Bozena Bobakova

BIELA DCERA
19.

Dievcata prekvapilo, ze ho vidia v bielom plasti a velkej zastere, hoci to vlastne cakali. Zrazu im bol akysi blizsi. Privital ich s usmevom.
- Dievcatka, - povedal hlasom, ktoremu od stvorenia sveta stopercentne padaju v obet neskusene dcery Evine, - to je od vas hrozne mile.
Sadol si k nim na okraj stolicky, spraval sa k nim nenutene, no ony boli cele nesvoje, akoby iba teraz zbadali, ze to, co podnikli, bolo priodvazne, pribezocive. Hned si vsak lahkomyselne pomysleli, ale nech, ked uz psina, tak aspon poriadna.
- Ved ste nas pozvali, aby sme vas prisli pozriet, ci nie? – zasvitorila Ivana.
- ... ochutnat, ako varite, - vzapati dodala Eva.
Rozchichotali sa, zakryli si usta dlanami, oci im zacinali ziarit.
- Ste zlate zabky, - povedal ten biely cherubin, - na moj veru ste milucne. Vasa ziadost sa vyplni – ale musite zjest vsetko!
Pochopili, co ma v umysle a zacali sa ohradzovat:
- Nie, nie, ani za svet! My sme predsa sem neprisli naozaj preto! To my iba tak zo zartu.
- Nie, vazne, urazime sa.
- Radsej ideme hned prec.
Ale on pri ich horlivych protestoch iba krutil hlavou:
- Nie, dievcatka. Veru vas ja teraz nepustim len tak. Ak sa mame stat priatelmi... Zajtra popoludni nemam sluzbu, dohovorime si niekde schodzku a vy mi poviete, ako vam chutilo, dobre? Teraz sa vam nemozem venovat, ako by som chcel, lebo mam pracu, iste mi prepacite. Neuprosna povinnost. Je mi velmi luto, ale vy ma ospravedlnite, vsak, anjeliky?
Anjeliky nemali inu moznost, len prisvedcit, no citili sa vselijako. Rozpraval sa s nimi ako s malymi detmi, a ony chceli, aby sa spraval k nim ako k damam. Boli namrzene. Citili, ze ich cin bol pochaby, detsky. Kazda sa v sebe zastrajala, vsak mu raz ukaze! A vobec nevedeli, cim by lepsie zaposobili: ci keby sa hned zdvihli a odisli, alebo cakali na slubenu ukazku kucharskeho umenia noveho znameho.
Ostali nerozhodne sediet a kym uvazili, ze vari predsa najdostojnejsie by bolo zmiznut, servirka s pasom osy kladla pred ne taniere s parizskym reznom, obrovskym ako spln mesiaca a mramorovym majonezovym salatom, potom este jedny taniere so sladkym kolozvarskym nakypom, plnym spuchnutych hrozienok.
Vsetko chutilo vyborne, porcie by boli zjedli aj s taniermi, ale sa hanbili, tak jedlo len trochu popichali vidlickami a nechali.
Chvilu sedeli so sklopenymi ocami a usilovali sa vyzerat vazne. Eva vsak velmi rychlo premohla rozpaky.
- Papaj, anjelik, - zacala zmenenym hlasom, liskavo, - zajtra mi povies, ako ti chutilo.
Prehnane milo, s dohora vyvratenymi ocami, tenkym hlaskom pokracovala:
- O, ste velmi laskavy, ale musim vas odmietnut. Drzim dietu. Kvoli stihlej linii, viete?
S vysoko vytiahnutym obocim pozrela ponad stol na Ivanu. Ustami jej sklbal potlacovany smiech.
Ivana vyzerala sta hrbka nestastia. Co si ten o nas pomysli!
- Vasa navsteva ma potesila, - posmievala sa Eva dalej, - ale nemala by sa opakovat pricasto. A teraz pardon, slecinky, utekam miesat zaprazku.
- Ty salo, - povedala Ivana. Usmievala sa iba nasilu. – Predstavili sme sa utesene. Vyzeralo to, akoby sme si naozaj boli prisli pytat jest.
- A pritom takmer nedotknute dobroty poputuju do vedra s odpadkami, - pucila sa Eva. No Ivana si hudla svoje:
- Podme prec, aby nas tu uz nenasiel!
Vstala a pobrala sa von. Eve neostavalo nic insie len ist za nou, hoci celemu dobrodruzstvu iba teraz zacala prichadzat na chut.
Velmi sa jej zaziadalo este nieco vyparatit.

• Ivana, co by sme tak este vyviedli? Porad! No Ivana neporadila nic. Silila sa sice do veselosti, ale akosi jej nebolo ani do smiechu, ani do reci.

,, ... a aby sluzil narodu!"

Takmer kazdu vyznamnejsiu osobnost obklopuje legenda. Vynimkou nie je ani M. R. Stefanik. Hovori sa, ze ... dvaja putnici v mesacnu julovu noc putovali z Myjavy na Kosariska. Padali hviezdy. Medzi nimi jedna zvlast jagava padala do priestoru Kosarisk. Putnici zastali, pozreli na seba a ...
Prave vtedy v kosariskej fare zaplakal jasny detsky plac. Stara babka pestunka odriekala modlitbu a pan farar k pestunkinym slovam dodal ,, ... a aby sluzil narodu!" Do matricnej knihy zaznacil: 21. jula 1880 Milan Rastislav Stefanik. Prihlasil sa na svet ako siesty v poradi z dvanastich ratolesti, ktore vo fare vyrastali.
Chlapec rastol. Po ludovej skole odchadza do Prahy. Tam v slovenskom studentskom spolku Detvan sa 15. oktobra 1898 stretava so slovenskymi studentami. Z nasho kraja nan zaposobil Jozef Gregor Tajovsky, ale aj T. G. Masaryk, s ktorym spolupracoval az do svojej smrti.
Po Prahe sa mu otvara svet. Francuzsko, ale aj dalsie krajiny. Rodicia sa s nim lucili zalostivo, ale ked to zivotna tuzba ziada, s pozehnanim ho do toho sveta vyprevadili. Navzajom si vymienaju listy, pohladnice (karty). Stefanikova matka, plna starosti o syna, pise ,,radecky" laskyplne i santive, takto: ,,Dusicka draha, de si sa mi podel, Boze moj! A tie radecky su take drahe nam! Pod domu, dusa zlata!"
Osobnost M. R. Stefanika mali by sme vsetci poznat. Tuto osobnost si vsimli i slovenski spisovatelia - basnici, prozaici. Casopis Sinokvet nam ich postupne predstavuje. My si pripomenme verse M. Razusa: ,, ... ze place narod,/ jak sa plakava nad rakvou syna,/ najvacsieho syna,/ co zaznul zore nad horami/ a doletel./ O placte, placte s nami!
(Pamiatke Stefanikovej).
Andrej Kachnic, ucitel v Brezne, napisal az devatdesiat versov k odhaleniu pomnika M. R. Stefanikovi v Brezne 4. maja 1928. Basen konci takto: O, nesmrtelny heros slys nas hlas:/ vlej Tvoju lasku k rodu aj do nas!/ Obrovsky cin Tvoj nech je zvecneny!/ Boh nech Ta slavou vecnou odmeni.
Osudy osobnosti maju casto aj akesi rosady nielen pocas aktivneho, ale aj posmrtneho zivota. Stefanika, najma na tom nasom Slovensku, neobisli ani tieto zmeny. Po smrti bol uctievany, potom prisiel cas zatracovania a zabudania. Dnesok potvrdzuje, ze Stefanik je nas - slovensky. Aj v Brezne mame sochu, ba i namestie nesie jeho meno.
Stefanik odpociva na Bradle zadumcivom. Ma pekny vyhlad na rodisko.
Pravdou je, ze Stefanik je nam prikladom uprimnej lasky k rodisku, k narodu, k vlasti, k celemu ludstvu. Zial, ze taky mlady sa dostal na Bradlo.
Kiez by sme zostali verni jeho zivotnemu odkazu: Verit, milovat, pracovat ..., o com plati, ze ... Ked zil, cely narod v srdci nosil. Zomrel, zije v srdci naroda celeho.

(sg)

V chotari zazriete i datla cierneho

Katastralne uzemie Valaskej je znacne rozsiahle; zabera 6333 hektarov a radi sa medzi najvacsie v Breznianskom okrese. Z celkovej plochy chotara zaberaju lesne porasty az 78 percent, zvysnu cast tvoria vacsinou luky a pasienky, ornej pody je malo. To podmienilo aj povodnu skladbu obyvatelov, ktori sa oddavna zivili ako pastieri, ovciari a salasnici.
Pristavme sa pri zvlastnostiach uzemia obce, objavujme nevsedne rastliny, chranene druhy kvetov, zvierat ci vtakov... Bystriansko – valastiansky kras nam ich ponuka niekolko. Da sa tu vidiet klincek kartuziansky, kamzicnik rakusky, datelina alpinska a aj velmi vzacna papucka, crievicnik – z rodu orchidei, ktore rastu iba na vapencoch a dolomitoch. Pri troche stastia zazriete tu datla cierneho, zlnu zelenu, krkavca a sem – tam tiez bociana bieleho. Vyr skalny v chranenom nalezisku Horne Lazy alebo rys ostrovid, hluchan ci tetrov patria pomaly tiez k raritam tohto chotara. To si v hektickom tempe nasho zivota ani neuvedomujeme...
Takmer pred storocim hladala skupina zlatokopov v okoli Valaskej zlatonosny piesok. A stalo sa (pravdepodobne v rokoch 1904 – 1905), ze tu objavili Bystriansku jaskynu. Treba vsak podotknut, co bolo od pradavna zname, ze v Bystrej voda vteka pod zem a vo Valaskej vyviera. V Bystrej preto vybudovali hat a mlynsky nahon a vo Valaskej mlyn.
Skutocne objavenie Bystrianskej jaskyne sa datuje od roku 1923; vtedy valastiansky ucitel Jozef Kovalcik nasiel vchod do priepasti Peklo a neskor s bratmi Holmanovcami novy vchod – v roku 1926. Jaskyna bola scasti spristupnena pred vyse sestdesiatimi rokmi, v roku 1968 sem zaviedli elektricke osvetlenie, a tak tu mohli privitat aj prvych navstevnikov. Pred tridsiatimi dvoma rokmi – v roku 1971 – zacali jaskynne priestory vyuzivat na liecebne speleoterapeuticke ucely a liecili tu deti s chorobami dychacich ciest. Vyznamne v chotari su aj vyvieracky Tajch a Javorova s vydatnym zdrojom vody.
Bolo by nacim, aby sa tymto zvlastnostiam i moznostiam venovala ovela vacsia pozornost i z pohladu cestovneho ruchu a vidieckej turistiky. Casto totiz hladame u susedov to, co mame doma. A plati to aj v tomto pripade.

Pavol M. Kubis
Snimka: Peter Bercik