi rychlo zapadli do spolocenskeho a kulturneho zivota v Brezne. Priatelili sa s viacerymi rodinami, ci to uz bola rodina Skrovinova, Taslerova, Horvathova, Zibrinova, Krnova, Kusa, Raposova, Razusova a samozrejme aj dalsie, o com svedcia podpisy v knihe navstev, ktora je ulozena v Archive literatury a umenia SNK v Martine. Priatelili sa tiez s rodinou JUDr.Vojtecha Wicka. Potvrdzuje to aj zmienka v spomienkach E.Holeczyovej: “Osetrovatelka z nemocnice pribehla do Wickov, kde sme vtedy s Ervinom spali a lezovisko sme mali na ping-pongovom stole...” Podpisy v knihe navstev potvrdzuju, ze manzelov Holeczyovcov v Brezne navstivili aj take osobnosti, ako bol M. A. Bazovsky, K. Plicka, A. Mraz, E. B. Lukac, J. Ciger – Hronsky,

J. Matuska, D. Chrobak a mnohi ini.

 Bozena Bobakova:BIELA DCERA

3.
Sneh vrzga Ivane pod bielymi cizmickami, ked kraca cestou k internatu.
Ake stastie, ze internat je medzi horami. Adaptovali ho z fabricky na zaclony. Od mesta je vzdialeny desat kilometrov, Modernym sa nijako neda nazvat. Niet v nom ustredneho kurenia ani teplej vody, pilinove piecky v izbach sa podobaju starobacovskym zapekackam, klubovna je prepych, o ktorom sa tu iba sniva. Jedalen je miestnost na vsetko. Konaju sa tu schodzky, estrady i tanecne zabavy. Priestor jednej izby postaci akurat pre dve poschodove postele, styri nocne skrinky, stol a stolicky. Pre skrine v izbach miesta niet. Stoja vo dvoch dlhych radoch na uzkej chodbe, vyhostene z teplych izbiciek vykurovanych ciernymi pilinovymi satanmi.
Aj Ivana je vyhostena z tepleho zivota vyhrievaneho materinskou laskou.
Trasie ju zima. Mala by sa ponahlat do teplej izby, mala by nieco robit, ale sa jej nechce. Ziada sa jej ist dalej hore dlhou bielou dolinou, na zaciatku ktorej stoji internat. Keby stale sla a sla, do polnoci by sa dostala na Dumbier. Zohriala by sa.
Dolina za pasmom chatiek nabera vysku. Aku vysku nabera Ivanin zivot? Je zasiahnuta, surovo strhnuta z rozletu, poranene mlade kridla visia bezmocne. Dumbierskou dolinou preteka potok, zakovany v lade. Jeho nezretelne mumlanie znie ako bolestne stony. Sedemnastrocna Ivana sa citi oklamana, zakovana do neziadanych, nechcenych okolnosti ako do ladoveho panciera. Nedostatok priestoru jej neda dychat.
Ivana nahlas stone od bolesti, ked vchadza do internatu, ale od tarchy v hrudi sa nemoze oslobodit.
- Nejdes na veceru? – vola ju Eva.
Nie, nejde. Pocula o pripadoch, ked ludia zacali hladovku, aby na seba upozornili a dosiahli urcity ciel. Stavalo sa to obycajne v zalaroch. Aj Ivana sa citi ako v zalari, ale hladovku zacat nemieni. Obratila by na seba vseobecnu pozornost, a ona sa chce prave stratit, a okrem toho smrt hladom je hrozna. Ivana pocuje kdesi hlboko v sebe vydeseny vykrik: nie! Co v nej este chce zit? Ved skutocny pokoj je iba v smrti, mysli si. A vie, ze sa umyselne klame. Ivana netuzi po skutocnom pokoji v smrti. Naopak, tuzi po zhone, aky zacula v zelezniciarovej kuchyni. Ale bratia a sestry sa nedaju kupit v obchode, ani mamy v obchodoch nepredavaju a vsetky krasne recicky o peknych vztahoch medzi ludmi su nanic a Ivane nepomozu.
Tak som ta cakala, laska, ale aj ty si ma akosi sklamala. Ivane sa chce zase plakat, v poslednom case coraz castejsie. Vie, ze je sentimentalna, dnes sa to predsa nenosi, ale ona si narocky hovori banalnosti ani vystrihnute zo starych romanov a kocha sa vo svojom smutku. Jej osud je iny ako osud vacsiny dievcat. Jej osud je vynimocny, vynimocne strasny. Nech je teda aj ona vynimkou.
Ivanka schuti fantaziruje, vzdycha, kupe si ubohu priemernu dusicku v riedkej limonade svetabolu. A co je najhorsie – niet naporudzi nikoho, kto by jej podal horku, ale zato zazracne liecivu medicinu: Nemas na koho zvalit vinu, Ivanka. Co si si navarila, musis teraz pekne – krasne sama zjest.


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT