Ing. arch. Juraj Vyboh, absolvent, Bratislava:

- Pripojim sa k partii, s ktorou sa stretnem v chate Milana Rastislava Stefanika na Dumbieri a odtial pojdeme hrebenovkou az na Donovaly. Uz som tu bol a v podstate som spokojny, je to klasicke Slovensko.

Mgr. Jozef Sukenik, ucitel, Banovce nad Bebravou:

- Ako kazdy rok dovolenkujem v Myte pod Dumbierom, kde mame chatu a narobime sa jedna radost. Paci sa mi tu, len skoda, ze neprsi a nerastu hriby. V Brezne je pekne, mate pekne vynovene namestie.Vsetko je v poriadku, len treba mat peniaze.

Manzelia Eva a Zdenek Fukalovci, Frydek-Mistek:

Eva: - Pochadzam z Brezna a vydala som sa do Frydku-Mistku, ale pravidelne sem chodime na dovolenku, lebo je tu krasne a mame co obdivovat. Prave sa vraciame zo zeleznicky v Ciernom Balogu, akurat by mohla byt vacsia agitacia okolo Cierneho Balogu, kedy presne odchadza vlacik. Pravidelne navstevujeme Tale, Tatry. Myslim si, ze sluzby su tu celkom dobre, aj ked to s Frydkom nemozeme porovnavat, pretoze je vacsim mestom.

Zdenek: - Je tu pekne, krasna priroda, je to nadherne. Prichadzam sem velmi rad aj dvakrat, trikrat do roka. Nepaci sa mi akurat, ze Brezno je centrom, ale obchody tu skoro zatvaraju.

Olga Kandlova, predavacka, Trnava:

- Je tu krasne, zvykli sme si. V Polomke mame svoju chalupu. Sluzby by mali byt kazdopadne lepsie. Boli sme napriklad na Taloch, tam je to slabsie, ale na Pieninach su sluzby ubohe.

Manzelia Simon a Marketa Nezbedovci, Mikulov na Morave:

Simon: - Sme dovolenkari, ale viac-menej domaci, lebo pochadzam z Brezna a ozenil som sa na Moravu. Dovolenkujeme v Osrbli, da sa tu celkom dobre ,,vegetit", len sa mi nepaci pristup vodicov k parkovaniu, zaparkuju totiz auto takym sposobom, ze sa uz nevojdu dalsie auta. Inac je tu prekrasne, radi sem chodime. Vozime sem aj vnukov, dobre sa tu citime.

Marketa: - Vzdy tu ozijem. Na Slovensku je fakt nadherne. Momentalne sa mi nepaci, ze neprsi a nerastu hriby. Kazdy rok ich zbieram a tentokrat mi to nevyslo. Keby som si mohla objednat pocasie, bola by to parada.

Ivan Dudas, muzikant, Olomouc:

- Teraz som u otca v Brezne, odkial pochadzam. V Olomouci, kde zijem, je rovina, tu su hory. Je to ina krajina. Mame vyhodnejsi kurz, ale ceny na Slovensku su vyssie, cize vyjde to narovnako.

(ng, sv) 

Starajme sa o svoje zdravie

Clenky vyboru Miestneho spolku Slovenskeho Cerveneho kriza v Helpe v ramci zdravotnej prevencie a racionalnej vyzivy uskutocnili dna 13. jula akciu merania krvneho tlaku a vysky hladiny cukru v krvi. Sucasne pripravili a podavali na ochutnanie sest druhov ovocnych a zeleninovych salatov. Zdravotne sestry - clenky vyboru zmerali pritomnym krvny tlak a hladinu cukru v krvi. Akcia sa stretla s velkym pochopenim a pocet zucastnenych dosiahol cislo 138. Okrem nasich obcanov sa na podujati zucastnilo aj niekolko turistov nachadzajucich sa v obci. Podavane salaty ucastnikom chutili a celu akciu, na ktoru financne prispel Obecny urad v Helpe, velmi ocenili.

(mk)

Vsetci netriedime

O problemoch s triedenim odpadu ste uz vo vasich novinach neraz pisali. Zazneli slova pochvalne na adresu tych obyvatelov, ktori si triedenie odpadu vzali k srdcu a smeti sypu do nadob na to urcenych. Ale objavili sa aj slova kriticke.
S negativnymi skusenostami sa chcem s vami podelit aj ja. Nase cinziaky (radsej neuvadzam presnu adresu) patria v Brezne hadam medzi posledne, pri ktorych sa objavili osobitne kontajnery na flase, textil a papier. Mozno preto si ich obyvatelia tak dlho zvykaju. Proste, namiesto troch kontajnerov teraz mame len dva na smeti, ktore nepatria do triedeneho odpadu, no a tri na odpad triedeny. A tu je ten problem a skriepky, kde maju sypat smeti obyvatelia tretieho vchodu, ktori ostali bez kontajnera. Ale ze tie dva ,,obycajne" su coskoro plne preto, lebo sa tam objavuju aj flase, papier a handry, ktore treba triedit, to si neuvedomuju.
Ostava len dufat, ze triedenie odpadu sa aj u nas stane samozrejmostou.

(ko)

Cest vynimkam

Psiky su pritulne zvieratka, ktore ma rad aj moj maly syn. Okolo pieskoviska, kde sa hravame, sa psiky a ich majitelia casto prechadzaju. Bojim sa, aby moje dieta nechytilo do ruky to, co po nich casto ostava v trave. Cest vynimkam, ktore uz psie vykaly odhadzuju do nadob na to urcenych. V meste ich zial nie je tolko, aby si ich vsimli vsetci psickari a mali ich poruke.

(mr)

Pohlad zvonku...

Je vsedny den, odpoludnie... Starenky a starcekovia oddychuju. Odpocivaju nie po tazkej praci, ale po nie najstastnejsom uplynulom zivote, ktory bol plny utrap v zhone za kazdodennym chlebom, za zivobytim. Tu maju dost casu porozmyslat nad svetom, nad svojim podlomenym zdravim.
Prichadzaju sestricky... blizki ludia, s ktorymi sa stretavaju kazdy den a to od rana do vecera,... roznasaju olovrant. “Tam sa zosmykla teta, tam, pozor, aby nespadol ujo!” Spolubyvajuci si pomahaju, je to samozrejmost, su ako jedna velka rodina. Tu maju vela casu spomenut si na mlade roky, na nestastia, na medziludske vztahy, na urazy. Je tu fajn, lebo pomoc je nablizku, je tu dovera, je tu lekar, personal a vedenie domova dochodcov a socialnych sluzieb, ktore sa pricinuje o obdivuhodny, cudujte sa, organizovany zivot tejto skupiny ludi. Ludi, ktori su ako male deti, ktore vedia byt a snazia sa byt poslusne, hoci i navystrajaju a kricia, ked ich nieco boli. O to je to vzacnejsie a krajsie. Mnohi z nich tu nasli svoj druhy domov.
Vonku je cerstvy vzduch, krasne stromy, priroda, lavicky, psik i macicky, ako doma. Laka to “starcekovcov” s barlami a na invalidnych vozikoch vidiet a ked nie vidiet, tak aspon pocut ako je vonku, co je nove... Oproti je rieka, ale ta je daleko a druhy breh rieky je pre mnohych z nich v zivote uz nedostupny.
Sestricky pokracuju vo svojej praci, prezliekaju periny, necakane vymienaju plachty, stalo sa... Strihaju nechty, sprchuju bezvladnych ludi. Vyhrazky, vykriky zo strany bezvladnych, patriace ani nevedia komu a preco, kto je na vine v ich zivote, mozno sami, mozno niekto iny. Mozno ich pride niekto pozriet. Tu sa tlmi zly psychicky stav, bolest na sklonku zivota. Obyvatelia maju svoj program, klubovnu, televizor – ti mobilnejsi, svoje “zamestnanie”, svoju “omsu”, veria v pomoc, veria v dobro...
My, navstevnici, ktori sme svojich pribuznych zverili do ruk s doverou k tejto ustanovizni, drzime palce, aby sa tak dobremu a vzornemu personalu darilo aj dalej.
Som presvedcena, ze ti, ktori sa s mojim nazorom stotoznia, uhadnu, ze slova vdaky patria Domovu dochodcov a socialnych sluzieb v Hronci, jeho vedeniu a personalu.

(jz)

Nie je vsetko zlato, co sa blysti

Po volbach sa vola na slavu: Odisiel stary sef, nech zije novy! Ako sa niekedy mozno v cloveku mylit. Niekto sa na prvy pohlad navonok javi slusny, mily, tolerantny, priatelsky, ale ked s nim zacnete spolupracovat, alebo nebodaj ste mu podriadeny, to sa zrazu nestacite divit nad premenou obsahu, co sa skryva pod peknym obalom. Ked sa bez priciny rozkrici, nie je ochotny vypocut iny nazor, alebo akceptovat situaciu druheho. Ak je podrazdeny, prenasa hnev na ludi, s ktorymi travi pracovny cas. Nech nezabuda, kolko dobra okoliu odovzda on, tolko, ba i viac sa mu vrati. A plati to samozrejme aj opacne – o zlobe. Potom nech sa necuduje, ze negativna pracovna atmosfera neprospieva spolocnej cinnosti. Timova praca zavisi od dusevnej pohody kazdeho jednotlivca v kolektive. Neporozumenie, neucta, zavist, intrigy, arogantnost a hnev v zamestnani sa zakonite odzrkadlia aj v sukromnom zivote, najma v rodine. Je nepochopitelne a smutne, ked clovek, ktory bol kedysi priatelsky, statocny, spolocensky, zrazu pod vplyvom penazi, postavenia, moci a pychy zmeni svoje spravanie na povysene, az agresivne. O com je v podstate nas zivot? O medziludskych vztahoch, prejavujucich sa vsade – v rodine, v praci a vo verejnom zivote. Vzdy plati davnoveka mudrost: Ak chceme zit dobry zivot, musime zacat zit dobre dni a dobre dni sa skladaju z dobrych chvil, zakladom dobrych chvil su dobre pocity a tie sa rodia pri dobrom zaobchadzani...

Ing. Irena Helcova