Nedela. Na mestskych veziach rozhovorili sa zvony. Tie najvacsie, najtazsie, najzvucnejsie bili do taktu. Dvanasta odbila, sadajte ku stolu, stolu nedelnemu. Vzdajte uctu jedlu, potom oddychujte bim – bam – bom... Zvony dorecnili, rodiny sa pri obede udobrili a...
Popoludnie ma volny rozvrh. Vychadzka, chrapkanie, televizne prepinanie, povzdychy a suhlas s basnikom: Co den idu horsie chyry/vsade hynieme, kapeme, ... nebude dobre na svete...? (J. Kral)
Nedelne citanie. Listovanie v knihe, v casopise, v novinach a... Mladost odchadza ako sen. Prichadza sumrak a ten nas obcas vrati do rana zivota. Aj nedelneho. Aj odpoludnajsieho.
Mam pred ocami starenku – susedku z udolia Cierneho Hrona. V tyzdni nie, ale v nedelne odpoludnie sadla si v gangu na stolcek. V rukach kalendar. Omielala v nom listy. Najma tie, na ktorych su tyzdne s dnami. Tam s tintovou ceruzkou mala poznacene, kedy a kto sa z rodiny narodil, kedy su meniny, kedy napadol prvy sneh, kedy ma kravicka uvitat teliatko, v ktory jarny den treba ist do pola... Kalendare rok co rok ukladala na kopocku pod strechu na pojde.
Co-to z tejto idyly zostalo i v mojom ja. To preto, lebo nedelne citanie zhadzuje z cloveka akusi depresiu. Aj mysel je slobodnejsia. Vyberie sa na prechadzku, pripomina, aha, tam si bol, toho poznas...
Citam si Tvorbu c. 3 – 4/2002 – Revue pre literaturu, kulturu a duchovny zivot. Zakladatel Dr. Emil Boleslav Lukac. Od prvych stran zname mena. Janko Kral. Pamatame si ho zo skolskych lavic. Rojko a buric. Basnik a prorok, ktory nam povedal, co sme prezili, co nas caka. Tvorba jeho pravdu potvrdzuje versami z Dramy svetla. To aj preto, lebo prave v aprili 2002 pripadlo 180. vyrocie narodenia.
Stefan Krcmery, v Tvorbe citatela zaujme jeho uvaha Zo slovenskej hymnologie, 1936. Ukoncuje ju Zpevnikom ev. piesni (1842). Prve sedenie k Zpevniku bolo prave na breznianskej pode. Pri jeho zostavovani nechybali ani J. a S. Chalupkovci, K. Kuzmany, Ctibor Zoch, Miloslav Hodza... Pisal sa rok 1841.
Biblicky pribeh v ludovej obradnej poezii, najma pri svadbe ma odvial az do Kurova, dedinky nedaleko Bardejova (1954). Za tri dni som pobudol na zaujimavej svadbe. Mam pred ocami svadobny sprievod, vesely, usmiaty, prvy kraca starejsi. Zacal vari takto: ,,Mili rodicia, isto ste sa dovtipili, preco sme tu. Nebolo to rozhodnutie z vecera do rana, ale ked sme minule sli na jarmok do Bardejova hla, s tymto mladencom, tak mu do oka padla vasa holubicka. Prave pri studni vodu brala (ta studna zrubova vo dvore bola). Predstavili sme sa. Ochotne nam vody podala a mlademu do oka padla... Ako sa dalej dohovarali, neviem vam povedat, ale dnes sme tu, aby sme si vasu dcerku k oltaru odviedli...” Nasledovali este slova, slova. Napokon suhlas rodicia dali a my tri dni sme sa unaveno usmievali. Raz tam, raz tam.
Uvedomil som si s basnikom, ze... Ma svet styri strany?/sever, juh, zapad, vychod?/Ja mam len svoje okno./Moj prichod a moj odchod. (J. Smrek: Ruze)
Cestou k domu, cast cesty k autobusovemu spoju aj na rebrinaku, hovorim si, ze vsade najdes ludi ludsko ludskych.
Ivana Kadlecika nepoznam, ale jeho zapisky Z diara opat dali moznost myslienkam stretnut sa s prozaikom Andrejom Chudobom (1927). Zije v Pukanci, v mestecku, v ktorom zil a pracoval aj brezniansky rodak S. Kupcok.
Andrej Chudoba. Stretli sme sa na Chalupkovom Brezne. Tusim v roku 1996. Skromny, malovravny, troska nervozny (mal hodnotit literarne prace, prozu, ktoru do sutaze poslali ucitelia). V literarnych dielnach ale, tichsie sice odborne, autorsky povzdubil sutaziacich.
Stastie na mojej strane. V case prestavok sme spolu par viet povedali. Dva dni v jeho pritomnosti. Na treti odcestoval domov, ale...
Presli asi dva tyzdne. Posta mi dorucila balicek. V nom kniha. Andrej Chudoba Krasne poskodena slecna (1994). Ale ani slovo. Este raz dakujem.
Tvorba c. 3 – 4/2002 ma patdesiatosem stran. Na poslednej je Ciernhorske desatoro. Z neho tri ukazky – ponaucenia:
Clovek prichadza na svet ukonany a zije preto, aby si oddychol.
Ak vidis, ze niekto odpociva, pomoz mu.
Miluj postel svoju ako seba sameho...
A kto postel nemiluje? Kazdy a verte, ze po kludnom nedelnom citani sa v nej dobre spinka. Farebne sny spanok sprevadzaju.

(li)

AFORIZMY

o Povedat pravdu este neznamena spinit do vlastneho hniezda o Zivot je hra, v ktorej prehravaju stale ti isti o Muzi v kreslach koncia na lavici obzalovanych o Stekanie pristane ludom ako psovi piata noha o Na nedodrziavanie desatoro mal desat vyhovoriek o Myslienky vylozene na dlan zapricinuju stav na vojnovej nohe o Davat na sekeru je dvojsecna zbran o Hlavu mame vo hviezdach, nohy v hnoji o Tahat z niekoho peniaze znamena spustat sa o Boh ludi spaja, nabozenstva rozdeluju o Matkam viac pristane dojcenie ako bitie do hrude o Gol zo sestnastky? Osmy div sveta! o Priatel vam daruje uzdu, nepriatel trojskeho kona o Zobrak tuzi vlastnit kuzelnicky cylinder o Nezaslapujte cerva. Urobte z neho navnadu o Nejedna kopka nestastia sniva, ze si nakopi o Najprv sa s ludmi spriatel, az potom sa s nimi i poskriep o Na cele by sme mali mat najchapavejsich a nie najchamtivejsich o Velke papule by mali byt na chvoste o Poriadne to roztocime. Vyberte si trojkolky o Hlupost je vyrecna, mudrost je skupa na slovo o Neplazte sa. Ste clovek o Somare su na seba ako kohuti o Aj somar sa moze stat kralom, medzi oslami o Skoncili pravo, ale su nenapravitelni o Nesadte halusky! Sejte zrno o Ti, co lizu smotanu, lizali paty o

Marian Palko

Zvladnem to? ...     Snimka: Peter Bercik

Gavalier zvodne zmurka na Etelu. Chce ju obmakcit svojou muzskou neodolatelnostou. Vo vysoko zdvihnutej ruke drzi litrovku, skoro plnu. Mava nou ako vojensky vyjednavac bielou zastavou. Chce obratit na nu Etelinu pozornost.
- Pozri, co ti nesieme. Vypijeme ju u teba, spolocne.
Etela sa vsak aj nadalej tvari neuprosne odmietavo. Pridusenym hlasom, ktory ma navstevu sukmenovcov odradit od dalsieho utoku na jej dvere, ich napomina:
- Chodte, odkial ste prisli! Som chora, nepotrebujem ani vas ani vasu palenku, dajte mi pokoj! Vravim vam, odpalte!
Nebolo by sa jej ani snivalo, ze namiesto nevernej Ivany, ktorej patrila kazda jej myslienka, najde pri dverach svojho bytu takuto spolocnost.
- Neblazni, - povedala Kvetovana. – S nami ti bude veselo. Ved si v krcme jacala, ze si sama ako prst, ze ti je smutno. Tak sme ta prisli prehovorit. Pozri, aj chlapciska som priviedla. Necham ti ho. Nahradi ti znohovanu dceru. Aj muza, ak budes chciet, ojojoj, vselijako sa ti moj syn zide, na vsetko je suci, aj ked vyzera, ani co by do pat nevedel naratat.
Kvetovana sa smeje. Etela si len teraz vsimla vyrastka, opreteho o zabradlie. Najviac uputava pozornost jeho smrkajuci cerveny nos a hruba akoby spuchnuta spodna pera, kutiky po same usi, potutelne oci. Kdezeby takeho lubila namiesto Ivanky, peknej bielej dcerky, i ked nevdacnej. Ani keby tento by nebol inaksi. Keby sa pri nej trochu uclovecil, tiez by jej vytrcil paty.
Podpity gavalier sa mechri vo dverach. Sklabi sa ulisne, zo vsetkych sil sa snazi obratit Etelinu pozornost na seba. Kvetovanu pochyti ziarlivost. Bez okolkov mu vysklbne flasu.
- Palenka je moja, somar, co sa mas podlizovat. Ta ta potrebuje! Iste ma dnu hrdsieho, ked nas nechce vpustit. Zmizni!
- Veru, zmiznite, - odporuca aj Etela badatelne zvysenym hlasom, - nik vas sem nevolal. Dajte mi pokoj aj s vasou pijatikou! Chodte si slopat domov! Ak neposluchnete, dam zavolat policajtov!
- Coooo, policajtov, - zatiahne Kvetavana hlasom nerozoznatelnym od krakorenia starej sliepky. – Aka si mi ho ty pani! Myslis si, ze ked byvas v cinziaku, uz si inaksia ako my? V krcme som ti bola dobra, hej, a teraz ma ides vyhanat?
V Etele sa prudky smutok z noveho sklamania okamzite vystriedal s dlho potlacovanou ciganskou naturou. Pustila dvere, necakane z celej sily busila do vratkej postavy captaveho chlapika, potom pochytila za chrbat Kvetovanu, zvrtla ju tvarou ku schodom, kolenom trochu podvihla a postrcila. Jej utok bol taky necakany a razny, ze sa nemohol nepodarit. Moment prekvapenia bol dobre vystihnuty. Hoci sa Kvetovana v okamihu spamatala a obratila, dvere uz boli bezpecne zamknute.
Kvetovana sa zurivo poobzerala. Chalan si lahostajne vrtal v nose. Treti spolocnik sa prave dvihal zo schodov. Na tvari mal rozmazanu krv, ktora mu hojne kvapkala z nosa na sivociernu kameninu. Vyvalene oci nechapavo zmurkali.
Kvetovana zacala bubnovat pastami po dverach:
- Ty popanstena svina! Bosorka mizerna! policajtmi sa ide vyhrazat! – a zabila cloveka. Uz ta basa neminie, bestia zopsuta. Pod sa pozriet, co si urobila! Ach, moj muz ubohy, ved ta ta doriadila! Len sa vytrc, striga pekelna! Tymito rukami ta zaskrtim!
Po kameninovom schodisti sa ozyval vreskot Kvetovanej, plny nevyberanych vyrazov. Po chvilke sa k nemu pripojilo hunanie opiteho. Na bytoch sa opatrne odchylovali dvere. Zvedave a pohorsene oci nazizali.
Etela, po vysilujucom zasahu velmi unavena, sedela v belasom kresle. V sankach jej pukala sucha razdina. Spotena zapasila o dych. Pocuvala nepricetne buchanie na dvere – hanbila sa sama za seba, za tych troch vonku, za Ivanu, hanbila sa vsetkych susedov, ktori za to, co sa stalo na schodoch, budu obvinovat len ju a nikoho ineho, dlho sa budu na nu cudne pozerat a povravat: Cigani su len Cigani. Nezapru sa. Nikdy z nich nic dobre nebude. Bola velmi strapena. Mala hrozu z nekonecnej, neznicitelnej zataze predsudkov, zial, obycajne nie bezdovodnej. V hlave sa jej zacala krutit gramofonova platna, poskodena, tocila sa stale na jednom mieste a mlela coraz rychlejsie: Cigani sa pobili, Cigani sa pobili, z tych nikdy nic dobreho nebude.
Cigani sa pobili, hucala izba, hlucha, pevna, prazdna debna. Etela si tuho tlacila dlane na celo, ale marne. Okridlena veta ju otravovala pazravostou poziaru. Nedalo sa pred nou ujst. Etela zasla ku skrini a liala do tej huciacej vyhne ohnivu vodu, glgala dlhymi ziadostivymi duskami, kym len necitila, ze pomalicky zostupuje na nu milostive zatemnenie zmyslov.
Aj vtedy v kaviarni... potkynala sa jej otupenym vedomim dolezita spomienka, ale prv, ako ju stacila domysliet, odkvicla jej unavena hlava na prsia.