Mala vystava nielen pre Jasenie
Najprv sa na prilahlych autobusovych zastavkach
a inych miestach, kde sa ludia castejsie stretavaju, objavili decentne plagatiky, ktore
okoloiducich ci okolostojacich pozyvali na ,,Malu vystavu pre Vas". Potom prisli tri
popoludnia 2. az 4. maja, pocas ktorych sa zasadacka Obecneho uradu v Jaseni zmenila na
vystavnu sien Lucie Beresovej alias Berry.
Tato mlada Jasencanka, inac posluchacka 2. rocnika Fakulty vytvarneho umenia
Akademie umeni v Banskej Bystrici, sa rozhodla spristupnit (nielen miestnej) verejnosti
viac ako dva tucty (presnejsie dvadsatsest) svojich kresieb, olejomalieb, pastelov,
akvarelov a grafik. Co sa tyka zanroveho zastupenia, mohli ste si pozriet portrety,
krajinky a zatisia. Okrem ludi z autorkinho sukromneho i studijneho prostredia, resp. z
nahodnych stretnuti tu nechybali podobizne rozpravkovych bytosti, najma bosoriek a
bosorakov. Publiku ponukla aj niekolko ozvlastnenych pohladov do istych zakuti Jasenia a
Predajnej, ktore doplnila kresbou priecelia jedneho zaujimaveho ,,kriveho domu" v
Banskej Bystrici. Pri zatisiach by sme zasa rozpoznali jej stredoskolske textilne
inspiracie z Trencina. Navstevnik teda mohol najst pootvorene dvere do intimneho sveta
mladej vytvarnicky a zaroven prijat jej naliehavu vypoved o sebe samej, o ludoch, krajine
a veciach z jej bezprostredneho okolia. Zhodne s nou povazujeme za najoriginalnejsi
rozmerny ,,Psychologicky autoportret", pri ktorom sa okrem ineho asi inspirovala
reklamnymi tabulami aj trojnasobne meniacimi svoj vzhlad a obsah. Umoznuje im to sustava
uzkych otacavych zvislych alebo vodorovnych hranolov.
Co ako tichy a skromny start tohto mladeho talentu by nemal ostat az prilis
utajeny. Rovnako treba dufat, ze slovo vystava a meno Lucia Beresova budu v blizkej
buducnosti opat casto sklonovane v suvislosti s nasim, hoc aj sirsim regionom. V
neposlednom rade patri pochvala a uznanie aj jasenskemu Obecnemu uradu za to, ze umoznil
mladej umelkyni pozoruhodnu prezentaciu.
PhDr. Marian Bovan
 Pred casom som navstivil v dome dochodcov dlhorocneho priatela.
Ked som uz bol na odchode, prihovorila sa mi starsia zenicka odeta este aj dnes do
niektorych sucasti kroja. A hoci som sa tak trochu ponahlal, ked ma oslovila a hlavne ked
sa rozhovorila, neodolal som a moje stretnutie neskor trvalo viac ako hodinu. Nuz a to, co
som si od nej vypocul, to vam teraz predkladam.
Najskor sa rozhovorila o zivote v dome dochodcov. Nie, nerepta, ani nezazlieva
svojim detom, a vychovala ich pat, ze ju sem dali. Je jej tu vraj dobre, nic jej nechyba a
predsa... Predsa denno-denne caka pri okne a s nadejou odkryva zaclonu, ze tam dole,
na ulici, sa objavi niektore z jej deti a pride ju navstivit. Pozera a caka... Caka
na svoje deti, pre ktore obetovala cely svoj zivot. Nie, tak ako volakedy, ani teraz
nechce toho tak vela, naucil ju to zivot. Len si praje, aby ju aspon z casu na cas
niekto prisiel pozriet. Tak rada by pohladila svojou stareckou rukou svoje vnucence, tak
rada by si vypocula z ich ust to krasne “nasa stara mama”.
V zivote nikomu nic nezavidela, ani krasu, ani bohatstvo. A dnes veru zavidi.
Zavidi svojim susedkam, za ktorymi z casu na cas niekto pride. A ona caka... a caka.
Dni jej zivota tak rychlo bezia a veru nikto nevie povedat, ci uz zajtra nebude neskoro na
navstevu. Neskor zacala spominat a ukladala vedla seba spomienky. Pri ich pocuvani sa mi
nechcelo verit, ze jedna zena – matka, mohla vo svojom zivote tolko uniest.
Z jej spomienok by sa dal napisat roman, pocuvajte:
“Zivot ten veru nebol ku mne laskavy, ved ako inak sa potom mohlo stat, ze uz
od svojich siedmich rokov som bola sirotou. Navzdy som stratila svojho laskaveho otca.
Veru nikdy som ani len nemohla pomysliet, aby som mala to, co mali ostatne dievky. Musela
som sa neskor pretlkat svetom, ako sa dalo. Spolu s rovesnickami som odchadzala za
robotou, za kuskom chleba do Nemecka, Rakuska, ci pocas zatvy na Dolnu zem. Robila som od
rana od vecera, za misku varenej repovej polievky a kusok cierneho chlebika. Joj Boze,
kolko biedy, stradania, ale hlavne ponizovania som zazila. Vydala som sa, ale ani po
svadbe nebolo lepsie. Muz toho vela nepriniesol, a tak malo spolu s malom davalo opat
len malo. Neskor prisli deti, a to hned pat a kazde z nich malo hladne krky, stale
pytali chlebika. Ani som nestacila deti vychovat, povolal si Pan k sebe mojho
manzela. Potom prisla vojna a ja som v nej stratila svojich dvoch synov. Preto aj
dnes dviham hlas proti vojne. Ostatne deti ma nakoniec opustili, kazde zacalo zit svojim
zivotom, ostala som sama, ako ten kol v plote. Nuz a tak, ako pribudalo rokov, tak
ubudalo sil, zo mna ostava iba tien.”Ked sme sa lucili, v jej ociach sa objavili
slzy. Uvedomil som si, ze zivot napisal vela, prevela bolestivych osudov. Nikoho
neusetril, ani zeny matky. Len my deti akosi zabudame na to, co je to vdacnost, co je to
materinska laskavost. Ano – zakon zivota je nemenitelny, v zivote sa vselico
moze zmenit, no len jedno sa asi nikdy nezmeni. Ostane tu nieco, co je po starocia
rovnake. Pokial materinske srdce bude bit, bude vnom vzdy dost miesta pre materinsku
lasku. A malo by ostat aj dost miesta nas deti na vdaku.
Snimka: Vojtech Majling
Vojtech Majling |
